Prednedávnom sme na našich stránkach priniesli seriál článkov uvádzajúcich predstavu Zeme, ako „odraz nebies“, kde sú zbudované kozmické chrámy so „sieňami, ktoré sú podobné oblohe“. Tento model sa neobmedzuje len na staroveký Egypt a staré Mexiko. Tisíc rokov potom, čo sa zrútila civilizácia faraónov, zakorenila presne tá istá myšlienka v juhovýchodnej Ázii, v kambodžskom hinduistickom a budhistickom meste Angkor Vat. A my Vám dnes prinášame exkluzívnu fotoreportáž vďaka Lívii Karabelli, ktorá lokalitu navštívila minulý týždeň!
Vyvíjajúce sa smrteľné stvorenia zažívajú neodolateľné naliehanie vyjadriť svoje konečné koncepty Boha. Ľudské vedomie morálnej povinnosti a jeho duchovný idealizmus reprezentuje hodnotovú úroveň – empirickej reality – ktorú je obtiažne symbolizovať.
Už v dávných dobách byl ve svatých hindských písmech dán klíč k rozluštění nejobtížnějších hádanek lidského života. Podle učení starých mudrců je člověk obdařen nesmrtelným duchem, který pochází od Boha a obsahuje v sobě veškeré božské vlastnosti v zárodku. Aby se tyto božské vlastnosti probudily a aby je člověk sám plně rozvinul, dostává pole působnosti – pozemský svět. Když člověk vyčerpá všechny zkušenosti, získané z nejrůznějších pozemských prožitků – truchlivých i radostných – dospěje k sebepoznání a zároveň k uvědomění si svého božského původu. Toto uvědomění jej vede k dokonalosti se stejnou vnitřní nutností, s jakou ze semene trávy vyroste tráva a ze semene dubu dub.
Veľkonočný ostrov sa nazýval „Oči hľadiace na nebo“, ale nazýval sa tiež menom Te-Pito-O-Te-Henua, „Pupok sveta“, menom, ktoré mu domnele dal sám božský kráľ Hotu Matua. Podivné je, že sa toto meno, ako uvidíme, zhoduje s menom neuveriteľného megalitického hlavného mesta inkskej ríše, ležiaceho vysoko v peruánskych Andách a nazvaného Cuzko – „Pupok“.
Buddhisté uznávají a uctívají tři klenoty neboli útočiště, ke kterým se každý den výslovně přihlašují odříkáním příslušné modlitby. Tímto prohlášením, které vyžaduje plnou důvěru vstupují do proudu neboli vydávají se na stezku; stávají se pravými buddhisty. Těmito klenoty jsou dharma, obecně spásná nauka. Buddha neboli mistr a sangha. Poslední je buddhistické společenství, které tvoří mniši, mnišky a laičtí stoupenci. Duchovní zákony platí obecně, a proto důležitost tří klenotů je všeobecná, není buddhistickou zvláštností. Důležitost spásné nauky i mistra či spasitele snadno nahlédneme. Co je však tak zvláštního na společenství hledajících, že je stavěno svou důležitostí na roveň spásné nauce a mistrovi a dokonce se radí v něm hledat útočiště?
Už starí Slovania mali mnoho sviatkov, ktoré boli dňami oddychu a zábavy a zároveň im pripomínali večný kolobeh prírody. Ich sviatočné dni vychádzali z kolobehu roka a ak by sme ich znázornili graficky tak by vytvorili dve sústredné kríže v kruhu pričom jeden by bol o 45 stupňov pootočený. Štyri hlavné sviatky boli oslavou slnovratov a rovnodenností a medzi nich umiestnili priamo do stredu ďalšie štyri sviatky, ktoré ich dopĺňali. Pravdaže existovali ešte aj iné sviatky, ktoré však už nevychádzali z kolobehu roka.
„... bohovia Nazky si ma privlastnili už pri narodení a uzamkli ma do svojho hradu z piesku, aby som sa hrala s ich ohromnými obrazcami, dokým jedného dňa neprídem na zmysel svojej existencie...“
Vďaka pokročilej zememeračskej a zemepisnej vede Egypťanov sa Egypt stal geodetickým centrom známeho sveta. Ostatné zeme určovali polohu svojich svätýň a hlavných miest podľa egyptského „nulového“ poludníku; týkalo sa to i takých miest, ako je Nimrod, Sardy, Súsy, Persepolis a dokonca i dávne čínske hlavné mesto An-jang... Keďže každé z týchto geodetických centier bolo politickým a tiež zemepisným „pupkom“ sveta, bol v nich umiestnený omfalos, čiže kamenný pupok, ktorý predstavoval severnú pologuľu od rovníka k pólu s vyznačenými poludníkmi a rovnobežkami, ukazujúcimi smer a vzdialenosť k iným takým pupkom.
Predstava Zeme, ktorá je „odrazom nebies“, na ktorej sú zbudované kozmické chrámy so „sieňami, ktoré sú podobné oblohe“, sa neobmedzuje len na staroveký Egypt a staré Mexiko. Tisíc rokov potom, čo sa zrútila civilizácia faraónov, zakorenila presne tá istá myšlienka v juhovýchodnej Ázii, v kambodžských hinduistických a budhistických mestách Angkor Vat a Angkor Thom.