“Raz sa však Živa, Svarogova dcéra, opýtala svojho otca, či sa môže ísť pozrieť mimo Iriju. Svarog jej to dovolil a tak sa premenila na krásnu holubicu a odletela zo žiarivej Irije. Ako lietala nad svetom, zaletela aj do blízkosti Alatyrskej hory. Zbadala Dažboga pripútaného k Alatyru a zamilovala sa do neho. Zletela k nemu a premenila sa do svojej božskej podoby. Potom sa ho spýtala, či sa zrieka Morany ako svojej manželky, lebo je bohyňou smrti. Tak Dažbog súhlasil a ona ho odviedla do Irije, aby ho vyliečila zo zranení a útrap zajatia.”
Legendy o nebeskej Iriji a činoch bohov
Posvätný kameň Alatyr sa má nachádzať v strede sveta. Kde to však je, na tom sa nevedeli zhodnúť ani múdri starých vekov ani dnešní vedomci. Všetci ho umiestňujú na východnú stranu, ale jedni na rajský ostrov Bujan, iní do príbytku bohov Irije. Rozpráva sa však, že tieto miesta sa nelíšia a že Irija kedysi nebola na nebesiach, ale ležala práve na ostrove Bujan a s nebesiami bola iba spojená – vysokou Alatyrskou horou, po ktorej bohovia vystupovali do nebies.
Blažený ostrov Bujan a príbytok bohov Irija
„Na mori – na oceáne, na ostrove Bujan, na východnej strane leží, biely, horúci kameň Latyr“, tak spievajú starí v povestiach, ktoré sa preniesli cez veky.
Bujan je ostrovom večnej jari, plný života a sily. Je to svet, kde sú všetky rastliny a stromy zo striebra a zlata, preto sa v povestiach predkov hľadal aj ako Zlatná krajina alebo Zlatné mesto. Aj zvieratá na ostrove majú zlatú srsť, zlaté rúno alebo zlaté parožie či strieborné kopýtka, rozsievajúc zlaté a strieborné iskry. Na stromoch dozrievajú všetky plody sveta.
Na ostrove Bujan rastie posvätný strom vykovaný zo zlata, ktorý vyrastá priamo na svätom kameni Alatyre. Tento strom vyrastá z nebeskej sily a tieto sily tiež vytekajú z jeho koreňov.
Jedni hľadali rajský Bujan na ďalekom východe, v povestiach o činoch Velesových sa však spomína hľadanie tohto ostrova pri jeho ceste za kameňom Alatyr. Veles sa plavil po Čiernom mori, a po vylodení hľadal ústie rieky Valhany, ktorú neskôr nazvali Volgou. Hovorí sa, že lode oboplávali rajský Bujan, ktorý leží na Azovskom a Čiernom mori. Prečo teda v iných povestiach starí hovoria o mori ďaleko na východe, kde leží Bujan a príbytok bohov Irija?
Vysvetlenie dávajú legendy o dávnom boji otca Svaroga a jeho bojovníkov Ratiči proti Hadovi – Zmijovi.
Keď sa Veľký Čierny Had tajne priplazil k Alatyru a úderom zrodil temné bytosti a pohltil v bitke Dažboga a Mokoš, Svarog poveril Semargla aby bojoval so Zmijom a s jeho bojovníkmi. Semargl však vtedy nemal dosť síl aby Zmija premohol. Had vtedy ovinul zem ťažkou hustou hmlou a Semargl vystúpil do neba za svojim otcom Svarogom.
Čierny Had potom získal trúfalosť a priletel do samotnej Irije. Jazykom rozbil nebeskú bránu a vliezol do siene, kde sedel na tróne Svarog. Vtedy Svarog a Semargl zobrali do rúk obrovské rozžeravené kliešte a chytili nimi jazyk Čierneho Hada a uplietli ho na veľké radlo. Potom týmto radlom rozdelili Zem na kráľovstvo Jav – kráľovstvo Dobra a kráľovstvo Nav – kráľovstvo Zla. V Javi začal vládnuť Svarog a jeho božskí potomci, v Navi získal vládu Čierny Had.
