Otázka: Ahoj Eckharte. Jestliže je cílem vesmíru, aby se forma probudila, nebo aby se vědomí stalo vědomým samo sebe, proč je to tak vzácný jev? Vypadá to spíše, jako že jsme že jsme určeni k tomu, abychom se neprobudili.
Eckhart (velmi nadšeně): OK, děkuji.
Měli jste někdy touhu nechat se za peníze „zasvětit“ do nějakého energetického léčebného systému? A udělali jste to? Pokud ne, gratuluji, vyhráli jste souboj nad svou myslí. Dnes existují nejrůznější energetické systémy a plno lidí do nich nabízí „zasvěcení“. Někteří pro svoje přesvědčení a někteří hlavně pro peníze. Nejdůležitější je však uvědomit si, že „zasvěcení“ člověkem není nutné. Naladění na tyto systémy lidé jen zprostředkovávají a jsou vykonávány anděly, Nanebevzatými Mistry apod. Tak proč je nepožádat o zasvěcení rovnou?
Kdykoli můžete, podívejte se do svého nitra a snažte se zjistit, zda nevědomě nevytváříte konflikt mezi vnějším a vnitřním světem, mezi vnějšími okolnostmi přítomného okamžiku – to jest mezi tím, kde jste, s kým jste a co děláte – a svými myšlenkami a pocity. Uvědomujete si, jak bolestné je odporovat tomu, co je?
Jakmile si to uvědomíte, okamžitě pochopíte, že záleží jen na vás, zda se tohoto zbytečného konfliktu vzdáte.
Včera som knižku od Megreho – Anasta-dočitoval a pri jednej vete sa mi záves odhrnul a čo som videl len napolovice, celé a hlboké teraz uzrel. A to hádam preto, lebo myseľ po meditácii je tak jemná a citu bdelá... „Prekrásná živá rozmanitost a étery tě zcela odpoutají od negativních informací antisvěta.“ Taká nenápadná veta... a razom som si spomenul na pocit, ktorý mávam s príchodom na Rodový statok... A na chvíle, keď sa tam cítim ako dieťatko v maternici. - A na chvíle prežité medzi chladničkou, káblami a tv... a pochopil som dušou čo znamená žiť v antisvete, obklopený antirozumom (rozumom, ktorý ničí to, čo nás živí a hýčka - zem.) I do plaču mi bolo, aj slza vyšla keď som si uvedomil, že i ľudia, ktorých mám rád sa boria, chcú, ale energia antirozumu im silu berie a tak sa púšťajú do programov, čo ich už tisíckrát do utrpenia priviedli.
Prešli časy, život sa posúval po koľajach mysle, všeličo sa udialo, čo sa v metrixe stáva, i sa darilo ale vše i nie podľa predstáv, i Monika sa po Vianociach deň pred novým rokom rozhodla zmeniť hru na manželov na hru o žiačke a učiteľovi, bo ego nevydržalo, bo srdce do hry celé nedala, a keď bolo treba hovoriť, ticho ostala, v sebe zavretá. Ale i tak dobre, veď hra je hra, a vše sa mení, hra i pravidlá, i hráči. A mne milšia by bola ako prv, bo guruovania si i bez nej vyše uší užijem, ale môžem z lásky i tak.
Dnes som od rána robil chodníkorobom chodníky priateľom za kopcom, ale traktoristi, čo ťahali z lesa drevo ma predbehli. Rozryli hádam polku sveta! A tak sme sa z kobylkou i psom vracali trošku ako po daromnej ceste, ale zas až taká daromná nebola, lebo sme všetci traja videli, čuchali i počuli kus nádhery tohto sveta, čo pani zima v lese stvorila. A veru bolo sa na čo dívať a čomu sa diviť! (= od slova Diva-Boh). Zbytok dňa som za svojim novým minipočítačom, čo ho notebook volajú, no note-book – zápisná kniha - vskutku úplne inak vyzerá. Včera som ho v Prahe cestou kúpil, idúc do autoobchodu gumičky do bŕzd na TICO kúpiť... - to mi v jednej meditácii také došlo, že čo ako sa krútim, tomu sa nevyhnem, ak len sám pre seba nechcem žiť...
