“Ide o to, že tieto slnečné božstvá sú stotožnené – s planétami! Veď hlavnými bohmi v Grécku boli Zeus a pred ním Kronos, v Ríme sú tie isté božské postavy stotožnené s Jupiterom a jeho predchodcom Saturnom a teda s rovnomernými planétami. Talbott a my s ním sa môžeme opýtať: ako to, že antický svet oslavoval Saturna ako pôvodného najvyššieho boha – veď ide dnes len o malé svetielko, ktoré voľným okom ledva zbadáme?! Oslavovali sa Saturnálie, na pripomienku dávneho veku, Zlatého obdobia ľudstva, v ktorom vládol boh Saturn = Kronos.”
Vojna bohov – veľká nebeská bitka
Katastrofické teórie dejín Zeme sa v posledných desaťročiach venovali najmä rozvinutiu dvoch tém:
1. Potopu a dobu ľadové spôsobili nárazy asteroidov
2. Modernistický výskum mezopotámskych mytológii naznačuje existenciu neznámej – desiatej planéty – obrovskej planéty Nibiru, ktorej vniknutia do vnútorných oblastí slnečnej sústavy spôsobuje cyklické kataklizmy a vyznačuje ľudské veky
Akosi sa už zabudlo na poznatky a závery „otca katastrofizmu“ Immanuela Velikovského a jeho KOLÍZIE SVETOV. Akýsi neznámy mechanizmus spôsobil chaos v planetárnej sústave, vzájomné kolízie mnohých planét a v tej súvislosti aj Potopu na Zemi.
Velikovský a vedci, ktorí s ním súhlasili si predstavovali udalosti, kedysi v biblických časoch tak, že do nám známej slnečnej sústavy vniklo obrovské teleso (možno ho nazvať tiež Nibiru, Nemesis, Marduk...) a to spôsobilo destabilizáciu dráh planét až tak, že došlo ku gravitačným ba aj fyzickým kolíziám.
Závery tejto udalosti môžeme zhrnúť stručne: Doplatili na to Saturn a Jupiter, z kolízie ktorých vznikla kometárna Venuša. Tá atakovala planétu Mars a neskôr aj našu Zem vyvolajúc Potopu vrátane zničenia Egeidy po výbuchu sopky Thera. Neskôr sa pomery ustálili, planéty si našli svoje terajšie miesta a na mieste hlavnej nebeskej bitky zostali trosky v podobe prstenca asteroidov medzi dráhami Marsu a Jupitera.
Ešte pred prácami Z. Sitchina v súvislosti s Nibiru a bohmi Anunnaki sa mytológiami staroveku a ich porovnávacími štúdiami, zaoberali napr. Mircea Eliade, Jaan Puuhvel, ale aj spisovateľ David Talbott. Centrálnym motívom takmer všetkých mytológii sa javí kult Slnka ako najvyššieho boha. V Egypte Ra-Amon, Mithra v Perzii a pod. Lenže Talbott i ďalší si všimli určitý rozpor. Môže si ho všimnúť a zamyslieť sa nad ním každý, kto číta alebo študuje staré mytológie.
Ide o to, že tieto slnečné božstvá sú stotožnené – s planétami! Veď hlavnými bohmi v Grécku boli Zeus a pred ním Kronos, v Ríme sú tie isté božské postavy stotožnené s Jupiterom a jeho predchodcom Saturnom a teda s rovnomernými planétami. Talbott a my s ním sa môžeme opýtať: ako to, že antický svet oslavoval Saturna ako pôvodného najvyššieho boha – veď ide dnes len o malé svetielko, ktoré voľným okom ledva zbadáme?! Oslavovali sa Saturnálie, na pripomienku dávneho veku, Zlatého obdobia ľudstva, v ktorom vládol boh Saturn = Kronos.
Keď prejdeme spojovacou niťou mytológii všetkých starých kultúr, zistíme, že sa v súvislosti s “blaženým vekom“ nespája súčasná centrálna hviezda slnko, ale síce obrovská, no dnes vzdialená planéta, preto optický maličká “bludná hviezda“ – kdesi v temnote – Saturn!
Talbott a s ním spriaznení bádatelia z toho usúdili neuveriteľný záver: Starým a pôvodným slnkom, ktoré viazalo a osvetľovalo našu Zem, bola dnešná planéta Saturn!!! Dnešná stemnelá planéta bola kedysi podstatne bližšie k Zemi a žiarila ako tzv. červený či hnedý trpaslík. Tvorila svoj vlastný planetárny systém vrátane Zeme.