Hovorí sa aj to, že po bitke bohov s Čiernym Hadom, Svarog a ostatní bohovia opäť prišli na Zem. Celá Zem bola zaliata krvou, preto sa rozhodli rozrezať Matku Zem, aby ona pohltila všetku krv a radlom z Hadovho jazyka rozdeliť Zem na dve ríše.
Potom začali orať zem. Tam kde Had vpletený do pluhu, urobil brázdu, začali vytekať sväté rieky Dann, Danuaara a Danaara. Tieto mená riek pochádzajú od Malých ľudí - Polodanov – zvyšku múdreho božieho národa, ktorých tu našli dávni predkovia Venedov, keď po rokoch od Veľkej Temnoty doputovali do týchto končín zo severu. Dnes ich volajú riekami Don, Dunaj a Dneper, tak ako Valhanu volajú Volgou.
Na mieste bitky s Hadom vyrástli vysoké Ripejské hory. Hovorí sa, že v Ripejských horách blízko pri Alatyrskej hore, od ktorej tečie Biela rieka, bola Svarogom vytvorená a postavená Irija – nebeské vladárstvo bohov.
Z týchto povestí múdri Starých čias usúdili, že bohovia mali na Zemi dva časné príbytky: ostrov Bujan asi ležal v starodávnom Čiernom mori predtým než bol svet rozbitý vojnou so Zmijom. Na tomto ostrove počas Jari zeme sídlili bohovia a bol tam umiestnený aj Alatyr s posvätným stromom. Po Veľkej bitke bol postavený druhý príbytok bohov – nebeská Irija, ktorú nikto zo smrteľných ľudí nevie, ani v Dávnych časoch nevedel nájsť. Preto sa právom usudzuje, že Ripejské hory i Alatyrská hora ležali ďaleko za morom na východe.
Na tejto hore opäť vyrástol posvätný Dub, zväzujúci koreňmi svet a siahajúci vetvami až do neba. V Ripejských horách vraj rastú aj iné veľké stromy. Na hore Chvangure rastie Kiparis – strom smrti a na Alatyre vysadil Svarog prekrásny Irijský sad.
Veľké činy bohov a Vek hrdinov
Keď Svarog, Semargl a ďalší bohovia, za pomoci svojich bojovníkov Ratiči, nastolili opäť poriadok a bola postavená Irija, začal druhý zo Starých vekov sveta. Bol to vek hrdinských a veľkých činov bohov, aj nimi stvorených bytostí – Veľkých divov – démonov, ktorých Ariáni volali aj daévami.
Potom, čo Perun a Veles pomohli Rodovi priviesť na Zem ľudské plemeno, po čase aj ľudia vykonali veľké veci a činy. Bol to vek hérojov, bojarov a bohatierov, ale skončil Veľkou temnotou, keď sa bohovia rozhnevali kvôli pýche ľudského pokolenia a zoslali na Zem pohromu.
Iní však hovoria, že to nebolo len kvôli ľuďom a divom, ale že niektorí bohovia narušili prirodzenú rovnováhu medzi kráľovstvom Javi a Navi, Svetlom a Temnotou, Dobrom a Zlom. Hlavným vinníkom bol boh Dažbog, ktorý bojoval a úplne porazil Zlo a boha Černoboga, čo sa priečilo zámeru Roda, ktorý stvoril Zem na pomedzí Svetla a Tmy. Bez Tmy nemôže byť ani Svetlo, bez Smrti nemôže byť Života.
Tak či onak, Mudrci naznačujú, že kňazi a básnici chceli radšej vymazať z pamäti Venedov mnohé ohavnosti tých čias, ktorých bolo viac ako hrdinských činov. Preto sa z týchto legiend veľa nezachovalo, lebo v domoch, palácoch i svätyniach sa o nich takmer mlčalo. V pamäti predkov sa uchovali hlavne legendy o činoch bohov, o činoch divov a smrteľných ľudí veľa nevieme.
Činy Dažbogove
V tých mýtických časoch sa prepletali osudy prvých bohov aj ich nasledovníkov. Nielen Dažbog zrodil potomkov – Peruna a Velesa, ale aj boh podsvetia Zmij sa činil. Jeho dcérou bola Zlatogorka a synom mocný Černobog.