Pár dní som sa odmlčal, tak spomeniem na to dôležité - len stručne. Prišla moja milá, Viki, a 48 hodín sa nepohla z postele - spala sladko, dlho, vypnúc všetko, čo nevie vypnúť v metrixe, cítil som, ako veľmi to potrebuje - hlboký a dlhý oddych, čo dočiahne až na dno duše... V chyžke som nameral rekordných 32st., ale pod 27 teplota neklesla ani náhodou. Ale nebolo to teplo len drevo, ale aj milovaním, niekedy divokým a ohnivým, niekedy ako vnáranie do hlbín oceánu, no i hladní sme boli po sebe, lebo sme sa mesiac nevideli... Ale miesto toho, aby sa živa spotrebovala a už „pokoj“ nastal, stále sa nová valila, jemnejšia a plnšia. Tak som to ja cítil. Ako ona, jej denník čítajte :-)
Dnes o 2 roky končí mayský kalendár, a vari aj tanto svet... ten vlastne končí každou sekundou - Smajlík. Ráno sneh pod nohami vŕzga - to znamená minimálne -12, ale hádam aj o 2-3 stupne menej. Nálada skvelá, všetko čisté, biele, zverinec čakajúci na poživeň. Deň prebehol pri štopkaní ponožiek - mám dvoje, z hrubej vlny, už aspoň 10 rokov. Vždy, keď hrozí diera, zaplátam vlnou, čo som sám vyčistil a naspriadal. Teraz je už tá ponožka skôr zo záplat ako zo štrikovania, a ďalej som si zašíval všetky diery a dierky na rukaviciach, nohaviciach, trupoviciach - pardón – košeliach. Je to pre mňa taká tichá, nenápadná meditačná práca, ktorá sa stáva veľmi nápadnou ak ju človek zanedbá... Potom som ešte robil placky na stretnutie osadníkov – z 1 kg múky, takže som si urobil v chyžke tropické leto – 32 stupňov. A v lete, keď bolo vonku 30, vnútri 20 Smajlík.
Moje dni plynú v podstate podobne. Vstávam s rozvidnením, hodím kobylke sena, čo ma pekne preberie, potom si ešte ľahnem do teplých kožušín, zahrám sa so svetielkami - všetko je teraz omnoho ľahšie a príjemnejšie ako pred 10timi dňami, asi o pol desiatej obehnem s vedrom vody zvieratá, je totiž celodenný mráz a voda vo vedrách rýchlo zamŕza, tak im ju nemôžem nechávať, potom idem “hádzať drevo“ - nakladať na vlečku - pre centrum - a to aj s odvezením do tretej, potom domov, no piatej zakúriť a znovu zvieratá nakŕmiť a napojiť... denne im venujem 25 minút práce – teraz v zime, v lete omnoho menej - a za minulý rok som mal peňažný zisk 31 tisíc...
Ráno som sa zobudil za svitania. Ale potom som znovu zaspal. Sníval sa mi sen o prahe - celá bola z umelej hmoty. Aj Hradčany. No - mám radšej Prahu z kameňa. Ale najradšej by som ju mal z dreva. Podľa možnosti zo živého... - Poď, postavíme si spolu dom na brehu rieky, nemusíme rúbať les, spravíme si živý dom! - spieva príjemný húpavý hlas mladej dievčiny, - posadíme už teraz sadenice, budeme ich polievať z rúk živou vodou, a keď vyrastie, bude nás chrániť... a tak som sa plesol po sáre: veď to môžem i ja! Už teraz, s tým čo viem, mohol by som v ňom bývať. Husto sadené kmene smrekov by tvorili živú drevenú stenu - mám také nafotené z Oravy - obložené slamenými balíkmi, zvonku i z dnu omietnutými hlinou, mohli by kmene v slame spokojne rásť až pokým sa nespoja, A už teraz som schopný riadny krov a strechu spraviť na živých pilieroch - stromoch zbudovať... A čím starší taký dom, tým slovutnejší, sám seba obnovujúci a časom lepší a lepší - a aké to bývanie v takom živom dome, ktorý sám seba v lete chladí a v zime hreje?!
