14. januára 1969 odštartovala na obežnú dráhu vo výške 173 až 225 kilometrov a obežnou dobou 88,25 minúty kozmická loď Sojuz 4 s kozmonautom Vladimirom Šatalovom. O deň neskôr vzlietol Sojuz 5, a to hneď s trojčlennou posádkou na palube – Jevgenij Chrunov a Alexej Jelisejev pod velením Borisa Volynova. Automatický navigačný systém detekoval druhú loď a 16. januára sa k nej začal Sojuz 4 približovať až na vzdialenosť sto metrov. Zvyšok vzdialenosti riadil Šatalov ručne. Po spojení kozmických lodí Volynov celý komplex stabilizoval, Chrunov s Jelisejevom prešli do orbitálnej sekcie, kde si obliekli kozmické skafandre. Nato hermeticky uzavreli spojovací otvor do pilotnej kabíny, vypustili atmosféru a vstúpili do voľného kozmického priestoru, aby po približne hodinovej práci prestúpili pomocou provizórneho premostenia do interiéru Sojuzu 4.
KOZMICKÉ PRELÚDIUM
Tento let mal preskúmať možnosti záchrany posádky havarovanej kozmickej lode priamo na obežnej dráhe okolo Zeme. Sojuz 5 s troma kozmonautmi slúžil ako simulácia kozmickej lode, ktorá sa dostala vo vesmíre do ťažkostí a „na pomoc“ im odštartoval Vladimir Šatalov, aj keď v skutočnosti odletel z Bajkonuru ako prvý. Presne podľa programu prestúpili Chrunov a Jelisejev po spojení lodí na palubu Sojuzu 4, pričom si vo voľnom priestore vyskúšali aj transport zraneného kozmonauta a v jeho pilotnej kabíne sa spolu so Šatalovom vrátili na Zem. 17. januára pristáli po 48 obletoch o 7.53 asi 40 kilometrov severozápadne od Karagandy. Na palube Sojuzu 5 zostal jeho veliteľ Boris Volynov, ktorý podľa simulácie havárie „opravil“ svoju loď a po 49 obletoch mäkko pristál 18. januára o 9.00 200 kilometrov juhozápadne od Kustanaja v Kazachstane.
O štyri dni nato milióny ľudí sledovali vysielanie sovietskej štátnej televízie, kedy Moskva vysielala priamy prenos z osláv úspešného návratu kozmonautov. V tom čase sa krajina zaberajúca šestinu sveta úprimne radovala z víťazstiev svojich kozmických hrdinov a so zatajeným dychom sledovala spravodajstvo o letoch do vesmíru. Nečudo, veď verejnosť sa iba postupne vyrovnávala so šokom, aký priniesla tragická smrť Vladimíra Komarova 24. apríla dva roky predtým. Pri jeho návrate zlyhal niekoľko kilometrov nad Zemou padákový systém a kozmická loď novej generácie Sojuz 1 narazil obrovskou rýchlosťou tvrdo na zem.
Tentoraz to bolo všetko inak – ďalší míľnik na ceste sovietskeho kozmického programu bol prijímaný s nadšením, televízne kamery snímali slávnostný ceremoniál vítania odvážnych kozmonautov na letisku Vnukovo 2 a tisíce Moskovčanov zdravilo konvoj áut vezúcich dobyvateľov vesmíru spoločne s Leonidom Iljičom Brežnevom a najvyššími predstaviteľmi strany a štátu po celej trase až ku Kremľu.
„Konvoj vládnych vozidiel sa blíži k Borovickej bráne“, burácal do ovácií davu moderátorov excitovaný hlas. „O niekoľko minút budú hrdinskí kozmonauti v Kremli, kde prebehne ich slávnostné vyznamenanie...“ A to boli tiež posledné slová, aké mohli televízni diváci a poslucháči pri svojich rádiách počuť – priamy prenos bol totiž z ničoho nič prerušený. Pokračoval až za hodinu vlastným ceremoniálom vyznamenávania. Bolo však veľmi zvláštne, ak rády odovzdával kozmonautov z neznámych dôvodov predseda prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR Nikolaj V. Podgornyj, a nie sám generálny tajomník UV KSSZ Leonid Iljič Brežnev. Medzi prítomnými vládlo sotva zamaskované napätie - bledé tváre, nervózne pohyby a zadrhávajúce sa vety iba dokresľovali neblahú atmosféru, takú nepatričnú pre túto slávnostnú chvíľu.