Tak sa zachovali povesti o činoch boha Dažboga, keď mal do činenia s bohyňou Zlatogorkou, bohyňou Ros - Vlhkou Matkou Zemou, s Moranou – bohyňou smrti, bohyňami Ladou a Živou ako aj s bohom Černobogom.
Rozpráva sa, že raz išiel Dažbog cez veľkú a širokú pláň a zbadal tam bojovníčku cválajúcu na koni. Vtedy mu zovrela krv v srdci a rozhodol sa bojovníčku vyskúšať. Uchopil svoj meč a zasiahol dievčinu, no ona neprejavila žiadny náznak oslabenia. Keď to zopakoval zas dievčine neublížil, ale sám sa zranil.
Dažbog bol veľmi prekvapený a zvedavý, kto že je táto nezraniteľná bojovníčka, preto sa jej prihovoril. Dievča však napoly posmešne odpovedalo: „Ach, no,... Myslela som si, že to bolo pichnutie nejakého hmyzu, ale ty vyzeráš ako božský bojovník.“
Dažbog sa ani nespamätal z údivu, keď dievčina priskočila k nemu, chytila ho a hodila do krištáľovej truhly, ktorú rýchlo zamkla strieborným kľúčom. Dievčina priviazala truhlu o svojho koňa, vyskočila naň i ona sama a cválala preč.
Celý deň a celú noc cválala bojovníčka a ešte ďalšie tri dni bez prestania. Jej hoci mocný kôň bol však už unavený a začal ju prosiť: „Och, ty odvážna a mocná Zlatogorka, dcéra podsvetného Zmija, prepáč mi prosím, moja drahá, ale ja už nevládzem niesť dvoch mocných bojovníkov!“ Tu si Zlatogorka spomenula, že nesie bojovníka a vypustila ho z truhly povediac: „Odvážny mladý bojovník, počúvaj ma: Ožeň sa so mnou, lebo pokiaľ nebudeš chcieť, zabijem ťa!“ Dažbog sa však zaradoval a povedal: „Ďakujem ti Zlatogorka, že si ma pustila. Súhlasím, že sa stanem tvojim mužom.“
Tak potom spolu odišli do hôr, kde stretli boha Svaroga a bohyňu matku Ladu – bohyňu lásky. Oni im dali požehnanie k tomu, že sa stávajú manželmi. Potom sa konala nádherná svadba; do žiariacej Irije boli pozvaní všetci bohovia, nebeskí bojovníci Ratiči a každý bol šťastný.
Ich šťastie však netrvalo dlho. Ako bojovníci sa obaja manželia chodili preháňať po šírych rovinách i navštevovali hlboké lesy a hory. Raz cválali na koňoch v hlbokých horách a našli podivný hrob. Na náhrobnom kameni boli vyryté čudné slová: „Ten, kto si tu ľahne, zostane tu z vôle Osudu.“
Zlatogorka nepremyslene poprosila Dažboga, aby si skúsil ľahnúť do hrobu. Hoci nerád vyskúšal to, ale hrob bol menší než jeho postava. Potom to skúsila Zlatogorka a hrob bol pre ňu ako ušitý. Požiadala preto manžela: „Ty môj roztomilý muž, zavri hrob, chvíľočku si tu chcem poležať, aby som zistila aké to je.“ Dažbog to spočiatku nechcel urobiť, ale ona ho prehovárala. Zavrel preto hrob, privalil ho kameňom, ktorý ležal vedľa, tak ako chcela. Bol to ale chybný skutok, lebo hrob sa už nedal otvoriť. Ako skúšal tak skúšal, ale kameň sa mu nepodarilo nadvihnúť. Preto sa pokúšal rozbiť kameň kyjakom a potom silným mečom, ale ani to nepomáhalo.
