Jedného z najslávnejších Slovákov Mórica Beňovského možno považovať za typického predstaviteľa osvietenstva, obdobia prudkého rozvoja obchodu, dopravy a objavovania nových území. Cestovateľ, vojak, spisovateľ a prvý kráľ zjednoteného Madagaskaru Matúš Móric Michal František Serafín August Beňovský sa narodil 20. septembra 1746 vo Vrbovom. Pochádzal zo šľachtického rodu, pôvodom z Beňova. Otec bol plukovníkom, a tak nečudo, že aj Móric vstúpil do cárskej armády. Spočiatku slúžil na Spiši, neskôr bojoval v sedemročnej vojne ako dôstojník rakúskej armády.
Viacerí z generácie našich rodičov a prarodičov tvrdili, že Štefánikovo lietadlo bolo zostrelené česko-slovenskými vojakmi pod francúzskym velením a na rozkaz ministra zahraničných vecí prvej ČSR dr. E. Beneša. Akú úlohu hralo v tejto tragédii Benešove a Štefánikove slobodomurárstvo? „Tak sa svet odpláca. Masaryka a Beneša ako politikov urobil Štefánik. Až do stretnutia s ním boli iba súčasťou davu. Keď vo Francúzsku kapitán Štefl založil 21. júla 1914 prvú českú rotu Nazdar a o deň skôr bola v Kyjeve založená Česká vojenská družina v ruskej armáde, v tej dobe bol Masaryk ešte stále poslancom vo Viedni a Beneš súkromným docentom v Prahe.
Z histórie medicínskych vied v stredoveku vyplýva, že púšťanie žilou patrilo v tomto období k obľúbeným terapeutickým zákrokom. Už za panovania cisára Karola Veľkého bolo púšťanie krvi povinne predpísané pre všetky kláštory s hospitálmi, v ktorých na tento účel slúžila zvláštna budova. Dnes celkom presne vieme, že pokiaľ bol tento zákrok naozaj vykonaný lege artis, umožnil úspešne predchádzať srdcovému infarktu a mŕtvici. Púšťanie žilou podľa stredovekých lekárov „riedilo“ krv, zvyšovalo jej prietok (znižovaním hodnoty hematokritu) a pôsobilo preventívne proti vzniku trombóz a záchvatových ochorení. Okrem toho odstraňovalo „krvné jedy“ (t.j. žlčové farbivá), ktoré blokujú liečbu u chronických chorôb a stimulujú uvoľnenie kortizónov v tele.
Aj keď sme v predošlej časti nášho seriálu citovali slová opátky Hildegardy o nadprirodzenej inšpirácii jej liečiteľského umenia, predsa môžeme i keď namáhavo rekonštruovať jej pramene. Ako prvý ona samotná uvádza bibliu. Vyplýva to z textu listu napísanému v roku 1146 cisterciánskemu mníchovi a opátovi v Clairvaux Bernardovi (1090-1153), neskôr prehláseného za svätého a učiteľa cirkvi. V ňom sa doslova dočítame: „Som nevzdelaná ľudská dcéra a nedostalo sa mi vyučovania o veciach vonkajšieho sveta, ale z vnútra som bola poučená od svojej duše.“
Všeobecne sa verejnosti zakorenila mienka podľa ktorej sa pôrodníctvo sa vyvinulo až za posledné dve storočia moderných dejín. To však určite nie je správne, keďže praktické znalosti starých národov v tomto smere neboli malé, i keď zaťažené množstvom magických a náboženských predstáv. Počas rôznych dôb a v rôznych kultúrach nad životom tehotnej ženy a jej budúceho dieťaťa bdeli samotné bohyne – u Egypťanov Hekaté, Hathor a Sachmet, u Babylončanov Ištar, Grékov Eileitheia, Etruskov Cupra, Rimanov Lucina, Germánov Frigga a Slovanov Rojenica.
Svätopluk je bezpochyby najznámejším a najvýznamnejším slovenským kráľom, ktorého sa usilujú prisvojiť aj iné historiografie, v novšej dobe najmä moravská. Deje sa tak pomocou zámernej manipulácie, následkom ktorej je Svätopluk, ako kráľ sídliaci v slovenskej Nitre, bez dôkazov prehlasovaný za „údelné knieža“ dosadené Rastislavom, pričom opäť bez dôkazov sa o Rastislavovi tvrdí, že bol nie slovenským, ale moravským panovníkom, lebo údajne jeho kráľovstvo a sídlo ležalo na území dnešnej Moravy (čo taktiež nie je pravda, resp. sa to nedá ničím vierohodne doložiť).
Životný príbeh človeka, ktorý rozvahou, štedrosťou a poctivou prácou dosiahol svoj sen. Obchodný zisk vedie väčšinou k nezmyselnému hromadeniu peňazí, neraz aj na úkor nemajetných jednotlivcov. To nakoniec prináša sklamanie mnohým. Čo sa však stane, keď sa človek nenechá zotročiť vidinou zisku a snaží sa pomáhať iným? Odpoveď na tieto dôležité otázky nájdete v nasledujúcom článku, opisujúcom životnú cestu známeho zlínskeho obchodníka Tomáša Baťu.
Má za sebou mimoriadne plodné roky pedagogickej, literárnej i politickej, ale najmä vedeckej práce. Ako poslanec Federálneho zhromaždenia hlasoval za samostatné Slovensko, keď sa rozhodovalo o rozdelení ČSFR. Pôsobil aj ako minister školstva Slovenskej republiky, bol veľvyslancom v Chorvátsku a generálnym riaditeľom Slovenského národného múzea v Bratislave.