Je držiteľom ocenenia „Krištáľový tiger“ (1998), „Weberovej ceny“ (2013) a „Mimoriadnej medzinárodnej ceny E.E. Kischa“ (2015). Bol alebo stále je členom Spolku slovenských spisovateľov, Slovenského PEN Centra a Slovenského syndikátu novinárov.
Je držiteľom ocenenia „Krištáľový tiger“ (1998), „Weberovej ceny“ (2013) a „Mimoriadnej medzinárodnej ceny E.E. Kischa“ (2015). Bol alebo stále je členom Spolku slovenských spisovateľov, Slovenského PEN Centra a Slovenského syndikátu novinárov.
„Pravdepodobne práve všadeprítomné riasy a mŕtve ticho Sargasového mora podnietili vznik malebnej, ale skľučujúcej legendy o mori či pohrebisku stratených lodí a mori strachu,“ píše Charles Berlitz. „Stará námornícka legenda hovorí o rozsiahlom atlantickom pohrebisku lodí všetkých vekov, ktoré ležia zapletené nehybne v množstve rias a pomaly chátrajú obsadené posádkou kostlivcov. Tí neunikli a sú nútení zdieľať neblahý osud spoločne so svojimi loďami.
„Sme stratení, pri Bermudách všetko zmizlo. Naše dievčatá budú nariekať, ale nie dlho. Nič si nenahovárajme. Osušia si oči a potom si ich pekne namaľujú. Trochu si poplačú a hneď na nás zabudnú. A čo my na tejto lodi? Čo ostane po nás? Mená, ktoré občas zamrmle stará tetka, krátka modlitba v kostole, zoznam na desiatej strane novín, do ktorých si niekto zabalí kus rybaciny. Toto z nás pri Bermudách ostane.“
R. V. S. Redick
„Sme stratení, pri Bermudách všetko zmizlo. Naše dievčatá budú nariekať, ale nie dlho. Nič si nenahovárajme. Osušia si oči a potom si ich pekne namaľujú. Trochu si poplačú a hneď na nás zabudnú. A čo my na tejto lodi? Čo ostane po nás? Mená, ktoré občas zamrmle stará tetka, krátka modlitba v kostole, zoznam na desiatej strane novín, do ktorých si niekto zabalí kus rybaciny. Toto z nás pri Bermudách ostane.“
R. V. S. Redick
Vo svojej knihe „Specnaz“ uvádza Viktor Suvorov organizačnú schému Morskej brigády Specnazu. A skutočne, v jej štruktúre sa nachádza sekcia pre miniponorky k plneniu špeciálnych misií. Tá je súčasťou V. Úradu GRU a podlieha Veliteľstvu všetkých štyroch flotíl. A čo o nich píše Suvorov?
"Toho rána sa v Karlskrone objavila ruská ponorka s taktickým číslom 137. Bola to ponorka s klasickým pohonom – dieselovo-elektrickým pohonom triedy Tango. Výhodami tejto ponorky sú relatívne nízka váha, neveľké rozmery, výborná manévrovateľnosť a predovšetkým to, že ide o výnimočne tiché plavidlá zamerateľné iba aktívnym sonarom či magnetickými senzormi. Tieto ponorky sú mimoriadne vhodné k nepozorovanému výsadku na nepriateľskom brehu, evakuácii alebo výzvedno-diverznej činnosti v nepriateľských vodách."
Čo môžu mať spoločné drogy s UFO alebo USO? Môže vôbec existovať súvislosť medzi ilegálnym obchodom s narkotikami a Bermudským trojuholníkom? Na tieto otázky nemožno odpovedať bez toho, aby sme súčasne riešili rovnako zaujímavé dilemy – prečo drogy majú tak veľký odbyt v najvyspelejších krajinách sveta? Prečo Pablo Escobarr a jeho medellínsky kartel, kartel z Calí, narkomafie z Blízkeho, Stredného a Ďalekého východu či Afriky inkasujú závratné zisky z výroby a distribúcie „bielej smrti“?
Všetko sa to pre jedného z nás začalo istého jesenného večera pred mnohými rokmi, ale touto skúsenosťou sme si „na preskáčku“ prešli obaja: Bola sobota a strašne som sa nudil. Pre šiestaka nie je asi nič horšieho ako nuda sychravého večera a možno aj preto mi mama - vedená neomylným inštinktom, alebo i preto, že ma poznala lepšie ako ja sám - položila pod nos fantastický román Marie Kannovej „Modrá planéta“. Názov, ako aj obsah ma nesmierne zaujali, keďže v tom čase som už prečítal všetky knižky od Stanislawa Lema a ďalších autorov sci-fi šesťdesiatych rokov a preto som ju doslova zhltol za onen večer a časť noci. Z knihy sa mi najviac zapáčil opis pocitov jej hrdinov, ktorí sa vypravili do vesmíru, aby vzápätí počuli „...silné hrmenie Slnka, výbuchy hviezd a ozveny ďalekých galaxií" a to ma úplne vzalo.
14. januára 1969 odštartovala na obežnú dráhu vo výške 173 až 225 kilometrov a obežnou dobou 88,25 minúty kozmická loď Sojuz 4 s kozmonautom Vladimirom Šatalovom. O deň neskôr vzlietol Sojuz 5, a to hneď s trojčlennou posádkou na palube – Jevgenij Chrunov a Alexej Jelisejev pod velením Borisa Volynova. Automatický navigačný systém detekoval druhú loď a 16. januára sa k nej začal Sojuz 4 približovať až na vzdialenosť sto metrov. Zvyšok vzdialenosti riadil Šatalov ručne. Po spojení kozmických lodí Volynov celý komplex stabilizoval, Chrunov s Jelisejevom prešli do orbitálnej sekcie, kde si obliekli kozmické skafandre. Nato hermeticky uzavreli spojovací otvor do pilotnej kabíny, vypustili atmosféru a vstúpili do voľného kozmického priestoru, aby po približne hodinovej práci prestúpili pomocou provizórneho premostenia do interiéru Sojuzu 4.