Tu Zlatogorka zakričala z hrobu: „Môj milovaný, choď za mojim otcom Zmijom, odovzdaj mu môj posledný pozdrav a popros ho, aby mi odpustil. Tento hrob ma už nepustí von, lebo nápis neklamal. Môj Osud je spečatený a ja musím zostať tu v hrobe naveky.“
Zdrvený a smutný Dažbog odišiel s posledným odkazom Zlatogorky hľadať boha podsvetia Zmija. Keď ho našiel, povedal mu všetko, čo sa stalo a dodal: „Chcela ťa naposledy pozdraviť a žiadala ťa o odpustenie. Pravdepodobne si najvyšší Rod prial, aby sa tak stalo skrze Osud.“
Zmij sa však veľmi rozhneval na Dažboga. Myslel si, že klame a že on zabil jeho dcéru, aby sa tak pokúsil dostať ho preč z jeho kráľovstva. Preto sa Zmij rozhodol, že Dažboga zabije. Ľstivo sa mu prihovoril a požiadal ho, aby mu podal ruku. Dažbog však vytušil Zmijovu lesť a namiesto ruky mu podal svoj do červena rozpálený Ohnivý kyjak. Zmij strašne vykríkol, lebo Dažbog priniesol svetlo do jeho temného sveta a tým ho oslabil. Zmij preto podvolil a dal svojej dcére Zlatogorke odpustenie.
Dažbog sa vrátil k hrobu svojej milej a povedal jej, že otec jej odpustil. Tak získala Zlatogorka v hrobe pokoj a bude tam odpočívať až do konca vekov. A Dažbog napísal vedľa prvého nadpisu na náhrobný kameň toto: „Zlatogorka, dcéra Zmijova, tu odpočíva z vôle matky Osudu Mokoš a z vôle božského Roda.“
V žiarivej Iriji sa konali často malé ale aj veľké slávnosti. Na jednej z nich sa stretli osudy Dažboga a bohyne smrti a podsvetia Morany.
Raz sa v Iriji konala veľká slávnosť, na ktorú prišli všetci bohovia a Svarog a Lada sa so všetkými stretli. Dažbog tam bol tiež a počas slávnosti sa rozhodol prejsť sa po Iriji. Prechádzajúc sa po nej objavil prekrásny palác, z ktorého sa ozývala nádherná hudba. Čudoval sa, čo to môže byť, keď zistil, že je to palác bohyne Morany, jednej z mnohých Svarogových potomkov – nevlastnej dcéry alebo vnučky. Bola bohyňou zimy a smrti a hovorí sa, že vynikala nesmiernou krásou. Ale napriek tejto kráse sa jej bohovia vyhýbali a nepozývali ju medzi seba. Morana preto vo svojom paláci usporiadala vlastné slávnosti.
Tak Dažbog pri prechádzke po Iriji vstúpil do jej paláca a dostal sa do sály kde sa hodovalo. V sále sedela Morana na vysokom tróne, zbadala ho a pozvala ho, aby sa najedol s ňou a jej hosťami. Boli to bez výnimky rôzni démoni, divovia, zlí bôžikovia – Ratiči.
Dažbog však odmietol toto pozvanie, lebo vedel, že Morana je známa svojimi čarami a mohla by ho otráviť. Počkal kým večera neskončila aby dodržal slušnosť a už sa ponáhľal preč, keď ho v tom Morana pozvala do svojej komnaty. Síce sa Dažbogovi Morana páčila, ale odmietol a rýchlo z paláca odišiel. Morana sa preto rozzúrila a chcela Dažboga počarovať.
