Dnes som spojazdnil studňu. Och, kto si spojazdnil svoju studňu na svojom pozemku pre svoj život, vie aký je to pocit. Kto nie: tak v tom je sloboda, mať vlastnú vodu! Opäť krok k nezávislosti. Ak nebude auto, benzín, dážď, voda bude. Ak nebudú batérie a čerpadlá a solárne panely - voda bude... Ak nie je voda, nie je život. To je druhý predpoklad pre život. Prvý je vzduch – toho je zvyčajne dosť, a tu pomerne kvalitného, lesno-borovicového. A tretím je potrava. Tú dá zem, voda, svetlo a vzduch.
Obraz: Široká mocná rieka, na pravom brehu štrková, riedka step, rozlievajúca sa stovky kilometrov do diali. Územie často zaplavované a bičované studeným silným severovýchodným vetrom. Na vyvýšenom ľavom brehu 3-4 km široký pás medzi riekou a strmým a vysokým kamenným horským masívom, ktorý ako starostlivá kvočka chránil ten pás zeme až k brehu rieky pred vetrami, suchom i prílišným dažďom. Malebné stavania z driev, čo priniesla rieka, prútia vŕb a briez, so strechami (pravdepodobne) z jačmennej slamy, zapustené odpoly do zeme, vymazané žltým ílom, tiahnuce sa pozdĺž rieky, akoby ich nejaký obor vzal do hrste a širokým rozmachom vysial do kraja.
Sedíme spolu ja, žena, ded a naše dve deti v polkruhu vo vlhkom kúte našej usadlosti, žena v rukách drevenú brezovú misu plnú rôznych semien čo nám od jesene poostávali i čo sme si so susedmi povymieňali, siať budúcu úrodu sa chystáme. Polkruh preto, že sme i Boha – v podobe slnka - Svaroga vari – medzi nás pozvali, aby dobre všetko vypočul a doprial. Ded sedel na kraji, potom ja, žena v strede a na potom deti, starší syn - asi desaťročný, a mladšia päťročná dcéra, tak ako sila rodu prúdi, od starého k mladému. A nesedeli sme na holej - vtedy ešte studenej a vlhkej zemi, ale na kožušinách, čo nám jeden z „našich“ psov z lesa doniesol, žul ich a driapal z rubu dokým mäkké nezostali aj po vyschnutí...
Nedeľa. Ráno o 10tej otváram oči, uvedomujem si svet okolo a kladiem otázku: čo třeba dnes urobiť? Odpoveď: Nič. Čokoľvek urobíš, je bonus. Všetko si potichu rastie, kvitne, po nočnom daždi mocnie. Rastliny i zvery. Tak sa vyberám do sveta, samozrejme pol dňa makám, pobehujem tu s kosou, tu s hrabľami či vidlami, riadim, skrášľujem, zdokonaľujem. Kosím prasličku a kamilku, reku nasuším a popredám... z rodového statku bude hádam liekom s veľkým L. Teraz to tu vyzerá ako z permakultúrnej knižky (až na ten anglický trávnik pred domom:-)). Už teraz hej, keď som vytrhal takmer všetky bodliaky a každý večer vyvraždím kolo stovky slimákov. Mám ale pri tom silný pocit, že zabíjať kvôli jedlu nie je to pravé...
Včera som knižku od Megreho – Anasta-dočitoval a pri jednej vete sa mi záves odhrnul a čo som videl len napolovice, celé a hlboké teraz uzrel. A to hádam preto, lebo myseľ po meditácii je tak jemná a citu bdelá... „Prekrásná živá rozmanitost a étery tě zcela odpoutají od negativních informací antisvěta.“ Taká nenápadná veta... a razom som si spomenul na pocit, ktorý mávam s príchodom na Rodový statok... A na chvíle, keď sa tam cítim ako dieťatko v maternici. - A na chvíle prežité medzi chladničkou, káblami a tv... a pochopil som dušou čo znamená žiť v antisvete, obklopený antirozumom (rozumom, ktorý ničí to, čo nás živí a hýčka - zem.) I do plaču mi bolo, aj slza vyšla keď som si uvedomil, že i ľudia, ktorých mám rád sa boria, chcú, ale energia antirozumu im silu berie a tak sa púšťajú do programov, čo ich už tisíckrát do utrpenia priviedli.
