Keďže patrím medzi pravidelnejších divákov populárneho amerického seriálu druhej polovice osemdesiatych rokov pod názvom „MacGyver“ z produkčnej dielne Johna Richa a Henryho Winklera, rozhodol som sa venovať jeho obsahu z aspektu paranormálnych javov. Aj keď si tento text nečiní nárok na úplnosť vzhľadom k posudzovanej téme, môže byť vcelku zaujímavým zistením skutočnosť, do akej miery sa televízni tvorcovia inšpirovali aj fenoménmi, ktoré stoja v centre pozornosti milovníkov záhad.
Keď 7. 7. 1930 zomrel v sussexskom Crowborough sir A. C. Doyle, zanechal za sebou impozantné literárne dielo v podobe asi 60 kníh. Okrem nerozlučnej dvojice Holmes - Watson, vystupujúcej v štvorici už menovaných románov a 56 poviedkach sústredených v antológiách Dobrodružstvá Sherlocka Holmesa (The Adventures of Sherlock Holmes) a Spomienky na Sherlocka Holmesa (The Memoirs of Sherlock Holmes) zaľudnili Doylov svet aj ďalšie nezabudnuteľné postavy prechádzajúce z jednej knihy do druhej ako bol, napríklad, hrdinský napoleonský dôstojník Étienne Gérard či nezabudnuteľný profesor Challenger, ktorým budeme venovať ďalšiu pozornosť.
V roku 1890 sa v rukách čitateľov ocitol druhý Sherlockov príbeh pod názvom „Znamenie štyroch“ (The Sign of Four). Tento viac ako ktorýkoľvek iný ovplyvnil indickými motívmi inšpirovaný román Michaela Collinsa „Mesačný kameň“ a dodnes predstavuje pôsobivú kompozíciu Holmesovej dokonalej práce s motívom prekliateho orientálneho pokladu, ktorý tak vzrušoval myseľ románopiscov na prelome 19. a 20. storočia.
Možno iba súhlasiť s názorom istého literárneho kritika, podľa ktorého by bolo určite smiešne predstavovať Sherlocka Holmesa - toho predsa pozná takmer každý - aj ten, ktorý túto známosť popiera so slovami, že detektívky predsa nečíta. Od roku 1887, kedy sa geniálny knižný detektív predstavil čitateľom v Doylovom románe „Štúdia v šarlátovom“ spolu s neodmysliteľným doktorom Watsonom ubehlo už neuveriteľných 115 rokov, počas ktorých sa Holmesova postava s ostro rezaným profilom tváre a vysokým čelom, v cestovnom plášti, čiapkou a fajkou v ústach stala jednou z najpopulárnejších literárnych charakterov pre čitateľov celého sveta.
V snahe dobrať sa historickej pravdy neváhal Alexander Rowinski vycestovať do Benátok, kam podľa podania i rodinnej tradície Benešovcov viedla trasa utečencov z Peru. Cieľ svojej cesty sa mu podarilo dosiahnuť v študovni Museo de Settecento Veneziano (Múzeu osemnásteho storočia), kde medzi zažltnutými stránkami dokumentov pátral po skupine Sebastiana Berzeviczeho. Šťastnou zhodou okolností sa mu dostala do rúk kniha „Agenti segreti di Venezia“, popisujúca činnosť konfidentov inkvizície v rokoch 1705 až 1799.
Aj keď som tú prazvláštnu históriu nepočul po prvýkrát, isté je, že sa mi nezmazateľne zapísala do pamäti až počas môjho pobytu v Červenom Kláštore na brehu rieky Dunajec, ktorá rozdeľuje územie Poľskej a Slovenskej republiky. Onoho neskorého aprílového večera 1999, keď som skončil s inventarizáciou zbierok v priestore bývalého alchymistického laboratória v pôvodnej budove kláštorného lekárnika, sadol som si na lavicu vo vstupnej miestnosti, z ktorej sa otvárali dvere i ústia chodieb vedúcich do konventu, refektára ako aj do ďalších priestorov. Čas, kedy som čakal na svojich kolegov, pracujúcich na rôznych miestach rozľahlého kláštorného areálu som si krátil tým, že som sa venoval poznámkam, ktoré som si pripravil ešte pred mojou cestou na Spiš.
V každom kúte a jazyku sveta existujú čarovné slová, ktoré nemožno vysloviť bez toho, aby sme medzi ľuďmi nevzbudili stav vrcholnej pozornosti a často i búrlivé prejavy nadšenia. Stačí len povedať slovo „nafta“ na Strednom východe, „diamanty“ v Južnej Afrike, „voda„ na Sahare a v momente nájdeme pozorných poslucháčov. V dávnej minulosti mali takúto priam magickú silu slová „grál“, „zlaté rúno“, či „jablká Hesperidiek“, ale oné zvláštne vibrácie, ktoré rozochvievali ľudské vnútro, stratili v prúde času svoju impulzívnu silu, vybledli, zašli a upadli do zabudnutia, ako sa to jedného dňa stane aj s naftou.
V dobe, ktorá však ešte celkom nepominula, sa svetoznámemu popularizátorovi teórie o mimozemských návštevách v dávnej minulosti ľudstva, spisovateľovi a súkromnému bádateľovi Erichovi von Dänikenovi dostalo množstva nelichotivých prívlastkov vzťahujúcich sa k jeho osobe i dielu. Nielen v krajinách východného bloku sa do centra pozornosti samozvaných „kritikov“ a obhajcov jedinej možnej „vedeckej pravdy“ dostal okrem autorovej pôvodnej profesie aj fakt, že tvorca kultovej knihy „Spomienky na budúcnosť“ bol ihneď po jej vydaní zatknutý a odsúdený pre údajné podvody. História, ktorá sa okolo toho zbehla však ešte aj dnes budí neodbytný dojem pohonu na čarodejnice, ktorý bol proti švajčiarskemu literátovi vedený s nezvyčajnou tvrdohlavosťou a zaujatosťou.
Rozhovor s Ing. Ducárom, ktorý pri našom predošlom stretnutí spomínal nové súvislosti medzi dielami Julesa Verneho, Brama Stokera a objavné pátranie v regióne , ktorý je nám omnoho bližší, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
„Tento príbeh nie je fantastický, iba romantický. Vyplýva azda z jeho nepravdepodobnosti záver, že nie je pravdivý? To by bol omyl. Žijeme v dobe, v ktorej sa deje mnoho vecí. Môžeme dokonca povedať, že sa v nej udialo všetko. Ak nie je náš príbeh pravdepodobný dnes, bude pravdepodobný zajtra. Nikto sa ho potom neodváži zaradiť do ríše legiend.“