Keď sa Moraniny hostia vracali domov, stretli boha Peruna. Ten sa ich opýtal, kde boli. Divovia mu odpovedali, že boli na veľkolepej večeri v Moraninom paláci a nezabudli dodať, že tam videli aj Dažboga. Peruna to zarazilo a tak sa rozhodol, že Dažboga, svojho otca, ktorý ho splodil s Mokoš, odradí od návštev takých miest ako je Moranin palác: „Mal by si sa zamyslieť kam chodíš. Radím ti skončiť s Moranou a zabudnúť na celú tú príhodu.“
Dažbog sa však urazil, lebo veci sa nestali tak, ako si Perun a mnohí ďalší mysleli. Spýtal sa svojej matky Ros, prečo sú Perun i ostatní bohovia tak rozhnevaní: „Bol som v tom paláci náhodou pri prechádzke Irijou, iba raz a strávil som tam iba chvíľku“. Ale Ros mu povedala: „Perun i ostatní bohovia sú naozaj utrápení kvôli tomu, čo sa stalo, pretože Morana je veľká čarodejnica. Aj sám to vieš, ako ťa skúšala s Mokoš o tajomstve smrti. Mal by si sa zdržiavať čo najďalej od jej paláca. A nepozeraj sa na to, že je taká krásna.“
Dažbog sa však rozhneval na matku Ros, tak ako iné deti, pretože ho začala poučovať ako má žiť. Rozhneval sa aj na iných bohov, prečo zasahujú do jeho konania, mysliac že bez príčiny. Krv sa v ňom vzbúrila a napriek všetkým šiel opäť do Moraninho paláca.
Morana opäť usporiadala jednu zo svojich slávností na svoju počesť. Keď Dažbog vstúpil do paláca, vystrelil jeden zo svojich zlatých šípov len preto, aby sa predviedol. Moraniny hostia sa však pýtali, aký význam mal tento jeho čin. Dažbog sa rozčúlil a povedal im, že pokiaľ nebudú potichu, všetkých ich rozseká na kúsky svojim mečom a kyjakom. Vtedy sa rozhodla Morana potrestať Dažboga za jeho správanie a svojimi čarami ho premeniť na vola.
Všetci hostia súhlasili a tak sa aj stalo. Potom ho vyhodili z paláca a keď na druhý deň boží pastier našiel jedného z volov, spoznal v ňom Dažboga. Odviedol vola a predviedol ho pred bohyňu Ros. Tá požiadala Peruna, aby donútil Moranu s jej magickou mocou premeniť Dažboga späť do ľudskej podoby, v akej chodili bohovia po zemi. Perun preto išiel s volom k Morane a ospravedlnil sa za činy svojho otca. Morana sľúbila, že premení Dažboga späť do božskej podoby, ale pod podmienkou, že sa s ňou potom ožení. Perunovi nezostalo nič, iba s tým súhlasiť a tak po premene bohovia vystrojili Dažbogovi svadbu s bohyňou Moranou.
Tak sa zvesti o svadbe a Dažbogovej neveste dostali do všetkých končín. Dozvedel sa o nich aj Černobog, mocný syn boha podsvetia a temnôt Zmija.
Černobog mu krásnu Moranu, ktorá bola jeho nevlastnou sestrou, veľmi závidel a rozhodol sa ju uniesť. Aby mu Dažbog jeho zámer neprekazil, najprv poslal proti Dažbogovi zlých duchov a temných démonov. Tí ovládli celú krajinu, kde dovtedy vládol Dažbog a prinútili ho dať sa s nimi do boja. Bojoval s nimi tri dni a tri noci, kým ich všetkých nepobil. Potom sa spokojný vrátil domov, ale od únavy tvrdo zaspal. Práve v tom bol úskok Černoboga a nastala jeho chvíľa. Tajne sa vkradol do Dažbogovho a Moraninho paláca a začal presviedčať Moranu k úteku. Vymyslel si pre Moranu, že Dažbog je synom Peruna s obyčajnou dievčinou a je len poloboh. Hoci Morana spočiatku neverila, postupne sa dala touto úskočnou lžou presvedčiť. Premenila sa na vtáka a odletela s Černobogom.
Keď sa Dažbog prebudil z únavného spánku, našiel dom prázdny. A tak šiel za svojim synom Perunom, aby mu pomohol hľadať ženu, ale mocný Perun mu povedal, že to je už len jeho povinnosťou – nájsť si ženu – tak odišiel hľadať Moranu s Černobogom sám. Zanedlho ich aj našiel, ale Morane sa u Černoboga zapáčilo, a preto chcela odbiť Dažboga úskokom. Naliala mu silnú medovinu a povedala: „Och, muž môj, Černobog ma vzal násilím. Zapi touto medovinou svoj žiaľ a zlosť!“ Dažbog vzal pohár a vypil nápoj až do dna a zvalil sa opitý na zem. Rýchlo vyhľadala Morana Černoboga a vyzvala ho, aby zabil jeho muža. Černobog ho chytil a hodil do hlbokej jaskyne.