Prešli časy, život sa posúval po koľajach mysle, všeličo sa udialo, čo sa v metrixe stáva, i sa darilo ale vše i nie podľa predstáv, i Monika sa po Vianociach deň pred novým rokom rozhodla zmeniť hru na manželov na hru o žiačke a učiteľovi, bo ego nevydržalo, bo srdce do hry celé nedala, a keď bolo treba hovoriť, ticho ostala, v sebe zavretá. Ale i tak dobre, veď hra je hra, a vše sa mení, hra i pravidlá, i hráči. A mne milšia by bola ako prv, bo guruovania si i bez nej vyše uší užijem, ale môžem z lásky i tak.
Dnes som od rána robil chodníkorobom chodníky priateľom za kopcom, ale traktoristi, čo ťahali z lesa drevo ma predbehli. Rozryli hádam polku sveta! A tak sme sa z kobylkou i psom vracali trošku ako po daromnej ceste, ale zas až taká daromná nebola, lebo sme všetci traja videli, čuchali i počuli kus nádhery tohto sveta, čo pani zima v lese stvorila. A veru bolo sa na čo dívať a čomu sa diviť! (= od slova Diva-Boh). Zbytok dňa som za svojim novým minipočítačom, čo ho notebook volajú, no note-book – zápisná kniha - vskutku úplne inak vyzerá. Včera som ho v Prahe cestou kúpil, idúc do autoobchodu gumičky do bŕzd na TICO kúpiť... - to mi v jednej meditácii také došlo, že čo ako sa krútim, tomu sa nevyhnem, ak len sám pre seba nechcem žiť...
Pár dní som sa odmlčal, tak spomeniem na to dôležité - len stručne. Prišla moja milá, Viki, a 48 hodín sa nepohla z postele - spala sladko, dlho, vypnúc všetko, čo nevie vypnúť v metrixe, cítil som, ako veľmi to potrebuje - hlboký a dlhý oddych, čo dočiahne až na dno duše... V chyžke som nameral rekordných 32st., ale pod 27 teplota neklesla ani náhodou. Ale nebolo to teplo len drevo, ale aj milovaním, niekedy divokým a ohnivým, niekedy ako vnáranie do hlbín oceánu, no i hladní sme boli po sebe, lebo sme sa mesiac nevideli... Ale miesto toho, aby sa živa spotrebovala a už „pokoj“ nastal, stále sa nová valila, jemnejšia a plnšia. Tak som to ja cítil. Ako ona, jej denník čítajte :-)
Dnes o 2 roky končí mayský kalendár, a vari aj tanto svet... ten vlastne končí každou sekundou - Smajlík. Ráno sneh pod nohami vŕzga - to znamená minimálne -12, ale hádam aj o 2-3 stupne menej. Nálada skvelá, všetko čisté, biele, zverinec čakajúci na poživeň. Deň prebehol pri štopkaní ponožiek - mám dvoje, z hrubej vlny, už aspoň 10 rokov. Vždy, keď hrozí diera, zaplátam vlnou, čo som sám vyčistil a naspriadal. Teraz je už tá ponožka skôr zo záplat ako zo štrikovania, a ďalej som si zašíval všetky diery a dierky na rukaviciach, nohaviciach, trupoviciach - pardón – košeliach. Je to pre mňa taká tichá, nenápadná meditačná práca, ktorá sa stáva veľmi nápadnou ak ju človek zanedbá... Potom som ešte robil placky na stretnutie osadníkov – z 1 kg múky, takže som si urobil v chyžke tropické leto – 32 stupňov. A v lete, keď bolo vonku 30, vnútri 20 Smajlík.
Moje dni plynú v podstate podobne. Vstávam s rozvidnením, hodím kobylke sena, čo ma pekne preberie, potom si ešte ľahnem do teplých kožušín, zahrám sa so svetielkami - všetko je teraz omnoho ľahšie a príjemnejšie ako pred 10timi dňami, asi o pol desiatej obehnem s vedrom vody zvieratá, je totiž celodenný mráz a voda vo vedrách rýchlo zamŕza, tak im ju nemôžem nechávať, potom idem “hádzať drevo“ - nakladať na vlečku - pre centrum - a to aj s odvezením do tretej, potom domov, no piatej zakúriť a znovu zvieratá nakŕmiť a napojiť... denne im venujem 25 minút práce – teraz v zime, v lete omnoho menej - a za minulý rok som mal peňažný zisk 31 tisíc...
