14. januára 1969 odštartovala na obežnú dráhu vo výške 173 až 225 kilometrov a obežnou dobou 88,25 minúty kozmická loď Sojuz 4 s kozmonautom Vladimirom Šatalovom. O deň neskôr vzlietol Sojuz 5, a to hneď s trojčlennou posádkou na palube – Jevgenij Chrunov a Alexej Jelisejev pod velením Borisa Volynova. Automatický navigačný systém detekoval druhú loď a 16. januára sa k nej začal Sojuz 4 približovať až na vzdialenosť sto metrov. Zvyšok vzdialenosti riadil Šatalov ručne. Po spojení kozmických lodí Volynov celý komplex stabilizoval, Chrunov s Jelisejevom prešli do orbitálnej sekcie, kde si obliekli kozmické skafandre. Nato hermeticky uzavreli spojovací otvor do pilotnej kabíny, vypustili atmosféru a vstúpili do voľného kozmického priestoru, aby po približne hodinovej práci prestúpili pomocou provizórneho premostenia do interiéru Sojuzu 4.
Keď v hotelovej izbe harvardského profesora Roberta Langdona zazvoní počas jednej noci jeho pobytu v Paríži telefón, zdá sa, že má iba pramalé šance, aby ako vyhlásený odborník na náboženské symboly čo i len tušil o rozmeroch a hĺbke obludnej konšpirácie do ktorej bol práve vtiahnutý. Jacques Saunière správca umeleckých zbierok v Louvre bol krátko predtým zavraždený priamo v budove múzea a polícia objavila na dlážke vedľa jeho tela nevysvetlené šifry a znamenia. Po žiadosti o spoluprácu sa však profesorova situácia nemilo komplikuje, keďže k svojmu údivu zisťuje ako rýchlo sa z experta, privolaného na miesto činu stáva sám hlavným podozrivým. Pri úteku, skôr vynúteného sprievodnými okolnosťami ako snahou uniknúť pred samotnou políciou sleduje tajomnú stopu, cestu značenú nejasnými ukazovateľmi, predsa však viditeľnými pre tých, ktorí sa dokážu dívať a porozumieť, obsiahnutých v diele geniálneho Leonarda da Vinci.
„Som rád, že svet je plný záhad, inak by bol nudný“
Templári predstavovali spoločenstvo rytierov zviazaných prísnymi zákonmi katolíckej rehole. Symbolický výraz jednoty duálneho ideálu templárov, hrdinského boja s prízračnou armádou Civitas diaboli, myšlienky elitných vojakov a mníchov predstavuje aj nepriateľmi obávaná bojová štandarda rádu - Baussant, na ktorej bielo-čiernej šachovnici vynikal červený rovnoramenný kríž. Výraz hlbokej pokory sa skrýval predovšetkým v sentencii prevzatej zo starozákonných Dávidových žalmov: "Non nobis, Domne, non nobis, sed nomini tuo da gloriam" (Nie pre seba, Pane, bojujeme, nie pre seba, ale pre väčšiu slávu Tvojho mena).
Koncom dvadsiatych rokov 12. storočia bol zostavený etický a organizačný kódex templárskych rytierov. Pôvodné, latinsky písané reguly vypracované Bernardom z Clairvaux, boli počas štyroch desaťročí rozšírené predovšetkým o dodatky týkajúce sa vojenskej štruktúry a praktického správania príslušníkov rádu. Napriek tomu, že text obsahoval viac ako 686 odstavcov, základným dokumentom ukotvujúcim postavenie templárov ostávala Liber ad milites templi geniálneho cisterciánskeho opáta, oznamujúca zrod nového charakteru bojovníka slúžiaceho božským záujmom:
Jediné slovo "templári" takmer po dve stáročia vyvolávalo oslepujúco farbisté vízie o orientálnych a neslýchaných krajinách, povolávalo do života hrdinské legendy, vykresľovalo lode brázdiace azúrové more pod plachtami vzdúvajúcimi sa vetrom a zdobených krížom, obrnenú jazdu útočiacu v cvale na piesočných pobrežiach a púšťach, rozprávkové bohatstvo Arábie, vykupovaných zajatcov a skutky milosrdenstva, dobyté mestá a rozľahlé pevnosti s hradbami titanov.
Ako sme videli, okrem neodolateľnej príťažlivosti si poklady zachovávajú akúsi ochrannú silu, ktorá ich bráni, a zároveň hľadača vyzýva, aby ich dobyl. Nie nadarmo sa v početných legendách stretávame s nečistými silami, démonmi, obrami, drakmi, obrovskými čiernymi psami s plamenným jazykom, ktoré poklady strážia a kliatba zase postihne každého, kto objavil nejakú skrýšu. Človek, ktorý sa vybral hľadať dávno stratené a prekliate poklady preto používal ku svojej ochrane pred démonmi rozličné posvätné predmety a amulety. Medzi ne patrila hromničná sviečka, vetvička palmy, posvätené uhlie na zapálenie svetla z kostola, loretánsky zvonček, posvätená voda, krieda, myrha alebo kadidlo, podobne ako aj nôž, ktorým (pozor!) dovtedy nikto chlieb nekrájal.