Vo svojej knihe „Specnaz“ uvádza Viktor Suvorov organizačnú schému Morskej brigády Specnazu. A skutočne, v jej štruktúre sa nachádza sekcia pre miniponorky k plneniu špeciálnych misií. Tá je súčasťou V. Úradu GRU a podlieha Veliteľstvu všetkých štyroch flotíl. A čo o nich píše Suvorov?
„Morské brigády Specnazu sú oveľa lepšie vybavené technikou, ako pozemné brigády z pochopiteľných dôvodov. V Specnaze vojak obvyklej hodnosti a funkcie môže bez problémov dostať malý aparát, umožňujúci plávanie pod vodou rýchlosťou 15 km/hod počas niekoľkých hodín. Okrem individuálneho vybavenia sa tam možno stretnúť s aparátmi pre dvoch až troch ľudí, skonštruovanými na spôsob obyčajného torpéda, na ktoré sa potápač posadí ako na koňa. Okrem ľahkých prístrojov k plavbe pod hladinou sa tam vo všeobecnosti používajú miniponorky.“
Tento citát je mimoriadne dôležitý, keďže oficiálne ZSSR disponoval iba vojskami, ktorých úlohou bola obrana ZSSR a krajín Varšavskej zmluvy, pričom každá ponorka – vrátane miniatúrnej – je ofenzívnym druhom zbrane a v určení pre Specnaz ešte viac nebezpečná. Vráťme sa však k Viktorovi Suvorovovi:
„ZSSR začal už v polovici tridsiatych rokov intenzívne výskumy na vývoji miniponoriek. V roku 1936 štátna komisia preverila ponorné člny „Moskito“, „Bloka“, „APSS“ a „Pigmej“. Všetky štyri typy bolo možné prevážať malou nákladnou loďou alebo vojenským plavidlom. V tom čase ZSSR dokončil práce na vývoji ponorky K a plánovalo sa, že každá ponorka typu K bude viezť ľahké lietadlo alebo miniponorku. V tom istom čase boli tiež prevádzané experimenty, ktoré mali potvrdiť možnosť prevozu iného typu vreckovej ponorky (podobnej APSS) v ťažkom bombardéri.
V roku 1939 Sovietsky zväz začal výrobu miniponorky M-400 projektovanú konštruktérmi prototypu Flea. M-400 bola krížencom ponorky a torpéda. Mohla pod vodou zotrvať dlhý čas, následne sa vynoriť a zaútočiť ako torpédo veľkou rýchlosťou. Medzi vojnovou korisťou sa našli nemecké miniponorky a ich konštrukčné plány. Sovietski konštruktéri dokázali využiť jedno aj to druhé.“
Samozrejme, že plavidlá tohto druhu dokážu dopraviť na bojisko štyri až päťčlennú diverzno-spravodajskú skupinu, čo je presne štýl Specnazu. A ďalej:
„Okrem realizácie obvyklých projektov prebiehajú intenzívne práce na vytvorení hybridu, ktorý by v sebe spájal vlastnosti ponorky s pásovým ťahačom. V sedemdesiatych rokoch ZSSR robil výskum hydroplánu, ktorý ba sa po pristátí na vode dokázal ponoriť do hĺbky niekoľkých metrov. Výsledky týchto prác nepoznám. “
Autor ich nepozná, ale bádatelia neidentifikovateľných objektov áno. Už spomínaný Magnus Skepherdisson a britský autor Anthony Dodd sa domnievajú, že v celej dekáde deväťdesiatych rokov 20. storočia tamojšia polícia a pobrežná stráž mnohokrát pozorovala zvláštne, čierne, trojuholníkové lietadlá, ktoré padali do vody alebo spod jej hladiny štartovali ... Takéto „lietajúce trojuholníky“ boli viditeľné tiež nad Baltikom. Podarilo sa teda Rusom skonštruovať ponorný hydroplán? Akosi zvláštne sa to zbieha s činnosťou ruskej Severnej flotily, ktorej manévre v auguste 2000 neodbytne pripomínali prípravy k útočnej činnosti na mori. Čím sa to mohlo skončiť, keby sa neodohrala katastrofa K-141 „Kursk“, ktorá otriasla svetom? Zdá sa, že nešlo o žiadne UFO, ale nové, futuristické lietadlá z Ruska, využívané k výzvednej činnosti.