ČO NEBOLO V TELEVÍZII
Keď sa kolóna vládnych čajok s motocyklistami milicionárov po oboch stranách blížila k Borovickej bráne, ozvala sa od prizerajúcich sa ľudí zúrivá streľba. Nejaký muž nechal prejsť prvé vozidlo konvoja, aby sa vzápätí vrhol k druhému a z dvoch pištolí značky Makarov naraz vypálil do čelného skla, ktoré sa ihneď roztrieštilo.
Smrteľne zranený šofér, starší seržant Ilja Žarkov, ktorý mal byť už toho dňa na dôchodku, v okamihu padol s krvou zaliatou hlavou na volant, útočník však pálil až do vyprázdnenia zásobníkov ďalej , zatiaľ čo sa pasažieri hodili v snahe zachrániť si život pod sedadlá. Celkovo padlo šestnásť výstrelov. Jeden z projektilov zasiahol aj milicionára zo sprievodného konvoja. So zaťatými zubami však premohol bolesť a z posledných síl nasmeroval svoj motocykel na atentátnika, čím ho zrazil k zemi, aby sa vzápätí na ňu zrútil aj on sám. To už sa k ležiacemu strelcovi vrhli dôstojníci kremeľskej stráže Jagodkin a Redkobornyj, ktorý mu skrútili ruky za chrbát, aby v ňom vzápätí spoznali seržanta milície, hliadkujúceho iba chvíľu predtým pred budovou Klenotnice.
Útočník sa už vôbec nebránil, ale akonáhle zistil, do akého omylu upadol, začal ním lomcovať hysterický záchvat. V aute do ktorého naraz vyprázdnil zásobníky z oboch pištolí totiž namiesto šesťdesiatriročného Leonida Iljiča sedela okrem agenta KGB Romanenka úplne iná osádka – veliteľ kozmickej lode Sojuz 3 kozmonaut Georgij Timofevič Beregovoj, veliteľ kozmických lodí Vostok 3 Andrijan Grigorjevič Nikolajev a jeho manželka - prvá žena vo vesmíre Valentina Vladimirovna Tereškovová, veliteľka kozmickej lodi Vostok 6. Zatiaľ čo Beregovoj, na diaľku výzorom trochu podobný Brežnevovi a Romanenko predsa len utrpeli pri atentáte zranenia – prvému črepiny skla zranili tvár a druhému sa odrazená guľka zaryla do chrbáta, žena po ktorej pomenovali jeden z kráterov na odvrátenej strane Mesiaca vyviazla iba s úľakom. K dokresleniu celej situácie je potrebné doplniť aj to, že vďaka svojmu kozmonautickému výcviku nestratil Nikolajev v dramatických chvíľach duchaprítomnosť, bleskovo uchopil volant namiesto umierajúceho vodiča a prudko zabrzdil pri chodníku.
STREĽBA PRI KREMEĽSKEJ BRÁNE
Útočníka v uniforme milicionára, ktorý sa stále zmietal v hysterickom záchvate, spacifikovali, dali mu pričuchnúť čpavku, s rukami v putách za chrbátom ho vopchali do volgy a odviezli priamo do väznice Lefortovo, kde sa započalo s výsluchmi.
Kupodivu dvadsaťjedenročný Viktor Ivanovič Iljin, absolvent leningradskej zememeračskej priemyslovky a slúžiaci ako podporučík posádky v Lomonosove vôbec nič neskrýval: Áno, 21. januára po odchode veliteľa útvaru a zástupcu pre veci politické svojvoľne opustil kasárne a s dvoma pištoľami a štyrmi zásobníkmi odletel do Moskvy, aby tam spáchal atentát na Leonida Iljiča Brežneva. A treba povedať i to, že až na poslednú etapu svojho plánu mu bola šťastena až bláznivo naklonená.
Okrem toho, že sa v trezore nepozorovane zmocnil zbraní a podarilo sa mu opustiť posádku, mal už vo vrecku vopred zakúpenú letenku na let číslo 92 do hlavného mesta. Na palubu lietadla nastúpil s oboma pištoľami vo vreckách, ktoré neskrýval a predsa ho nikto nezadržal. Keďže vojenská uniforma budila dôveru a sovietske letiská nemali v tom čase inštalované detektory kovov pri vybavovaní cestujúcich, na letisku v Domodedove takisto prešiel úspešne kontrolou. Odtiaľ, zahalený do vojenského plášťa zakrývajúceho zbrane nastúpil do mestského autobusa a po prestupe do metra za menej ako hodinu zvonil pri dverách bytu svojho strýka, bývalého milicionára. Keďže sa vopred neohlásil, prekvapeným domácim ponúkol vysvetlenie svojej nečakanej návštevy v podobe účasti na oslavách návratu kozmonautov, ku ktorej bol na poslednú chvíľu z kasární uvoľnený.
