SLOVANIA

Všetko ako obvykle. Farbičky, svetielka, pocity... ibaže sa mi niečo čudným zazdalo... A pustil som do toho myseľ, nech si skúma. Prečo si musím predstavovať fialové svetlo aby som otvoril Priestoru svoje Vnútorné brány? Aby som myseľ mohol pocítiť aspoň na chvíľu nekonečnú? Kde sa tie Brány vo mne vzali? Kto ich zatvoril? Prečo si mám predstavovať ružové svetlo prúdiace do - a - zo – srdca? Veď tú sladkosť cítim pri vnímavom pohľade na les, psa, sýkorku, priateľa... Ale nie vždy. Prečo? Čo stojí medzi mnou a tým pocitom vo chvíli keď ho necítim? Prečo nevnímam silu slnka celý deň? Prečo sa musím obliekať aby som sa zahrial, keď si stačí jasne uvedomiť stále mnou prúdiacu živu a nastane teplo? Prečo musím používať nástroje na výrobu niečoho, čo má tu byť samo sebou? Veď to všetko má byť opačne! To ja si mám všimnúť že to ružové svetlo prúdi keď je pri srdci sladko. A ak hreje telo, rozsvieti sa slnko v bruchu, a keď je myseľ voľná a široká, to má vzťah k fialovej... No, a tak na dobré pozerám ale nevidím... - Ako keď je na ceste značka STOP.

Zlatá s ružovou sa pretká až ma teplo zaleje a vyskočiť sa chce do práce hneď, v tele svetlo a teplo no - až dosť! Ale ešte na fialové svetlo spomeniem, nechám ho vtekať do hlavy, lebo láska a energia... oči otváram pokračujúc v tvorbe dňa v mysli, čo všetko mi treba vykonať pre pokoj v duši a sýtosť v bruchu- nie je toho veľa, lebo v skromnosti si tu žijem, a všetko veci srdcu blízke, jednoduché, so zemou späté... Meditácia kratšia, len sa trochu svetlom napojiť, pripomenúť srdcu, že byť pumpou krvi len malá časť jeho bytia je, a tak ružové svetlo zo Zdroja nechávam vtekať doň až naplní sa ním celý trup a sladkosť až k jazyku vyjde. A potom na milú pomyslím a lúč k nej vyšlem, i na priateľa, čo v tento čas len tmu okolo seba vidí, i na učiteľa môjho meditácie, susedov, priateľov, a koho si ešte spomeniem, ten lúčik vyšlem, viem, nespasí ich, len trošku tepla hádam k ich teplu pridá... a pre mňa hlavné: mne pomôže inak svet vidieť, než dnes zvykom býva.

V minulém díle jsme vás seznámili se stručnou historií objevu jak číst vůbec nejstarší písmo. Postupně teď budeme předkládat překlady nejstarších písemností z předhistorické doby, jejichž pisatelé, i jazyk, jimž k nám promlouvají, byli dosud neznámí. Pátrání po autorech těchto textů nás vede dějinami do hloubky dvou tisíc let. Je to napínavý, přímo detektivní příběh, historické drama skrývající černá tajemství a neproniknutelné taje. Avšak neproniknutelné jen zdánlivě, jak ukážou následující díly a kapitoly našeho seriálu. Pravdu pod nánosem polopravd a dogmat se pokoušela odhalit řada badatelů už v minulých stoletích. Mozaika znázorňující dávnou společnost se rodí obtížně, kousek po kousku a za cenu četných omylů.

Č A S Ť I. » T U « | "Dr. Cyril A. Hromník študoval africkú históriu na Katedre orientalistiky, portugalčinu a iberijskú históriu na Filologickej fakulte Karlovej Univerzity v Prahe; dejiny Afriky, Južnej Ázie a latinskej Ameriky na Syracuse University v Syracuse, New York. Prednášal na Syracuse University, neskôr na katedre histórie, University of Cape Town, Južná Afrika, ako hosťujúci historik/bádateľ na Mgwenya College of Education, Južná Afrika. Za študijným účelom navštívil i Španielsko, Nemecko, Poľsko, Írsko, Kanadu, USA, Indiu, Etiópiu, Izrael, Thajsko, Singapúr, Hong-Kong, Borneo, Indonéziu, Keňu, Mozambik, Angolu, Libériu, Ghanu, Svahilsko, Botswanu, Zimbabwe, Lesotho a Namíbiu. Doposiaľ vydal 4 monografie a veľa vedeckých i populárnych článkov prevažne v zahraničí."