Dnes som od rána robil chodníkorobom chodníky priateľom za kopcom, ale traktoristi, čo ťahali z lesa drevo ma predbehli. Rozryli hádam polku sveta! A tak sme sa z kobylkou i psom vracali trošku ako po daromnej ceste, ale zas až taká daromná nebola, lebo sme všetci traja videli, čuchali i počuli kus nádhery tohto sveta, čo pani zima v lese stvorila. A veru bolo sa na čo dívať a čomu sa diviť! (= od slova Diva-Boh). Zbytok dňa som za svojim novým minipočítačom, čo ho notebook volajú, no note-book – zápisná kniha - vskutku úplne inak vyzerá. Včera som ho v Prahe cestou kúpil, idúc do autoobchodu gumičky do bŕzd na TICO kúpiť... - to mi v jednej meditácii také došlo, že čo ako sa krútim, tomu sa nevyhnem, ak len sám pre seba nechcem žiť...
15. 2.
A spomenul som si na časy pred 15timi rokmi, keď som svoj prvý počítač kúpil – pre pamätníkov - 286tku, tridsaťtisíc ma stál, to bol môj ročný zárobok. Nie však zo špásu som ho kúpil, ale kvôli práci, lebo som mal vydavateľstvo, v ktorom som riaditeľom bol, redaktorom, grafikom, i sadzačom, korektorom, knihárom i obchodným zástupcom... no, takže pre toľko osôb sa počítač vo firme oplatí.
Chlap mi ho doniesol domov, zapojil, „tuto sa zapína, a pred vypnutím stlač toto“ - a odišiel. A ja som 5 dní a nocí objavoval, pokiaľ som prvú stránku napísal i uložil tam, kde som chcel... Ale potom to už išlo, lebo som si všetky nemožnosti i funkcie dobre za tých 5 dní odskúšal, a kým som si knižku dopísal, zvládal som všetko ľavou zadnou, a som si i obslužné programy sám vyrábal. Snáď to i teraz tak bude, ale vtedy sa moja myseľ tešila z ponárania sa do nového, s nadšením som sedel a sedel... ale teraz je to, ako keď Mongola z koňa do kabíny boeinga posadia a povedia – keruj, naučíš sa. Naučí. Človek je chytrá opica! Ale živé pod sebou nemá, nevonia to ako konská srsť, ušami to nestrihá, no, neživé je to, i keď v pohybe...
Zavolali do Paríža Aboridžincov - austrálskych domorodcov - nahrávať ich bubnovanie, spevy i hru, aby to potom páni dobre predať mohli a vrecká si namastili... ale prišli tí Aboridžinci z letiska do nahrávacej miestnosti, chodia dookolaa, na všetko ruky kladú, skúmaavo prehliadajú všetky tie gerety a čudne sa pri tom tvária, až ich „starejší“ riekol: veď tu ani stromy nemajú. Poďme domov!
A veru šli. TA, ku svojemu, v živom si o živote spievať... A i ja som tak trochu Aboridžinec. Myseľ húta: hm, zaujímavé. Čo všetko tá skrinka vie. A láka to, vládnuť jej... ale výživu to duši nedá. A prv, pred 18timi rokmi som porovnania nemal, lebo môj život umelý v umelom bol. A dnes mi to tak prichodí, ako keď kôň len slamu žerie - bachor plný a sily nikde! A tak aj moja myseľ: plná dobrodružstva, objavovania, vymýšľania, ba i radosti z úspechu, ale tam vnútri hladná... vraví si: na čo to všetko? Nuž - aby si mohol toto čítať, s tým, čo ty zakusuješ vo svete - zrovnať. A i naopak: ja si môžem svoje z tvojho zrovnať, aby svet lepší bol obomi. No, a o slamených domoch a živote v nich napíšem, aby mladí nemuseli do otroctva peňazí vstupovať, po zvyšok života bankárov živiť len za to, že majú kde hlavy skloniť. I básničky a poviedky do siete dám, možno niekto ucíti, ako som ja ucítil od iných... no, tak mi držte palce, milí, nech sa viac sadu a koziam venovať môžem, než tej ne-živej skrinke, a nech jej denne za pomoc, čo mi robí, ďakovať môžem.
Zdroj: vladoblas.estranky.cz
Z Denníka postupne čítať môžte na tejto adrese.
