„... bohovia Nazky si ma privlastnili už pri narodení a uzamkli ma do svojho hradu z piesku, aby som sa hrala s ich ohromnými obrazcami, dokým jedného dňa neprídem na zmysel svojej existencie...“
Veľkonočný ostrov delí od západného juhoamerického pobrežia dve tisíc míľ pustého oceánu a hlbiny Chilskej priekopy. Prísne východný kurz by moreplavca z ostrova doviedol k pristátiu v Chile. Kurz odchýlený trochu na sever by však loď nakoniec priviedol k bezpečnému prístavu v peruánskom Paracaskom zálive, ktorý leží na poludníku vzdialenom presne 180 stupňov zemepisnej dĺžky na východ – i na západ – od chrámu v kambodžskom Angkore.
Plávali sme tamojšími vodami od severu v malom otvorenom člne, vyhli sme sa suchým Baletaským ostrovom, kde je dnes útulok námorníctva a mierili k Paracaskému polostrovu, ktorého zvlnené pahorky a zrázy padajú prudko do mora. Už viac než pätnásť kilometrov od pobrežia sme dokázali rozoznať takzvaný „Andský svietnik“, spočiatku ďalekohľadom, potom iba zrakom. Spočíval priamo na juh od nás, vytesaný do zvažujúceho sa útesu a ako sme sa blížili, týčil sa pred očami stále mohutnejšie.
Vedci sa zhodujú na tom, že tento ohromný zemský obrazec, môže byť starý aj dvetisíc rokov a že je pravdepodobne dielom toho istého národa, ktorý vybudoval známejšie kresby v Nazce, ktoré sa nachádzajú nejakých 300 kilometrov na juh vo vnútrozemí. Táto „nazcanská kultúra“, o ktorej sa vie veľmi málo, kvitla, ako sa prezentuje, v dobe od 2. storočia pr. n. l. zhruba do roku 600 n. l.
Kríž na zemi, kríž na nebi
„Svietnik“ má obdĺžnikovú, truhlicovitú základňu, v ktorej je uzavretý kruh. Zo základne vyrastá znázornenie širokej stredovej zvislej tyče, dlhej viac než 250 metrov a smerujúcej od severu k juhu. Tyč je zhruba v tretine výšky preťatá trojuholníkovým útvarom, ktorý sa tiahne od východu na západ v dĺžke zhruba 120 metrov a ktorý podopiera dve kratšie zvislé tyče. Všetky tri tyče sú hore zakončené zvláštnymi obrazcami, ktoré sa vykladajú napospol ako plamene či svetelné lúče. Vďaka sľubnej geodetickej polohe Svietnika na pol cesty okolo sveta od Angkoru a 108 stupňov západne od Gízy – od miest, ktoré obe „pripomínajú oblohu“ tak, že na zemi znázorňujú určité súhvezdia – nás prirodzene napadlo, či by tiež on nemohol byť dielom imitujúcim oblohu. K overeniu takej možnosti priamo pobáda orientácia obrazca. Jeho postavenie sa tesne blíži smeru od zemepisného severu k zemepisnému juhu, teda nebeskému poludníku, veľkej deliacej čiare, na ktorej astronómovia všetkých kultúr tradične pozorovali „priechody“ hviezd.
Na Svietnik sa podľa zámeru tvorcov malo hľadieť zo severu. Z inej perspektívy na neho hľadieť vlastne ani nie je dosť dobre možné: pozorovateľ musí stáť tvárou k juhu obrátený k svahovitému zrázu, do ktorého je Svietnik vytesaný. Ak sa prehliada obrazec od základne nahor, oči to prirodzene ťahá vyššie k pohľadu na južné nebo nad zrázom, najmä potom k južnému poludníku. Môže sa síce jednať o úplnú náhodu, ale počítačové simulácie nám hovoria, že pred dvomi tisíckami rokov – v dobe, kedy bol Svietnik pravdepodobne vytesaný -, by bolo na marcovú rovnodennosť zhruba okolo polnoci vidieť, ako na južnom poludníku, vo výške 52 stupňov, spočíva súhvezdie nazývané Crux (Južný kríž). Pozorovateľ, ktorý by sa, ako teraz my, nachádzal na lodi, zhruba kilometer severne od Svietnika, by v tom okamihu uvidel Južný kríž visieť na oblohe, priamo nad oným velikým obrazcom na útese.
Vstup do zeme mŕtvych
Nie je ťažké si predstaviť, že by Svietnik, s trojuholníkovým priečnym trámom a dlhou stredovou osou, mohol byť spodobením Južného kríža. A hoci európski námorníci toto súhvezdie poznali až od 16. storočia, andskí kňazi-astronómovia, ho poznali bohvieako dlho predtým. Bývali doby, kedy hviezdy Južného kríža skúmali astronómovia starovekého Grécka a Egypta – dokiaľ v oných severných šírkach nestiahla súhvezdia pod obzor precesia.
Južný kríž je súčasťou Mliečnej dráhy, obzvlášť zaujímavé, ako uvidíme v šestnástej kapitole, je na ňom však to, že leží v jej zvláštnom úseku, ktorý Inkovia a ich predchodcovia považovali za vstup do zeme mŕtvych. Prilieha takisto ku dvom konšteláciám „temných mrakov“, v ktorých ľudia videli podobu líšky a lamy. Tieto tieňové „nebeské zvieratá“, tvorené medzihviezdnymi smeťami, sa v andských legendách odnepamäti spájajú s potopou, ktorá v mýtickom dávnoveku zničila zem – s potopou, pred ktorou vraj bolo dávne pokolenie ľudí varované „konjunkciou hviezd“.
