UPRESNENIE nájdete na tejto adrese, pozn. red. | Předkládám zde nejzajímavější fotografie nalezených obřích koster, které jsem dokázal shromáždit. Žádný z těchto nálezů není veřejně přístupný a potvrzený oficiální vědou. Kdyby byl, byla by to největší senzace všech dob, neboť by to znamenalo, že po Zemi kdysi chodili obři v pravém slova smyslu a tedy celá historie by musela být přepsána. Z toho důvodu jsou tyto nálezy pravděpodobně udržovány v utajení...
14. januára 1969 odštartovala na obežnú dráhu vo výške 173 až 225 kilometrov a obežnou dobou 88,25 minúty kozmická loď Sojuz 4 s kozmonautom Vladimirom Šatalovom. O deň neskôr vzlietol Sojuz 5, a to hneď s trojčlennou posádkou na palube – Jevgenij Chrunov a Alexej Jelisejev pod velením Borisa Volynova. Automatický navigačný systém detekoval druhú loď a 16. januára sa k nej začal Sojuz 4 približovať až na vzdialenosť sto metrov. Zvyšok vzdialenosti riadil Šatalov ručne. Po spojení kozmických lodí Volynov celý komplex stabilizoval, Chrunov s Jelisejevom prešli do orbitálnej sekcie, kde si obliekli kozmické skafandre. Nato hermeticky uzavreli spojovací otvor do pilotnej kabíny, vypustili atmosféru a vstúpili do voľného kozmického priestoru, aby po približne hodinovej práci prestúpili pomocou provizórneho premostenia do interiéru Sojuzu 4.
"Dokiaľ antilopy nebudú mať svojich historikov, príbehy o love budú vždy glorifikovať lovcov." (africké príslovie)
Klaudios Ptolemaios, veľký grécky matematik, astronóm a zemepisec (latinsky písaný Claudius Ptolemaeus) žil v rokoch 85 až 165 po Kristovi. Väčšinu svojho života pôsobil v egyptskej Alexandrii. Najstarší zachovaný mapový obraz celého Slovenska je na mape Uhorska "Tabula Hungariae", ktorú zostavil roku 1513 talian Lazar Roseti, sekretár ostrihomského arcibiskupa. Mapa bola vydaná až po jeho smrti roku 1528. Ptolemaiova mapa MAGNA GERMANIA zachytáva územie strednej Európy približne do roku 150 n.l. Mapa popisuje všetky významné hradiská na Slovensku v období pred Markomanskými vojnami, ktoré historici datujú medzi roky 165 až 180 nášho letopočtu.
Morava z 9. storočia spomínaná vtedajšími aj neskoršími kronikármi a zemepiscami sa nachádzala na území dnešného východného Maďarska a severozápadného Rumunska (Sedmohradsko). Priamo nadväzovala na Moravu omnoho staršiu, ktorá pamätala na slávne časy Markomanov a ich vojny proti Rimanom. V podstate môžeme povedať, že od čias Marobuda až do konca 9. storočia vládli na tomto území takmer nepretržite Moravania a ich králi. Známy výrok Konštantína Porfyrogenetosa „Magna Moravia“ (v gréckom origináli „megalé Morabia“), prekladané ako Veľká Morava, bol zjavne narážkou na zašlú slávu Moravanov, v dávnych časoch Markomanmi nazývanými. Táto Svätoplukova veľká Marava sa svojou rozlohou pravdepodobne blížila k veľkosti Marobudovej ríše, ktorá sa rozprestierala na území dnešného Slovenska, českej Moravy, Čiech, Maďarska, severozápadného a juhozápadného Rumunska, Srbska, východného Rakúska, časti Chorvátska, Poľska a východného Nemecka."
"Rimania svojím príchodom na územia do oblasti Dunaja, priniesli so sebou nielen mocenský vplyv, intrigánsku politiku, ale aj svoju kultúru, spôsob života, zvyky a menový systém prezentovaný zlatými, striebornými a medenými mincami. Obchod na území Maravy sa do toho času realizoval výmenným spôsobom tovar za tovar. Širším používaním peňazí nastala devalvácia kultúrnych ale hlavne životných hodnôt, kedy cieľom sa stávala nie úroda, nie dobytok či veci dennej spotreby, ale vlastníctvo zlatých či strieborných peňazí, za ktoré bolo možné kúpiť čokoľvek. Historici sa dívajú na tento krok ako čosi pozitívne a pokrokové, v skutočnosti to však malo obrovský negatívny dopad na vtedajšiu dovtedy dobre fungujúcu sociálne nediferencovanú spoločnosť."