A čo nám to všetko pripomína? Na okolí Sundsvallu podmorská kamera snímala dno Baltiku, pokryté stopami pripomínajúcimi stopy húsenicových pásov. A to všetko je prevádzané za určitým cieľom:
„V čase III. svetovej vojny následkom jadrových výbuchov dôjde ku zničeniu mnohých telekomunikačných družíc, načo dôjde k prerušeniu rádiovej komunikácie. V tomto prípade bude obrovské množstvo informácií vysielané podzemnými a podmorskými káblami. A kábel, to je pre Specnaz vábivý objekt. Specnaz sa ho bude usilovať zničiť, využiť ako zbernicu (teda za pomocou odpočúvania) alebo aktívne (pripojením sa ku káblu a vysielaním falošných informácií touto cestou). Aby boli na to pripravení, zaoberá sa Morská brigáda Specnazu vyhľadávaním podmorských káblov v medzinárodných vodách na mnohých miestach sveta.“
Nie je to azda v tomto prípade jednoduchšie a racionálnejšie vysvetlenie toho, čo sa dialo v škandinávskych teritoriálnych vodách ako exotické hypotézy o mimozemských objektoch v oceáne? Máme teda vysvetlenie týchto fenoménov pred sebou, ako na dlani? Ale nie – reálie Tretej svetovej vojny sú omnoho komplikovanejšie. Viktor Suvorov uvádza vo svojej knihe oblasti, v ktorých celkom určite operovali sovietske miniponorky:
„Prítomnosť sovietskych miniponoriek bola zaznamenaná v posledných rokoch na Baltiku, Čiernom, Stredozemnom, Tyrrhénskom a Karibskom (!) mori – operovali tiež na Atlantiku, v neveľkej vzdialenosti od Gibraltáru. Zaujímavé je to, že pre vykonávanie „vedeckých výskumov“ sovietska flotila využívala nielen plavidlá triedy Argu, ale aj automatické bezpilotné ponorky triedy Zvuk.“
Zdôrazňujeme tu práve to, čo potvrdzuje tézu o prípravách ZSSR na Tretiu svetovú vojnu. Všetky tieto oblasti majú kľúčový strategický význam – a čo nás zaujíma – všade v týchto regiónoch bol hlásený výskyt USO ...
Zvláštnym momentom do našej diskusie sú miniponorky triedy Zvuk. Ich označenie zrejme vychádza z toho, že sú riadené ultrazvukom, keďže ultrazvuky sú pre oceán tým, čím rádiové vlny pre atmosféru a vesmír – dokonalým nosičom informácií. Ďalšou indíciou sú aj štúdie o aktivitách postsovietskej mafie a migračnom pohybe v Európe a Amerike následkom rozpadu ZSSR a štátov socialistického bloku v rokoch 1989-1992.
Zmena geopolitických systémov v Európe vyústila do zvýšenej migrácie obyvateľov chudobnejších krajín do majetnejších štátov Európskej únie. Ibaže v smere vo východnom smere k „európskemu raju“ sa nachádza územie Poľskej a Slovenskej republiky. Začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia sa územie oboch týchto štátov stalo tranzitným priestorom skupín imigrantov zo Spoločenstva nezávislých štátov či krajín Afriky a Ázie, ktoré hľadali „zadnými dvierkami“ cestu do blahobytnej Únie. Po podpísaní dohôd a uplatení nemeckými subvenciami, sa po roku 1990 Poľsko a niekdajšie Československo vďaka krátkozrakej politike eurofilov a liberálov stali akousi predsieňou Európskej únie a súčasnej aj jedným obrovským útulkom pre utečencov každého druhu – politických, náboženských a ekonomických.
Na efekty nebolo potrebné dlho čakať, keďže ruská, čečenská a iné mafie začali okamžite zneužívať bezvládie a legislatívny amok, v akom sa nachádzala väčšina štátov východnej Európy. Ich zisky z pašovania narkotík, zbraní, jadrových technológií a ilegálnych emigrantov dosahovali astronomické čísla, zatiaľ čo sa z vládnych budov vo Varšave, Bratislave a Prahe niesli ubezpečenia, že mafia a organizovaný zločin v ich krajinách neexistuje. Práve z tejto situácie začali ťažiť aj militantné islámske hnutia či Usáma bin Ládin, keďže základnou položkou ich príjmov je výroba, obchod a distribúcia drog, ktorých niekoľko stoviek ton vyprodukujú plantáže a laboratóriá „Zlatého polmesiaca“. V tomto prípade sa záujmy mafie a teroristov navzájom preplietli, čo bezpečnostné zložky celého sveta podcenili a ich výsledok v podobe udalostí po útoku na World Trade Center sú všeobecne známe.
