Sedíme spolu ja, žena, ded a naše dve deti v polkruhu vo vlhkom kúte našej usadlosti, žena v rukách drevenú brezovú misu plnú rôznych semien čo nám od jesene poostávali i čo sme si so susedmi povymieňali, siať budúcu úrodu sa chystáme. Polkruh preto, že sme i Boha – v podobe slnka - Svaroga vari – medzi nás pozvali, aby dobre všetko vypočul a doprial. Ded sedel na kraji, potom ja, žena v strede a na potom deti, starší syn - asi desaťročný, a mladšia päťročná dcéra, tak ako sila rodu prúdi, od starého k mladému. A nesedeli sme na holej - vtedy ešte studenej a vlhkej zemi, ale na kožušinách, čo nám jeden z „našich“ psov z lesa doniesol, žul ich a driapal z rubu dokým mäkké nezostali aj po vyschnutí...
Ale to bolo dávno a už dávno nežije, len tie kože po ňom ostali a jeho detné deti, ktoré doteraz (asi 60 pr.Kr. - kdesi v Podkaukazsku) keď vidia Človeka na zem sadať, po kožušinku dobehnú a na sedenie ponúknu a „náš“ preto v úvodzovkách, že nie my psa, ale psi nás si vyberali, prišli, aby sa mohli o nás starať a s deťmi sa hrať. A nebolo tam žiadneho príkazu, len myšlienka a pohľad a pes jamu pre sadenicu vyhrabal, alebo v zuboch zlomený konár odniesol, a blažený pohladením k nohám ľahol. A nebolo zvykom psa kŕmiť, keď bol hladný, do lesa odbehol najesť sa, aby Človeku nijako na príťaž nebol. A 2 alebo 3 v usadlosti bývali, podľa počtu detí... A hlavná jeho práca bola strážiť pred lesnou zverou usadlosť, domáce zvieratá viesť a vychovávať podľa priania Človeka, ale i vítať a oznamovať návštevy. Hranice boli z krov a stromov, nijako vážne husté, ale kto chcel dnu, vždy použil “bránku“ = priechod v zeleni, obyčajne lemovaný ružami či inými krásnymi krami či stromkami. Žiadne dvere, zámky, kľučky. A keď prišiel hosť, zostal čakať pri vchode, pribehol pes a zas odbehol, nájduc hospodára, ten podľa vrtenia chvosta a postavenia uší už vedel kto prichádza. Ak pes prišiel ku vchodu sám, hosť vedel, že teraz nie je vhodné rušiť rodinu a bez urážky a s plným pochopením sa vzdialil. Bolo nemysliteľné, aby niekto vstúpil na pozemok bez domácich. Ale vraciam sa k jarnému siatiu. Nuž hovoril najprv ded, čo v predošlom roku ocenil a čo jeho prianie do novej úrody, privrúc oči a na všetko sa spätne jasne pamätajúc. A sila v tom bola a jas, že mi až zimomriavky naskočili pozerajúc sa v regrese na ten obraz. Vyzeralo to tak: mrkvička dobrá bola, len trochu veľká, a potom vždy z nej trochu nezjedené zostalo... ak by tento rok menšia bola, akurát na porciu pre jedného deda... A šibalsky sa usmial popod fúz. Na rade som ja: Pre mňa bola veľkosť akurát, ale trochu menej sladkú a plnšej chuti a vône by som si pre tento rok poprial... a žena: a ja by som ako vlani chcela mrkvu mať, možno nie takú dlhú, ale skôr hrubšiu, kvôli krájaniu... no, a deti samozrejme sladučkú a šťavnatú, malú, aby sa im dobre hrýzla... A tak to šlo až kým sme všetku zeleninu nespomenuli čo jej semä bolo v mise. A nezabudli sme dať priestor v mysliach i novému, čo zatiaľ ešte nepoznáme. Ded nakoniec povedal: a ešte rád ochutnám tento rok zeleninu, čo som ešte nikdy nejedol. Aj ja, aj ja... pripojili sme sa všetci.
A potom sme spievali prastarú pieseň o jari, slnku, vode, zemi a hojnosti. Hádam sa mi ju podarí preložiť z pocitov do dnešnej reči, ale inokedy, aby mi myšlienka neušla...
Potom sme všetci vstali, ded vyzval nevestu aby „zasiala čo žať budeme“ (žati= v-z(i)ať) a moja žena- bohyňa silou celého rodu podporená rozhodila semená do trávy. Tým bolo siatie skončené! Po našom odchode zahrabali – zaryli – semiačka do zeme psi prostým hrabaním, (ako i dnes hrabú, keď po sebe upratujú)a v niečom i hmyz pomohol, chrobáčiky vťahovali semiačka do dierok, čo pre ne pripravili. A tak rástla zelenina, každé ráno gazdinú a gazdu si vidiac a cítiac, vedela pre koho... a keď prišiel čas zberu (mrkvi), mravci zem rozryli okolo koreňov tak že sa dala za vňať dvomi prstami ťahať... žiadna mystika. Iné to boli plody ako dnes, i spod zeme snáď voňali, a zliezli sa mravce z celého okolia za tou silou, čo mrkva ňou „žiarila“ A vyberala ju gazdiná do prútených košíkov, niektoré hrubé, na zimu do kuchyne, iné menšie - pre deda, malé sladké pre deti a silné, plné pre mňa... a niekoľko bolo aj fialových, niekoľko žltých alebo bielych, či hnedých... a psi to potom s radosťou odniesli do krechty na to urobenej. A v dome bola komôrka kde sa košík s mrkvou na hlinenú dlážku položil a doň sa vlhký piesok nasypal. Ale nejaká mrkva sa i skôr pojedla , lebo ak bol niekto hladný, frnk do „záhrady“ na zeleninu čo na chuť došla. A nestarala sa žena moja o jedlo detí od jari do jesene, ani čo jedia nevedela, ani vedieť nebolo treba. A len ja som jej zavše porozprával čo úžasného som v „záhrade“ - (úvodzovky preto, lebo zahradená ničím nebola: zo severu a západu živý plot. Inak otvorená...) objavil. Ani ded o strave nikdy nerozprával, nepatrilo sa, aby na to myseľ ded upínal. A žena mi len kedy-tedy povedala, že rastúcu zeleninu práve dnes skúmala a ako sa má, ako všetko krásne rastie a čo všetko z nej a pri nej pociťovala... ale to ani o zelenine nebolo ale o jej samej, o Matke-Zemi, ktorá v nej prebývala. A nevidel som že by sme od jari do jesene iné jedli, len surovú zeleninu a ovocie z našich úžasných stromov. Písal som o tom v mojom denníku na www.vladoblas.estranky.cz. Tam je to, čo som sa od Anastázie o Ozajstných Jabloniach dozvedel, i to, na čo som si z tých čias spomenul.
A možno vás napadne na niečo sa popýtať, čo by mohlo byť užitočné a praktické i pre váš život... veď o to tu ide. Ako si spraviť deň krajším...
Zdroj: vladoblas.estranky.cz
Z Denníka postupne čítať môžte na tejto adrese.