Po chvíli sa Dažbog prebudil z opojenia a zistil v akej je situácii. Zapískal na svojho koňa Kologriva a ten ho pomocou svojho dlhého chvosta vytiahol z jaskyne. Potom sa Dažbog vrátil znovu k Černobogovi do paláca, ale Morana ho opäť očarovala svojou krásou a medovinou! Černobog ho premenil na veľký kameň a odhodil do krajiny za hradby. Mocný Perun však vedel, že sa stalo niečo zlé s jeho otcom. A tak išiel a našiel kameň a premenil ho znova na boha Dažboga.
Tu nahnevaný Dažbog sa znovu vrátil do Černobogovho sídla, no Morana ho očarovala tretíkrát. Lenže tentoraz ho sama svojimi kúzlami prikovala reťazami k samotnej Alatyrskej hore mysliac si, že ho tu nikto nikdy nenájde.
Raz sa však Živa, Svarogova dcéra, opýtala svojho otca, či sa môže ísť pozrieť mimo Iriju. Svarog jej to dovolil a tak sa premenila na krásnu holubicu a odletela zo žiarivej Irije. Ako lietala nad svetom, zaletela aj do blízkosti Alatyrskej hory. Zbadala Dažboga pripútaného k Alatyru a zamilovala sa do neho. Zletela k nemu a premenila sa do svojej božskej podoby. Potom sa ho spýtala, či sa zrieka Morany ako svojej manželky, lebo je bohyňou smrti. Tak Dažbog súhlasil a ona ho odviedla do Irije, aby ho vyliečila zo zranení a útrap zajatia.
Veľký boj Dobra a Zla
Keď sa Dažbog v Iriji zotavil, rozhodol sa vyhľadať Černoboga a zabiť ho, pretože on je boh Zla a Moranin priateľ – priateľ bohyne smrti. Všetkým vysvetľoval, aby ospravedlnil svoje ďalšie činy: „Nemôže to takto byť; nie je predsa možné, aby Rod stvoril svet takýmto spôsobom. Černobogova smrť musí byť niekde skrytá!“
Potom sa Dažbog vydal za bohyňou osudu Mokoš a spýtal sa jej na Černobogovu smrť. Ona mu povedala, že smrť, ktorú hľadá je ukrytá vo vajci, v kačacom vajci, kačka v zajacovi, zajac v truhlici a truhlica pod dubom na jednom ostrove. A tak išiel Dažbog hľadať Černobogovu smrť. Po ceste stretol sokola a vlka, ktorí mu prisľúbili pomoc, keď ju bude potrebovať. Keď Dažbog prišiel k pobrežiu, zbadal veľkého hada a ten mu pomohol dostať sa na ostrov. Na ostrove vyvrátil dub z koreňov, otvoril truhlicu, z ktorej vyskočil zajac a ušiel. Zajaca však chytil vlk a roztrhal ho. Vtedy vyletela zo zajaca kačka, tú však chytil sokol. Z kačky napokon vypadlo zlaté vajce.
Dažbog prišiel s vajcom do Černobogovho hradu. Morana sa ho opäť pokúsila zastaviť svojou krásou, kúzlami a medovinou, ale vtedy zasiahla bohyňa Živa premenená na holubicu a pohár s medovinou prevrátila. Nič a nikto už nemohol Dažboga zastaviť, aby rozbil vajce. Keď to však urobil, ozval sa najmocnejší Rod hromovým hlasom a povedal: „Rozbil si vajce, ktoré predstavuje zlo a tým si narušil rovnováhu medzi Dobrom a Zlom, zničil si smrť a bez smrti nie je život!“
A vtedy najmocnejší boh bohov Rod zoslal na Zem nebeský oheň, aby všetko zničil. Všetci bohovia vtedy zostali v Iriji a pozerali s hrôzou na peklo, ktoré zoslal Rod. A celá zem bola zničená a takmer všetko živé zaniklo.