Také motívy, i ich poloha na nebi, sa podľa nášho názoru natoľko blíži predstavám, s akými sme sa stretli až vo vzdialenom Egypte, Mexiku a Kambodži, že nemohli vzniknúť náhodou. Vo všetkých týchto kultúrach zohráva Mliečna dráha – „Mliečny oceán“, „Kľukatá vodná cesta“, „Cesta mŕtvych“ atď. – významnú úlohu pri putovaní duše. Vo všetkých týchto kultúrach je tiež spájaná s cyklickým časom, v ktorom sú prílivom a odlivom precesie neustále ničené a znovu obnovované nebeské „zeme“.
Všade inde, kde sme sa s touto kozmológiou stretli, sa k nej družila škola posvätnej geometrie a architektúry a kult napodobenia neba, ktorý sa záhadne prejavuje tým, že na zemi vytvára „kópie“ – modely, symbolické schémy – určitých súhvezdí oblohy.
Prečo by to tak nemohlo byť i v Peru?
Stará dáma nazkanských čiar
Na druhý deň ráno sme prechádzali krajinou spálenou slnkom na juh od Panamerickej diaľnice – mierili sme k mestečku Nazca. Leží uprostred ohromnej pustej náhornej plošiny, ktorá bola pred dvomi tisícami rokov vyzdobená stovkami abstraktných čiar a geometrických obrazcov i mohutných symbolických figúr zvierat a vtákov. Mnohé z týchto obrazcov majú to isté merítko ako obraz v Paracase a ako sme si povšimli, dalo by sa staviť na to, že na oboch miestach pôsobila tá istá kultúra.
Nazku sme už raz navštívili, v júni 1993. Stretli sme sa vtedy s Máriou Reicheovou, ctihodnou staršou dámou, ktorú upútala na lôžko Parkinsonova choroba. Bola síce úplne slepá, ale šedé oči vytrvale upierala hore k stropu, akoby si zaumienila, že skrze neho uvidí a dosiahne pohľadom až k nekonečným rozlohám oblohy. V mysli , prežiarenej čírym bielym svetlom, jej víril nekonečný vesmír inteligencie – galaxie spomienok, trsy súvislostí, predstáv, predtúch a možností.
Osudom Marie Reichovej bolo upozorniť na čiary v Nazce svet. Narodila sa v roku 1903 v nemeckých Drážďanoch. V 20. rokoch študovala na univerzite v Hamburgu, v roku 1932 však, znepokojená vzostupom nacistickej strany, z vlasti odišla a žila potom u rodiny nemeckých exulantov v Peru.
Tam sa pri práci nakoniec zoznámila s dr. Paulom Kosokom z newyorskej univerzity na Long Islande, ktorý niekoľko rokov predtým zahájil rozsiahly projekt výskumu záhadných čiar v Nazce. V roku 1945 lokalitu niekoľkokrát navštívila a roku 1946 odišla do Nazky natrvalo, pripojila sa ku Kosokovej skupine a keď Kosok v roku 1951 odišiel do dôchodu, výskum po ňom prevzala.
Mária, vyštudovaná matematička a astronómka, bola rýdzej a skromnej povahy, bola to vegetariánka a askétka, aká sa nikdy nevydá. Takmer sa zdá, akoby bola svojím spôsobom „vyvolená“ slúžiť čoby dokonalá strážkyňa akéhosi posvätného poslania. Ono poslanie neochvejne plnila, veľkolepé umelecké diela vyryté do zeme Nazky objavovala a skúmala, udržovala ich a starala sa o ne až do veku vysoko nad osemdesiat rokov.
Keď sme sa 12. júna 1993 s Máriou Reicheovou stretli, bola síce telesne veľmi krehká a značně chorá, ale stále ešte plne vládla svojou bystrou mysľou. Poprosila nás, aby sme ju chytili za ruky. Boli kostnaté a chladné. Prstami nám ruky na okamih stisla, akoby chcela vyjadriť akúsi úzkosť, ale rysy v tvári pôsobili úplne kľudne a vyrovnane. Najprv sme sa jej opýtali, čo podľa jej názoru nazcanské čiary znamenajú, aký majú zmysel. Odpovedala:
Učí nás, že celá predstava o národoch dávnoveku je mylná – že tu, v Peru, existovala civilizácia, ktorá bola veľmi rozvinutá, mala pokročilé znalosti matematiky a astronómie a bola to civilizácia umelcov, ktorí vyjadrili čosi jedinečného o ľudskej duši, tak aby tomu porozumeli budúce generácie.
Exkluzívne z knihy: ZRCADLO NEBES, Graham Hancock a Santha Faiia, Vydal Columbus, spol. s r. o. Praha 2003
Z češtiny preložil: Sokol
Každé z geodetických centier Zeme bolo politickým a tiež zemepisným „pupkom“ sveta. Viac sa o nich dozvieme v ďalšom pokračovaní...
exkluzívne.miesta
