Všetko ako obvykle. Farbičky, svetielka, pocity... ibaže sa mi niečo čudným zazdalo... A pustil som do toho myseľ, nech si skúma. Prečo si musím predstavovať fialové svetlo aby som otvoril Priestoru svoje Vnútorné brány? Aby som myseľ mohol pocítiť aspoň na chvíľu nekonečnú? Kde sa tie Brány vo mne vzali? Kto ich zatvoril? Prečo si mám predstavovať ružové svetlo prúdiace do - a - zo – srdca? Veď tú sladkosť cítim pri vnímavom pohľade na les, psa, sýkorku, priateľa... Ale nie vždy. Prečo? Čo stojí medzi mnou a tým pocitom vo chvíli keď ho necítim? Prečo nevnímam silu slnka celý deň? Prečo sa musím obliekať aby som sa zahrial, keď si stačí jasne uvedomiť stále mnou prúdiacu živu a nastane teplo? Prečo musím používať nástroje na výrobu niečoho, čo má tu byť samo sebou? Veď to všetko má byť opačne! To ja si mám všimnúť že to ružové svetlo prúdi keď je pri srdci sladko. A ak hreje telo, rozsvieti sa slnko v bruchu, a keď je myseľ voľná a široká, to má vzťah k fialovej... No, a tak na dobré pozerám ale nevidím... - Ako keď je na ceste značka STOP.
10. 12.
Nie je zastavenie kvôli značke, ale značka kvôli zastaveniu. Zvonka sa deje rovnaké - auto zastane. Ale ak vodič stojí kvôli značke, hnevá sa. Značka ho “zdržuje“. Cíti sa ňou obmedzený. Ak zastane kvôli bezpečnosti, značke ďakuje. Možno aj za život... Alebo Biela Guľa a jej hry so susedovým čuvačom Čirom - žiadne značky, svetielka, meditácie, svetielka... radosť a prúdiaca živa. Potom odovzdané, nežné a jemné zaborenie nosa pod moju pazuchu. Hm. Ako to má ona s ružovým lúčom? Ale ja nie som pes. A tak mám svoju existenciu a v nej svoju cestu.
Ešte jedna vec sa mi stala dnes. Dozvedel som sa, že som bohatší, než som myslel, lebo myši mi za debničku mrkvy v zemi nechali, čo som si myslel že zjedli, ale oni len vňať ohrýzli. Malá a krivá je, lebo neriedená, lebo byľ netrčala, ale voňavá a sladká až-až.
A s tými myšami to takto bolo: zobrali farmári repku olejku z okolitých polí – 60hektárov - a zorali a tak všetky myši čo si tam v blahu žili, vo dvoch dňoch domov i obživu stratili, nuž nový raj šli hľadať, tam kde je - teda ku mne. Lebo zo všetkých susedov tuším len ja zeleninu sejem, aby som kupovať ne-živú nemusel... a tak jedli, doradu všetko. A hneval som sa na ne, ale raz som sa pochválil susedovi obrovskou reďkvičkou, len bola odspodu ožratá, i riekol som: pozri, polovicu mi myši zožrali... a on na to: - oni ti polovicu nechali. A skutočne. A ešte tú väčšiu... Tak som im vari za tú ohľaduplnosť a štedrosť vari aj poďakoval. A tak som si pomyslel: človek im sľúbil blahobyt na 60tich hektároch, a tak sa množili, veď všetkého hojnosť... A potom prišiel a vzal! Ale deti už na svete, a žiť i myši sa chce... a tak som si povedal: žite. Ja si mrkvu v lidli kúpim a prežijem. Ale vy nie.
Alebo: slimáky sa vyrojili, i zbieral som, zbieral, ale pomaly... požrali potvory všetko! A tak som chodil po svete sťažujúc sa kdekomu, aké sú to ohavy...ale každé ráno i večer za tanier svojej zeleniny zjedol... A tak hoci veľa požrali, ja však viac, hojnosť a dostatok bol každý deň, ba i rozdávať som mohol. Ale frflania na slimáky - rabov konca-kraja nebolo... A tak slimáky, sucho, mokro, myši, skočky, zajac v kapuste - to všetko bolo, ale ešte i teraz, 10 decembra mám šalátu na hriadke (i v bruchu), reďkvičiek, kvaky, zemiakov, tekvíc, ba i mrkvy hojnosť, kupovať do nového roku určite nemusím... a to prvý rok so zemou a so zeme žijem. A snaží sa tá, čo jej sily stačia! I keď zaiste ťažko jej je, keď má takého gazdu čo nič nevie, len sa všetko učí. No, trpezlivá je to Mať nedorastenému synovi. Ale už vidím: žijem v bohatej zemi! A tak ulíham s vďakou za dnešnú večeru i zajtrajšie raňajky... A ešte: vari sa rád pohrám so svetielkami. Veď prečo nie? Dobrú noc.
PS: Zámer sa napĺňa. Dnes som sa zobudil so svitaním. Možno pre vás maličkosť. Ale mne opäť silu Zámeru potvŕdza.
Zdroj: vladoblas.estranky.cz