Dažbog a Živa - Dažbogovi vnuci
Keď veľký oheň Rodovho trestu dohorel, vzal si Dažbog Živu za ženu. Na svadbe im požehnala bohyňa – matka Lada. Potom začali bohovia spolu vytvárať nový svet. Dažbog si vzal na starosť obnovenie rovnováhy medzi Dobrom a Zlom. A Živa zas mala na starosti obnovu všetkého živého na zemi. Rieky sa znovu preplnili rybami, lesy a lúky divou zverou a objavili sa aj noví ľudia.
Pretože mal Dažbog tri ženy, mal s nimi aj spustu detí. Všetky venedské národy, z ktorých neskôr povstali národy slovanské, vzišli od boha Dažboga a starí ich preto nazývali Dažbogovými vnukmi. Takmer všetci bez výnimky boli ospevovaní ako veľkí hrdinovia a héroji – ale už ľudskí, nie ako hérojski divovia – démoni pred pohromou, ktorá zničila dávny svet.
Dažbog a Zlatogorka mali syna Koljadu. Koljada si vzal za ženu Radimicu. Tí mali syna Radogosta. Od Radogosta vyšli neskôr západoslovanské kmene Obodritov, Ratarov, Luticov, Ráňanov a mnoho iných.
Od Radogostových potomkov Radima a Vjatky vznikli Radimijci a Vjatici.
Dažbog s Moranou mali syna Bogumira. Bogumir a Slavunija mali dcéry Drevu, Polevu a Skrevu, od nich boli kmene Drevanov, Polanov a Krivičov. Mali aj synov Sevu, Rusa a Slovena, od ktorých pochádzajú kmene Severanov, Rusov a Slovenov. Sloven mal syna Venda, ktorý založil kmeň Venedov. To boli všetko kmene zachránené po Rodovej pohrome.
Dažbog a Živa priviedli na svet nový ľud cez svojich potomkov. Boli to synovia Kisek a Árij. Kisek sa oddelil od svojho brata a založil kmene Litevcov a Lotyšov. Árij mal synov Kija, Čecha a Choriva, ktorí dali základy kmeňom a národom kyjevských Polanov, Čechov, Srbov a Chorvátov.
Mnoho iných legiend a spojení medzi venedskými – slovanskými kmeňmi sa zachovalo zo starých čias. Niektoré sú zhodné, iné plné rozporov. Jedným rozprávačom boli postavy a hrdinovia iných básnikov neznáme, alebo boli presunuté do iných časov a dôb pred Temnotou, ktorá vyhnala Ariáncov zo severskej pravlasti. Hovorí sa o nich v rozprávaniach o mýtických Bielych Ostrovoch a v ďalších legendách. Každý by chcel iste vedieť, ako to naozaj bolo, ale pravdivé podrobnosti nevedia ani moderní Mudrci o dejoch oveľa bližších. To však asi nie je najdôležitejšie, lebo zlatou niťou v mnohých skazkách o tých časoch je práve legenda o tajomnom Alatyre, božskom kameni zeme.
Ukazuje sa, že osudom boli určení práve Dažbogovi vnuci, aby tento kameň strážili, lebo v ňom je ukryté tajomstvo rovnováhy Dobra a Zla, ktoré tak neprozreteľne porušil ich pradedo boh Dažbog. Práve Ariánci – Venedi, Antovia a ich potomkovia Slovania - asi dostali od božských bytostí a svojich polobožských predkov jedinečný údel: cez Alatyr strážiť rovnováhu sveta až do konca vekov!
Skúsme, cez legendy a mýty, básne a rozprávania zo šera dávnych časov, pochopiť aj našu povinnosť, určenú osudom a Stvoriteľom vesmíru a zeme.
Marián Kapolka
Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese
KNIHU môžete objednať na tejto adrese
EXKLUZÍVNY ROZHOVOR S AUTOROM nájdete na tejto adrese
Súvisiace:
SERIÁL: LEGENDA O DAGAD TRIKONE
http://www.miesta.net/rubrika/serial-legenda-o-dagad-trikone
