Deň predošlý minul potichu, v čítaní knižky od Jasmuheen - Strava Bohú - to je tá, čo doniesla ten návod, ako žiť zo Svetla namiesto z kobás... A pred dvomi rokmi som bol v zime v Nemecku 30 dní s človekom čo 60 dní nejedol (len svetlo) a neschudol ani kilo, videl som, teda viem - a začal jesť nie z hladu, ale kvôli dcére, že sa ho báť začala, že je ako svätý, iný než iný... A okrem trochu ovocia tuším nič nejedol ani keď sme spolu boli. A sandále naboso nosil do mrazov, a keď sneh padol a on topánky navliekol – prehodil som „chladno, čo?“ A on na to: “Ani nie, ale ľudia v mestečku sa akosi čudne pozerali... Ale inak - žiadny svätec, doteraz mi tisíc euro dlží...
8. 12.
Ale knižka je zaujímavá, no, ako keď si auto na plyn chcete spraviť a tam je presne napísané čo a ako... iba mi to trochu suché príde. Ja radšej trebárs Anastaziu od V. Megreho - tam si i poplačem niekedy kútikom oka a vlieva mi do srdca radosť i nádej... Niekto vraví: vymyslené. Rozprávka. Ale nič to, aj keby! Lebo život sa mi zmenil na nepoznanie a k dobrému, pokoj doň vošiel a zmysel, i krásny obraz zajtrajška pre moje deti a pradeti... A i som predošlé životy svoje videl z tých čias, a inak sa vtedy žilo než dnes... ale nechcem agitovať ale o dni písať.
Nuž teda o koľkej som sa zobudil neviem, ale po hre s predstavivosťou - fialovým svetlom som sa napĺňal až som sa v ňom stratil - nebolo ma nikde! - potom slnečným - zlatým, až mi riadne teplo zostalo, čo som ani len brvou nepohol no a potom ružovým, a to mi sladko v srdci spravilo. Asi ako keď som potom z chyžky von vyšiel a krásne dopoludnie, koníka, psa, kozy a les uvidel pred sebou. Potom do susedov na raňajky – 8 mišpúľ, čo sa mu na malom stromku urodilo a ak ich ja nezjem, na ocot zostanú, a, čuduj sa svete, taký sýty sa cítim, že už ďalších raňajok mi netreba. Tak priaham koníka a za kopec k priateľovi, čo tam žije so ženou a dcérkou - oj, ľúbeznô to dieťa - v maringotke bývajú, pomôcť mu hnoj navoziť a pár borovíc - sadeníc od neho doviezť - a v družnej práci i debate stalo sa, že hnoj ocitol sa tam kde mal, i stromky na voze, ani som nezbadal kedy, len koník akosi ťažšie nohami prepletal... Tak som z tých borovíc tri krásne kúty na pozemku urobil, akoby dlhšie polkruhy na juh otvorené, kde zvieratká za vetra i v snehu pokoj nájdu, keď stromky dorastú. A každú som pohladil a poprial skvelý život - neviem, či to dobre robí im, ale mne áno. Smajlík. A zas večer nadišiel, povečeral som čo včera, len čerstvú zeleninu udusil. A mobil zapol, sms odchytil, a odpovedal dcére čo je v Anglii žije, a zdá s a jej, že má pre syna málo mlieka... och, ako rád by som jej poradil: zo svojej záhrady jedz! Veď každá mrkva ťa pozná a pre teba rástla, veď si ju siala tehotná... ale nesiala. Tak v Bille - či ako to železnô humno volajú - kupuje. A tá mrkva nevie čo treba, len rýchlo rásť, aby bolo veľa peňazí...
Tak, dcéra moja, pri kojení mysli na sýtosť a dostatok – i keď sýtosť dnes s dostatkom často vedno nechodí, sýtosti dosť, však dostatku málo – a čajíky z liečivých bylín, i homeopatia pomôže. A myseľ drž voľnú, priestrannú a tichú, akoby lásku spievala malému. No, deň už za polnocou, hádam ľahnem, aby som ako včera do poludnia v postieľke - čo aká mäkká, teplá a slamou voňavá - nevylihoval. Ešte dcére a vnukovi pohladenie pošlem a ružový lúčik, čo mi ešte od rána v srdci zostal... Brú noc, milí.
Zdroj: vladoblas.estranky.cz