Keď však na druhý deň ráno, v čase, kedy ešte spali, synovec zmizol a spolu s ním zo skrine aj stará milicionárska uniforma, strýko pochopil, že niečo asi nebude v poriadku. A keď si navyše uvedomil, že u neho videl zbraň začal jednať spôsobom typickým pre sovietsku éru – bez ďalšieho premýšľania zavolal na najbližšiu centrálu KGB.
To už ale Iljin v uniforme seržanta milície prechádzal cez Alexandrovské záhrady až ku priechodu cez Borovickú bránu, kde sa zaradil medzi vyčkávajúcich milicionárov. „Kolegovia“ si ho síce podozrievavo premeriavali, ale domnievali sa, že patrí k susednému útvaru. Dlhé minúty sa na všetko odhodlanému atentátnikovi akiste mučivo vliekli, až kým nedošlo k udalostiam, ktoré už poznáme z predošlého opisu. Keď sa pred borovickou bránou objavil konvoj čiernych čajok sprevádzaných motocyklami, stiahol si Iljin rukavice, vložil ruky do vrecák a odistil obidve pištole. Počkal, kým prejde prvé auto, v ktorom mali byť podľa neho kozmonauti, potom vykročil v ústrety druhému a bez váhania spustil paľbu.
AKO SA BREŽNEV ZACHRÁNIL?
Predovšetkým tak, že v druhom aute kolóny, na ktoré atentátnik strieľal, generálny tajomník ÚV KSSZ nesedel. Podľa oficiálnej verzie Brežnevovo auto iba niekoľko minút pred plánovaným príjazdom odbočilo zo stanovenej trasy a vošlo do Kremľa Spaskou bránou. Z toho možno vyvodiť dve rozličné interpretácie, ktoré sú však rovnako spochybniteľné. Podľa prvej analytici KGB pripustili súvislosť medzi príchodom ozbrojeného dezertéra z Lomonosova do Moskvy 21. januára a uvítacím ceremoniálom pre kozmonautov, konajúcim sa hneď nasledujúci deň. Brežnevova ochranka preto pre každý prípad poslala jeho auto inou trasou. Otázne však je, či Brežnev schválil zmenu na základe podozrenia ochranky, alebo sám vydal príkaz opustiť kolónu smerujúcu k Borovickej bráne. Podľa druhej interpretácie opierajúcej sa o svedectvo jedného z telesných strážcov generálny tajomník zrazu povedal: „Prečo sa vôbec pcháme dopredu? Oslavujú nás, alebo kozmonautov?“ A vzápätí jeho auto zabočilo k Spaskej bráne.
Kľúčové však bolo zrejme svedectvo policajného dôchodcu, ktorý informoval o podozrivej návšteve svojho synovca z Leningradu a krádeži svojej bývalej uniformy. Že jeho svedectvo nezostalo nevypočuté, svedčí aj fakt, že samotný veliteľ kremeľskej stráže, generál Šornikov ho posadil do auta a dvakrát s ním prešiel celú trasu od Červeného námestia až k letisku, či predsa len v dave pri ceste neuvidí synovca. Iljinov popis dostali agenti KGB, tí ho však hľadali pred Kremľom, zatiaľ čo on už „konal službu“ za jeho hradbami.