Talbott k tejto téme napísal knihu – výskumnú prácu porovnávacej mytológie – s názvom „The Saturn Myth“ – teda „Saturnský mýtus“. Teóriu, vysvetlenia a zdôvodnenia svojich poznatkov tvoril v súčinnosti s teóriou tzv. „Elektrického vesmíru“, ktorého protagonistami sa stali Wallce Thornhill a Donald E. Scott. Taký model umožňuje tzv. kvázi statickú polárnu konšteláciu medzi centrálnym saturnským slnkom a ďalšími planétami. Planéty nekrúžia okolo centra ale sú gigantickými elektrický silami – Birkenlandovými prúdmi – viazané prakticky na jednej priamke...
Saturnov slnečný systém viazal takto k sebe Mars, Zem a neskôr aj Venušu. Len pre osvieženie pripomeniem, dosť nepochopiteľné súvislosti, mytologické i moderného výskumu tzv. Mystérií Marsu (starý Camelot, Gíza a Tvár a pyramídy na Marse). Z pohľadu Zeme tak saturnské oranžovo-hnedé slnko, spolu s oveľa bližším Marsom a Venušou, doslova „viseli“ v monumentálnej konjunkcii na oblohe, takmer presne nad severným pólom.
Až neskôr sa Saturnov planetárny systém dostal do oblasti sústavy dnešného žltého Slnka. Došlo k poruchám a neskôr k priamej kolízii s elektromagnetickými a inými aurickými poliami Slnka i ku kolíziám planét oboch sústav. Saturn „zhasol“, stemnel a bol vymrštený a zachytený na obežnú dráhu vo vonkajšej časti sústavy Slnka a jeho pôvodné planéty si po katastrofickom blúdení hľadali nové orbity...
Niektoré ďalšie modely hovoria aj o možnosti, že súčasťou tohto pôvodného planetárneho usporiadania boli aj dnešné zasaturnské planéty – Urán a Neptún, ktoré samozrejme zo Zeme neboli viditeľné, lebo aj vtedy boli v jednej priamke za Saturnom. O tom však budeme hovoriť na inom mieste.
Až po ďalších kolíziách bol aj Jupiter zbavený svojej aury, stemnel a premenil sa na protohviezdu a najväčšiu planétu už sústavy „nášho“ žltého Slnka. Možno po ďalších „menších“ kolíziách orbitálnych dráh, zvyškov po stretoch planét – asteroidov i mesiacov, sa situácia stabilizovala; vznikla súčasná podoba slnečnej sústavy.
Toľko, na úvod, k fyzikálno-astronomickej problematike „stvorenia“ Zeme a planét podľa inovovanej teórie „kolízie svetov“. Sú tu však aj aspekty ďalšie – mytologické a duchovné. Všetky staré civilizácie spomínajú na Zlatý vek ako na vek duchovnejší a šťastnejší. Pripomínajú to v duchovných systémoch a v náboženstvách. Môžeme badať úpornú snahu pozostalých kultúr po „vyhnaní z Raja“ a po Potope, ktorá oslavuje staré zlaté časy a hľadá spôsob ako by sa dali vrátiť!?
Je potrebné preto preskúmať aj ďalšie aspekty kolízie svetov, nielen fyzikálne a astronomické! Hovorí o tom mystika, duchoveda, ezoterika, náboženstvá. Čo sa stalo, pred kolíziou a po nej, s ľudským vnímaním, postojmi, dobrom a zlom, láskou? Čo stojí za tým? Je kolízia príčinou, alebo dôsledkom určitých zlyhaní, alebo išlo len o „nevyhnutnú kozmickú náhodu“? Zlyhali len ľudia? Za planétami a inými kozmickými telesami, zdá sa, stoja vysoké duchovné bytosti – vedomia. Nejde o mŕtve kusy kozmickej hmoty. Došlo naozaj k „pádu“ anjelov? Akých?
Kto bol teda vedomý Saturn? Nejde tu aj o reflexiu biblických rozprávaní o „boji anjelov a padlého Draka“ a o „vyhnaní z Raja?“
Bude dobré spojiť aspekty fyzikálne a astronomické s duchovno-mysterijnými. Nezdá sa mi že sa to dá oddeľovať, odtrhnúť od seba. Skúmajme to vcelku!
Marián Kapolka
-pokračovanie-
Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.
EXKLUZÍVNY ROZHOVOR S AUTOROM nájdete na tejto adrese
Súvisiace:
Saturn
http://www.miesta.net/saturnMýty alebo skutočnosť?
http://www.miesta.net/rubrika/myty-alebo-skutocnostPríbeh dejín
http://www.miesta.net/rubrika/pribeh-dejin
