Stretol som sa viac krát s názorom o nápadnej podobnosti medzi Slovákmi a Španielmi. Začína to už krásnymi ženami, v čom sú Bratislava a Sevilla skutočne rovnocennými súpermi. Obe krajiny majú vynikajúce vína, ale kým Španieli paradoxne preferujú pivo (spomeňme si na ich horúčavy), u nás vedie „tvrdé“ ( spomeňme si na naše zimy). V Galíciou dokonca pália pravú slivovicu pod menom „Orujo“ a sú nesmierne hrdí na tento „svoj“ vynález. Aj Španieli sa napríklad obdobne ako my čudujú zvolaním "fíha-te" a tiež majú občas zo všetkého „galimatias“.
V Španielsku existuje jeden sviatok, ktorý svätia všetci naraz, po celý týždeň a hovoria o ňom po celý rok. Je to tzv. Semana santa, alebo tiež „Svätý týždeň“. Koná sa v prvý aprílový týždeň, na ktorý sa sústreďujú a pripravujú všetci, veľkí i malí, celé dni a týždne dopredu. Už od polovice februára nacvičujú kapely pod mostami a v parkoch do noci pochodové skladby. Svätý týždeň je totiž týždňom veľkých procesií, kedy sa zo všetkých kostolov mesta vynášajú sochy jednotlivých patrónov a svätých na veľkých zdobených nosidlách a zvlášť vybraní muži ich nesú celým mestom do katedrály, kam vstupujú len na túto príležitosť otvorenou hlavnou bránou. Všetko je to silne poznamenané náboženským symbolizmom, až mysticizmom.
Prvou príležitosťou roka na veselicu je v Španielsku karnevalový týždeň, ktorý približne zodpovedá našim fašiangom. Celý týždeň vrcholí cez víkend veľkými sprievodmi alegorických vozov a skupín rôzne pestro zdobených masiek. Najpovestnejší je karneval v Cádize, kde je počas víkendu taká tlačenica, že krčmári púšťajú hostí len po jednom, aby zvládli situáciu pred i za pultom. Mestom prechádzajú skupiny masiek a spievajú vlastné, spontánne skomponované piesne s veľkým elánom a nemalým vtipom. Toto je tá pravá karnevalová atmosféra, kedy je „všetko“ dovolené.
Jedna vec, ktorú nemôžete za dlhšieho pobytu v Španielsku prehliadnuť, je ich vášeň k oslavovaniu. Oslavujú, z pohľadu cudzinca, takmer všetko a tým vlastne, z pohľadu básnika, oslavujú život. Oni si ho totiž vedia naozaj užiť. A príležitostí je naozaj dosť. Predovšetkým sú to rôzne pamätné dni a výročia. Španielsko, provincie, mestá, dediny, armáda, školy, inštitúcie a dokonca aj profesie majú svoje pamätné dni, kedy je príležitosť oslavovať.
Takému slávnemu prístavu ako je Sevilla paradoxne chýba voda, samozrejme pitná. Keď tu hostili Expo dostalo vo svetovej tlači aj prívlastok najväčšieho klimatického experimentu na svete. Pri vchode vítala návštevníkov takmer tridsaťmetrová guľová konštrukcia, ktorej stovkami trysiek prúdiaca voda vytvárala pozoruhodný efekt vodného glóbu ako predzvesť toho, čo čaká návštevníkov ďalej. Osvieženie chodcom poskytovali kvetinové arkády, z ktorých neustále padal jemný vodný poprašok. V pálivom letnom slnku tu voda vytvárala zázračný svet vzdorujúci miestnemu podnebiu. Po skončení Expa však voda zmizla nielen z výstavného areálu, ale nedostávalo sa jej ani samotnému mestu.
Po roku 1989 u nás prudko vzrástla organizovaná kriminalita. V Španielsku je už dávnejšie a tak hneď prvé, čo vám tu udrie do očí sú - dvere. Kovové zárubne, kovové dvere a zámok tvorí taká masívna železná závora, že by sa s ňou dalo úspešne rozbíjať orechy. U dverí na ulicu býva zvykom chrániť sa bránkou pred malou záhradkou, či „patiom“ a v dome dvoma kovovými dverami osadenými v krátkej vzdialenosti za sebou (takže priestor medzi nimi sa dá ťažko nazvať predsieňou).
V Španielsku už desaťročia poznajú zákaznícky šport – zľavy a akcie. Preto sú tu niekedy také veľké, že máte pocit akoby sa blížil koniec sveta. Začiatkom roku prebieha vlna „rabajas“ a „ofertas“. „Rebaja“ znamená zľavu a „oferta“ ponuku. V januári sa vám tak môže stať, že jeden týždeň kúpite kilo krásnych balených jabĺk, o týždeň v inom obchode dve kilá tých istých ale nebalených o tretinu lacnejších a o pár dní tie isté dve kilá za menej ako polovicu. Ale zľavy nie sú nič oproti skutočnému ošiaľu zvanému „ofertas“.
Klasický pocit cudzinca, že neviete koľko a za čo vlastne platíte (a že vás tým pádom môžu ošmeknúť) tu stratíte veľmi rýchlo. V tomto je Sevilla neporovnateľne pohostinnejším a serióznejším miestom pre turistov, než Bratislava, o Prahe už ani nehovoriac. Obsluha v obchodoch, ale aj bistrách, či reštauráciách je (pre nás) neobvykle solídna. Ak si napríklad dáte pri pulte v sebemenšom a zapadnutejšom bufete kávu, obsluhujúci čašník okamžite zapíše na plechový pult kriedou sumu, takže obe strany vedia aký bude konečný účet.
Zdá sa, že nie sme až taká malá a nezaujímavá krajina ako sa nám to niektorí snažili nahovoriť. V Madride som napríklad stretol Mercedes Mateos, ktorá vyštudovala ruštinu a slovenčinu, bola v Bratislave na SAS-e (Studia Academica Slovaca) a dokonca sa so sestrou Clarou vybrali do Bratislavy ešte raz. Rady by prišli opäť, ak na to mali príležitosť. Ich pohostinnosť mi pripomenula, že toto je ďalšia črta, ktorou sú si naše krajiny podobné. Hneď prvý večer ma zaviedli do zaujímavého klubu „Rincón de la artista nueva“, kde som mal príležitosť vypočuť si originálne flamenco nielen v podaní rodeného Španiela, ale aj rodeného Američana. Ten druhý navyše kongeniálne a vtipne parodoval prísne flamengové figúry, takže za jeden večer mohol návštevník nahliadnuť svetoznámy španielsky folklór z oboch strán - ortodoxnej i parodovanej.
Sevillu, na rozdiel od Bratislavy, je možné charakterizovať hneď niekoľkými nezameniteľnými črtami. Predovšetkým je to mesto na rozhraní dvoch svetov - západoeurópskeho a afro-arabského. Sevilla je typická alejami tropických paliem (najkrajšiu tvorí Avenida de las Palmeras), kaktusov ale aj pomarančovníkov doslova obsypaných plodmi (žiaľ nejedlými, môžete mi to veriť, vyskúšal som to!)