„Môžem povedať iba to, že informácia od vojska prišla tri hodiny pred príchodom kolóny do Kremľa“, povedal v roku 1980 člen Brežnevovej ochranky V. M. Muchin. „A tak začalo pátranie Hľadali sme však muža vo vojenskej uniforme a Iljin mal milicionársku. Môj kolega si ho však všimol pri Borovickej bráne a jeho podobu s obdržaným popisom. Mal však uniformu milicionára, stál pri Klenotnici a pôsobil dojmom, že pracuje v Kremli. Chodil sem a tam a neustále vyzýval ľudí, aby stáli v rade a dodržiavali poriadok. A to ho zmiatlo. Zatiaľ čo kolega premýšľal len niekoľko krokov od Iljina, konvoj už vchádzal dovnútra.“
Rozporuplné svedectvo poskytol tlači o mnoho rokov neskôr aj bývalý Brežnevov blízky spolupracovník Gennadij Petrov, ktorý popiera, že by auto generálneho tajomníka opustilo trasu konvoja. „Na letisku sme sa preskupili a išli ako tretí, druhé miesto v kolóne sme prenechali hrdinom dňa – kozmonautom“, popisuje Petrov. „Sedel som vedľa vodiča, v aute boli Brežnev, Podgornyj a Kosygin. Keď auto prichádzalo k Borovickej bráne, počul som výstrely v Kremli, v priestore medzi Zbrojnicou a Veľkým kremeľským palácom. Ihneď som prikázal šoférovi, aby zastavil. Keď výstrely ustali, obišli sme stojace auto s kozmonautmi a zamierili k Zjazdovému palácu. Trvalo to iba chvíľočku. Páchateľ skutočne strieľal na druhé auto v presvedčení, že v ňom sedí Brežnev. Autá vchádzali do Kremľa za sebou, a nebolo možné, aby sme sa vrátili a vošli Spaskou bránou. Tiež to nebolo nutné, keďže strelca už zadržali agenti KGB.“
Podľa tvrdenia generála Medvedeva, zástupcu náčelníka Breženvovej ochranky, ktoré priniesol v roku 1998 ruský publicista Nikolaj Žeňkovič, generálny tajomník necestoval v treťom, ale až piatom aute, teda na samotnom konci kolóny, čo vysvetľuje slovami: „Rozdiely sú spôsobené nielen operatívnymi dôvodmi, ale aj úradmi, ktorých sebaistote tento incident zasadil priam kolosálny úder. V Kremli sa predsa nič také nestalo ani v stalinskej dobe! Nemožno tiež vylúčiť, že legenda o zmenenej trase mala očistiť kremeľskú stráž, ktorá predsa len uchránila od streľby hlavnú ochraňovanú osobu.“
A medzitým vypukol obrovský škandál, ktorý sa však KGB podarilo čoskoro ututlať.
ATENTÁTNIKOV EPILÓG
Atentát pri Borovskej bráne 22. januára 1969 spustil celú mašinériu vyšetrovaní a procesov. Zo svojich funkcií boli odvolaní mnohí vysokí dôstojníci Leningradského vojenského okruhu, útvar v Lomonosove, kde osamelý strelec slúžil preliezli počas niekoľkých týždňov desiatky vyšetrovacích komisií zložených z generálov, plukovníkov a komisárov, koľko ich dovedna nebolo ani od jeho vzniku.
Samotný podporučík Viktor Ivanovič Iljin bol obvinený z piatich článkov sovietskeho trestného zákonníka: vymýšľania a šírenia propagandy, hanobiacej štátne zriadenie ZSSR, pokusu o atentát, vraždy, krádeže zbraní a dezercie. Pri predbežných výsluchoch sa však vyskytli podozrivé nezrovnalosti, takže si vyšetrovatelia zvolili inú metódu. Keďže neboli ochotní pripustiť možnosť premysleného ozbrojeného činu voči sovietskej moci, povolali na vyšetrovačky psychiatra. A ten u Iljina diagnostikoval ťažkú schizofréniu.
Na základe diagnózy, ktorá ho zachránila pred popravčou čatou bol Iljin po takmer dvoch rokoch vyšetrovania umiestnený do Kazaňskej psychiatrickej liečebne, kde v úplnej izolácii a v miestnosti štyri krát jeden a pol metra strávil celkom osemnásť dlhých rokov. Na chodbe ustavične stála stráž a nesmel prijímať žiadne návštevy okrem svojej matky. Prvé tri roky nedostával ani noviny.
V roku 1988 ho na matkinu žiadosť previezli na 3. leningradskú psychiatrickú kliniku, kde namiesto samotky zdieľal izbu s ďalšími štyrmi pacientmi. V roku 1990 v tejto nemocnici prebehlo výjazdné zasadnutie Vojenského tribunálu Najvyššieho súdu ZSSR, čo bol v dejinách Sovietskej justície dovtedy nevídaný precedens, senát oslobodil Iljina z nútenej liečby a poslal ho domov.
Podľa dochovaných správ Iljin vedenému v spisoch svojho vojenského útvaru ako práceneschopný dostal príslušný dôchodok a jednoizbový byt v Leningrade. Ešte aj tom čase muž, ktorý omylom strieľal pred 31 rokmi na automobil so sovietskymi kozmonautmi ľutoval zabitého nevinného vodiča Ilju Žarkova a priateľov, ktorých život sa kvôli jeho činu ocitol v troskách.
Miloš Jesenský, Robert K. Leśniakiewicz
