Ráno som sa zobudil za svitania. Ale potom som znovu zaspal. Sníval sa mi sen o prahe - celá bola z umelej hmoty. Aj Hradčany. No - mám radšej Prahu z kameňa. Ale najradšej by som ju mal z dreva. Podľa možnosti zo živého... - Poď, postavíme si spolu dom na brehu rieky, nemusíme rúbať les, spravíme si živý dom! - spieva príjemný húpavý hlas mladej dievčiny, - posadíme už teraz sadenice, budeme ich polievať z rúk živou vodou, a keď vyrastie, bude nás chrániť... a tak som sa plesol po sáre: veď to môžem i ja! Už teraz, s tým čo viem, mohol by som v ňom bývať. Husto sadené kmene smrekov by tvorili živú drevenú stenu - mám také nafotené z Oravy - obložené slamenými balíkmi, zvonku i z dnu omietnutými hlinou, mohli by kmene v slame spokojne rásť až pokým sa nespoja, A už teraz som schopný riadny krov a strechu spraviť na živých pilieroch - stromoch zbudovať... A čím starší taký dom, tým slovutnejší, sám seba obnovujúci a časom lepší a lepší - a aké to bývanie v takom živom dome, ktorý sám seba v lete chladí a v zime hreje?!
11. 12.
Veď v horúcom lete v lese ako v raji, a živé drevo si samo v zime kúri- ani v krutých mrazoch nezamrzne. A priateľ na to: nebudú rásť pri sebe, zhynie každý druhý, lebo tak to v lese je. Ale ja myslím: strom je kvôli človeku. A spraví,, čo od neho čistá ľudská myseľ chce. A čo čistejšie ako prianie Živého a voňavého domova?! Ale ak od stromu nič nechceme, nuž – rastie si on ako chce. I tak dobre.
A tak okolo mojej chyžky už 2 roky živý dom rastie a keď príde čas a kmene sa spoja, odstránim terajšie slamohlinené steny a v novom, živom bývať budem... To je taká hra. Ak sa nezdarí, len dreva krásneho, rovného na novú drevenicu pribudne, no ak sa zdarí, duša novou piesňou zaznie.
A tak vysadiť chcem na svojej zemi ešte 3-4 také živé domy, potom jeden z nich vybrať, hýčkať, „vodou z rúk polievať“. Veď to vec jednoduchá! Kolíkom do zeme dom nakreslíš, malé jamky vykopeš, sadeničky vložíš. Ak ich dosť, za jeden deň si so „stavbou“ hotový, - a ak by nie stavba, nuž úkryt pre kone, kozy, alebo les. I tak dobre. No - ale Praha hádam ešte dlho kameňom zostane. Smajlík.
A v to neskoršie ráno som si pomyslel, že s tými svetielkami je to tak: pokazený som, že svetielka stále nevidím a tak sa môžem radostným úsilím opraviť. A tak pokračujem ďalej, lebo mi to radosť nesie a dobre na duši robí. A taký radostný von vychodím do revu mocného stroja, praskania padajúcich stromov, zavíjania píl...no, posmutnela duša. Obďaleč zas ďalší les líha... - to akoby mi niekto prst lámal. I teraz, už po polnoci, bez prestania horu ničia... Kedysi so svitom gazda do voza priahal a s mrkom bol s plným vozom dreva doma - pílou-bruchatkou a sekerou 4 kubíky sám naložil a to 4 dni v roku! A dreva na celý ďalší rok. A dnes sme takí chudobní, že i hlbokou nocou robiť musíme, a nie ako kedysi - horu si ozdraviť, ale celú zničiť musíme, aby se za peniaze čo nám za to dajú – nafty a pneumatiky nakúpili k ďalšiemu drancovaniu a hádam niečo zostane i na mrkvu z Lidla.. Tak rád by som zakričal: Otcovia! Doma vás čakajú ženy a deti a teplá večera – ale neprekročí hlas môj ryčiace motory a praskot padajúcich stromov... zatiaľ. A z čias, kedy som i ja bol kultúrny – viem, veď tí otcovia to pre svoje deti robia! Môj otec pre moje blaho fabriky budoval... ale orať ma nenaučil, ani snopy viazať, ani mlátiť žito, hoc to všetko vedel. A tie fabriky robia tie stroje čo teraz ten les drancujú. Ťažbou to otcovia volajú, Ja ťažobou. A orať som sa od cudzích učil. Odpúšťam to môjmu otcovi, ale svojho syna rád orať naučím - ak chcieť bude.
Rastie mi živý dom
Ale zatiaľ nechce. A tak mu aspoň horu sadím. A ak zdivie i on, v tej hore bude môcť bývať až bude chcieť. Veď už teraz Matku Zem chráni - v grínpíse robí, pánov pod rebrá šťuchá, že robia to, čo hovorili že Zemi robiť nebudú... ale dáva im svoju Silu, lebo z peňazí žije, nie zo svojej zeme. A peniaz je cisárov. Ja som po skalách lozil, on po atómových hrncoch, ja som proti komunistom bojoval - ilegálne knižky tlačil, republiku socialistickú rád rečami rozvracal – on monopoly a nadnárodné spoločnosti, a vari celý imperializmus... no ale neviem či to k niečomu, veď z toho všetkého žije.
A ja? Dnes pol na pol, v hrnci trochu imperializmu z Lidla, a trochu lokálu – z mojej záhradky. Ale takto rok – dúfam - imperializmu budem môcť dlhý nos ukázať a to s plným bruchom.
Tak, deň som strávil výrobou elektrického oplotku, pokým mi živý plot, čo je už 3 roky živý - narastie a zmocnie, aby chránil zem moju pred vetrom, zverou divou a všetkým, čo na pozemok bránou nepozvem, i pašu dá kozičkám, a pretože ten plot je jedlý - i mňa napasie, oko poteší – na jar kvetmi a vôňou, v lete lístím a ševelom, na jeseň chutnými plodmi, a krásnymi farbami. Už tak i tento rok, ale len na ukážku... A ešte rozmýšľam: viac lesa vysadiť, to za tie padnuté stromy. Aby sa Zemi dalo dýchať kým hora dorastie. A s tou myšlienočkou i ten lámaný prst menej bolí.
Zdroj: vladoblas.estranky.cz