Všetko sa to vlastne začalo už po pamätnom auguste 1991. Čistka v štruktúrach GRU a KGB, ktorú pri svojom odchode inicioval Michail Gorbačov, rozmnožila rady bossov ruskej mafie a najkvalitnejších zabijakov a iných majstrov špinavej práce, ktorí po vyhodení na ulicu okamžite zaklopali na dvere svojich bývalých protivníkov. Nemusíme azda vysvetľovať, čo sa stalo, keď do mafiánskych úderných skupín prešli mládenci zo Specnazu GRU a Osnazu KGB.
S takýmito kvalifikovanými posilami mohli patróni postsovietskej mafie prevádzkovať svoj biznis bez rizika akejkoľvek štátnej kontroly, pričom najlepšie zarábali na nelegálnych imigrantoch, od ktorých na hlavu brali dvesto až päťtisíc dolárov, pchali ich do dodávok a člnov a vojenskými plavidlami (keďže vojnové námorníctvo si chcelo takisto privyrobiť) ich v skupinách po desiatkach osôb vykladali na švédske a dánske pobrežie. Tieto údaje zozbieral švédsky Invändraverket počas vypočúvania Kurdov, Tamilov, Singhov, Afgáncov, Malajcov a iných, ktorí boli prevezení cez Baltik z krajín bývalého ZSSR. A vôbec sa tomu nedivíme, keďže za každú takúto plavbu predstavoval priemerný zisk mafiána 1000 až 2000 dolárov, čo bol ekvivalent 300 až 600 mesačných výplat Ukrajinca alebo Rusa. A keď priemerný mafián na jeden krát zarobí toľko, koľko policajný plukovník za rok, nerobme si už o tom žiadne ilúzie.
Hranice s Bieloruskom a Ukrajinou sú aj v tejto dobe „horúce“, keďže ich pohraničiari stále chránia pred nájazdmi nelegálnych imigrantov a zločineckých skupín. Známe sú prípady, kedy sú hranice prekračované na palube vrtuľníkov, v kamiónoch, železničných vagónoch či prostredníctvom vykopaných tunelov. Hraničná mafia berie 1000 dolárov od každej osoby a nie je ťažké vyrátať, že prevedenie dvadsaťčlennej skupiny predstavuje čistý zisk 20 000 dolárov.
Ale mafia, to nie je len prevádzanie ľudí z Východu na Západ a peňazí v opačnom smere. Je to aj pašovanie drog, zbraní pre bojujúce skupiny na Balkáne (stalo sa tak na základe „pražskej dohody“ z januára 1993 a zaoberá sa tým taliansko-albánska mafia), luxusného tovaru (vrátane kradnutých áut do krajín SNŠ), farebných kovov či uránu a plutónia k výrobe jadrových zbraní, pričom všetky trasy pašovania tohto kontrabandu vedú cez Baltické more a to predovšetkým v tých miestach, kde bola hlásená prítomnosť neznámych podmorských objektov USO v období osemdesiatych rokov. Transfer zbraní zahŕňal tiež teroristov z Blízkeho a Stredného východu. Oficiálne embargo obišla mafia, ktorá pravdepodobne dodávala zbraň aj bin Ládinovi a iným extrémistom v tejto oblasti.
