Historia est Magistra Vitae (História je učiteľka života...)
Historia est Magistra Vitae (História je učiteľka života...)
Můžeme konstatovat, že velká skupina slov anglické každodenní slovní zásoby má svůj původ ve slovanských jazycích! Příroda a všechny její univerzální zákony byly zaznamenány, či otisknuty do raných vrstev jazyka. Pozorování a objevování přírodních konceptů a jejich stop v jazyce přitahovaly mou pozornost již od mých studentských začátků.
Nedávno se mi dostala do rukou tato perla, kniha F. Moravičanského z roku 1883. Je to zcela jiný pohled na historii Slovenů/Slávů na uzemí Evropy, než je byl tehdy obecně přijímán, a je ostatně dodnes, navíc autor vše staví na analýze prací dobových historiků (římských, germánských, gótských, atd.). Vysvětluje také, kde se vzal mýtus o příchodu Slávů až v 5-6. století a ukazuje, že před 16. stoletím všichni doboví učenci a historici věděli, že "Suebi" (= Slevi = Slévi = Slávové) byli v Evropě odnepaměti.
Prečo jeden mravec nevie, ako postaviť mravenisko? Dokonca ani desať, dvadsať či tridsať mravcov to nedokáže. Len zmätene pobehujú jeden cez druhého. A len keď sa ich nazhromaždí určité množstvo, tak ako keby na rozkaz z jedného centra začnú stavať svoj dom podľa presných pravidiel. Mravenisko je veľmi zložitý, mnohoposchodový komplex, ale každý mravec presne vie, čo má robiť. Vedci rozdelili rozostavané mravenisko tenkým oloveným plechom na dve polovice, čím zároveň vylúčili možnosť stretávania sa mravcov.
Priaznivcom praslovanských dejín iste nie je neznáma téma záhadných nápisov, ktoré sú vytesané do skál. Na Slovensku ich poznáme niekoľko. Súčasná veda sa im nechce venovať, pretože ich považuje za podvod (napríklad nápis na Velestúre je vydávaný za naivný pokus romantikov 19. storočia zdôvodniť, že Slovania - Slováci sú na svojom území už večité veky). Ja som však zatiaľ nepočul a nečítal vedecké zdôvodnenie prečo by mali byť nápisy falošné, išlo skôr o pocitové odmietnutie: „Nechceme sa tým zaoberať, je to blud!“
6 hlavných prirodzených povinností ženy. 64 zručností, ktorými by mal disponovať každý muž i každá žena. Do plnoletia (dosiahnutia 12-tich rokov) nosili deti ochranný odev ušitý z oblečenia svojich rodičov, poznačeného biopoľami svojho otca a matky. Po dovŕšení 12 liet volchvi vykonávali obrad menorečia, počas ktorého im Rodní Bohovia dávali skutočné mená ich duší namiesto láskavých detských prezývok, ktoré im dávali rodičia pri narodení. Dorastenci, ktorí podstúpili obrad menorečenia sa stali členmi spoločnosti.
Hudobník, publicista a vedomec Žiarislav nám v rozhovore predstavuje pôvodnú slovanskú kultúru a rodné duchovno v kontexte sviatkov, zvykov a rituálov. Väčšina ľudových sviatostí, ktoré boli úzko spojené s prírodnými živlami, bola umelo prekrytá cirkevnými a štátnymi sviatkami. Pôvodný očistný, či duchovný rozmer sviatkov bol zastretý ortodoxnými hodnotami oficiálneho náboženstva, či politického systému. A nie je tomu ináč ani dnes. Aj o tom je Žiarislavove posolstvo pre súčasnosť.
"Naši starověrečtí předkové se ani náhodou neklaněli stromům, potokům, studánkám a pramenům, nýbrž měli v úctě ta místa, kde ze Země tryskající životadárná energie umožnila, na konkrétním místě a podmíněném čase, vytrysknout prameni, v lesní tišině vypustit vody studánce, či vyrůst stromu a vyklíčit vzácným bylinám. Tento zázrak se jevil v očích starých Slávů jako jedinečný důkaz štědrosti Máti Zemlji, jež svým Ma (prsem) nakojila i svoje děti, kterým v jedinečných okamžicích sdělovala budoucnost skrze přilétající matku Slávu (Slova)."
Obraz: Široká mocná rieka, na pravom brehu štrková, riedka step, rozlievajúca sa stovky kilometrov do diali. Územie často zaplavované a bičované studeným silným severovýchodným vetrom. Na vyvýšenom ľavom brehu 3-4 km široký pás medzi riekou a strmým a vysokým kamenným horským masívom, ktorý ako starostlivá kvočka chránil ten pás zeme až k brehu rieky pred vetrami, suchom i prílišným dažďom. Malebné stavania z driev, čo priniesla rieka, prútia vŕb a briez, so strechami (pravdepodobne) z jačmennej slamy, zapustené odpoly do zeme, vymazané žltým ílom, tiahnuce sa pozdĺž rieky, akoby ich nejaký obor vzal do hrste a širokým rozmachom vysial do kraja.
Sedíme spolu ja, žena, ded a naše dve deti v polkruhu vo vlhkom kúte našej usadlosti, žena v rukách drevenú brezovú misu plnú rôznych semien čo nám od jesene poostávali i čo sme si so susedmi povymieňali, siať budúcu úrodu sa chystáme. Polkruh preto, že sme i Boha – v podobe slnka - Svaroga vari – medzi nás pozvali, aby dobre všetko vypočul a doprial. Ded sedel na kraji, potom ja, žena v strede a na potom deti, starší syn - asi desaťročný, a mladšia päťročná dcéra, tak ako sila rodu prúdi, od starého k mladému. A nesedeli sme na holej - vtedy ešte studenej a vlhkej zemi, ale na kožušinách, čo nám jeden z „našich“ psov z lesa doniesol, žul ich a driapal z rubu dokým mäkké nezostali aj po vyschnutí...