"Už na prvý pohľad vidieť, že takzvaný keltský nadpis COBROVO ma až zarážajúco čistú slovanskú koncovku –OVO, ktorú čítame ako -OUO (OUO je koncovka používaná v slovenských nárečiach napr.: vrbouo, krátkuo, bistruo atď.). Samotné COBROVO (čítame ako KOBROUO) sa skladá z predložky C a z prídavného mena OBROUO. Nadpis COBROVOMARUS teda čítame ako K-OBROUO-MARUS, teda: za/pre veľkú (obrovskú) Maravu. Lev na reverze dopĺňa význam textu v zmysle obrovský, silný."
Mince s nápisom BIATEC okrem svojej početnosti majú oproti ostatným ešte jednu prednosť. Sú z celého komplexu jediné podľa ktorých bolo stanovené obdobie ich razby. Jeden z piatich variantov motívu má na averze zobrazenú dvojicu hláv, ktoré takmer do detailov napodobujú strieborné denáre Rímskej republiky, aké razili monetári Calenus a Cordus v rokoch 70/69 pred naším letopočtom. Sú na ňom dve hlavy symbolizujúce rímske cnosti Honos a Virtus – česť a statočnosť (udatnosť). Na dvoch variantoch je samostatná hlava s črtami portrétu.
Marobudon bolo hlavným sídlom kmeňového zväzu Markomanov, ktoré sa najneskôr v období okolo roku 20 p.n.l. dostalo do politickej závislosti od Ríma. Mesto je stále opradené takmer mýtickým tajomstvom. Žiadnemu z bádateľov sa doposiaľ nepodarilo rozlúštiť presnú lokalizáciu jeho polohy. Príčinu neúspechu je možné vidieť v nesprávnom umiestnení životného priestoru Markomanov a ich hlavného sídla do centra Čiech. Pri hľadaní lokality musíme brať na zreteľ niekoľko veľmi dôležitých faktorov.
Slovania sú pôvodní obyvatelia Európy, napriek tomu, že ich súdobí historici pod rôznymi menami objavujú až v šiestom, či siedmom storočí po Kristovi. V gréckych prameňoch ako Sklavoi, v latinských ako Sclavi, Slavi, a v nemeckých ako Wenden či Slawen. Archeologické nálezy však jednoznačne dokazujú, že Slovania obývali napríklad veľkú časť Nemecka už pred naším letopočtom, preto vykonštruovaná teória o osídlení strednej a južnej Európy Slovanmi niekedy v 6. storočí je nielenže prežitkom, ale priam nelogickou zlátaninou. O tom, že Slovania pôsobili ako domáce obyvateľstvo Európy nielen na územiach súčasných, ale i v krajinách, ktoré sa dnes považujú za germánske či románske, svedčí celý rad priamych i nepriamych dôkazov z oblasti archeológie, písomných historických prameňov, ale i lingvistiky. Ak sa zbavíme predsudkov o sťahovaní Slovanov a začneme sa na známe pramene dívať iným pohľadom, dokážeme objaviť stopy našich predkov pod nálepkou Germánov či Keltov a obraz histórie pred 6. storočím dostane diametrálne odlišné kontúry.
Ako sme videli, okrem neodolateľnej príťažlivosti si poklady zachovávajú akúsi ochrannú silu, ktorá ich bráni, a zároveň hľadača vyzýva, aby ich dobyl. Nie nadarmo sa v početných legendách stretávame s nečistými silami, démonmi, obrami, drakmi, obrovskými čiernymi psami s plamenným jazykom, ktoré poklady strážia a kliatba zase postihne každého, kto objavil nejakú skrýšu. Človek, ktorý sa vybral hľadať dávno stratené a prekliate poklady preto používal ku svojej ochrane pred démonmi rozličné posvätné predmety a amulety. Medzi ne patrila hromničná sviečka, vetvička palmy, posvätené uhlie na zapálenie svetla z kostola, loretánsky zvonček, posvätená voda, krieda, myrha alebo kadidlo, podobne ako aj nôž, ktorým (pozor!) dovtedy nikto chlieb nekrájal.