A teraz musíme pripomenúť ešte jeden aspekt sovietskej prítomnosti vo švédskych teritoriálnych vodách. Na prvý pohľad bezprostredne nesúvisí s témou nášho rozprávania, ale je natoľko záhadný, že ho nemožno len tak pominúť – ide o atentát na Olafa Palmeho. Tento enigmatický zločin je dodnes nevyriešený. Dva dni po zavraždení Palmeho – 2. marca 1986 – prišiel na Hlavný kontrolný bod Świnoujście, kde vtedy slúžil spoluautor tejto knihy major Svante Ingvar Svensson z letiska Stockholm – Arlanda, ktorý tlmočil žiadosť o pomoc pri zabezpečení hraničných priechodov zo Švédska do iných krajín. Skôr ako major Svensson opäť odplával do Ystadu bol teda podrobne oboznámený so systémom ochrany trajektového terminálu. Nakoľko je nám známe, vzápätí bola v trajektových prístavoch Ystad, Malmö, Visby a Öxelosund zosilnená policajná ochrana, ale páchateľov atentátu sa nepodarilo – a to platí dodnes – vôbec zadržať.
V septembri 1986 do Poľska priplával istý švédsky občan - Lars Bertil Karlsson, ktorý najprv odcestoval do Štetína, kde sa ubytoval v jednom prímestskom hoteli a nasledujúceho dňa sa vydal na krajský výbor komunistickej strany, kde požiadal o politický azyl na základe tvrdenia, že je členom Komunistickej strany Švédska. Boli preto prizvaní aj príslušníci štátnej bezpečnosti, aby ho preverili v priebehu 48 hodín, načo skonštatovali, že Karlsson je duševne chorým človekom. A tak ho teda odviezli opäť do Świnoujścia, nalodili na palubu „Wawelu“ a odoslali domov so záznamom o jeho nežiadúcej prítomnosti na území Poľska.
Pred jeho odchodom si jeden z nás pohovoril s Karlssonom a zistil, že nejde o žiadneho maniaka: tento pán hovoril anglicky a problémy nemal ani s ruštinou. Mal pri sebe zošit, do ktorého si písal poznámky s ciest po Európe v angličtine, ale pomocou egyptských hieroglyfov! Tvrdil, že hieroglyfy sú oveľa praktickejšie ako latinské písmená alebo azbuka. Mohol práve takýto človek spáchať atentát na Palmeho? Nie je to vôbec vylúčené. Chlapík s takouto inteligenciou a poznaním sa skutočne mohol dostať do blízkosti Olafa Palmeho a jeho manželky Lisbeth, vystreliť na neho dvakrát z revolveru Smith & Wesson kalibru 357 a následne zmiznúť v Sveavägen. Mal síce vzhľad vagabunda, ale určite nepatril medzi žiadnych hlupákov, pokiaľ vezmeme do úvahy, že takí plynule nehovoria cudzími jazykmi a nepíšu si denník egyptskými hieroglyfmi.
Kto bol tento človek? Je možné, že bol zapletený do atentátu na Olafa Palmeho? Nebol to náhodou sovietsky „súdruh“, ktorý si týmto spôsobom zabezpečil „legendu“ pre švédsku tajnú políciu SÄPO, návštevou u poľskej štátnej bezpečnosti? To už sa zrejme nikdy nedozvieme ...
Ak si máme zhrnúť doteraz známe fakty, nie je veľmi pravdepodobné prisudzovať nepozemský pôvod neznámym podmorským objektom pozorovaným pri škandinávskom pobreží koncom sedemdesiatych a v priebehu osemdesiatych rokov minulého storočia. V tomto čase sa severské štáty stali predmetom intenzívneho záujmu spravodajských zložiek ZSSR, ktorý mal predchádzať inváziu sovietskych vojsk do Škandinávie a rozpútanie Tretej svetovej vojny. To isté sa potom týka aj Bermudského trojuholníka a priľahlých oblastí, čo je však už iná, ale rovnako zaujímavá história.
Našťastie nie všetky tieto pozorovania sa týkali výlučne sovietskych ponoriek. Časť týchto pozorovaní možno totiž kvalifikovať naozaj ako TRUSO (True USO), teda pravdivé neznáme podmorské objekty, pričom sa zdá, že všetky aktivitity Sovietov a ich protivníkov monitoroval niekto, komu nebol ľahostajný osud našej planéty.
Ale to je už iná história...
Miloš Jesenský, Robert K. Leśniakiewicz
ÚRYVOK Z PRIPRAVOVANEJ KNIHY MILOŠA JESENSKÉHO A ROBERTA LEŚNIAKIEWICZA: „BERMUDSKÝ TROJUHOLNÍK, UFO, USO A NARKOTIKOVÍ BARÓNI“
Všetky časti nájdete na tejto adrese.
