V roku 1831, v čase, kedy leto vrcholilo a sucho morilo krajinu, rozšírila sa ako požiar v Európe správa o smrtiacej epidémii, ktorá si cez Rusko a Poľsko prebíjala cestu z vnútra Ázie, aby sa prevalila na náš kontinent. Lekárske umenie sa tak, ako mnohokrát predtým, ukázalo byť takmer bezmocné. Po zlyhaní medicíny ostávala ľuďom už iba nádej a čakanie na zázrak. Z mnohých miest vyrazili skupiny pútnikov do prachu vyšliapaných ciest, aby zamierili do Salzburgu. Cieľom ich putovania nebol tentoraz divotvorný obraz, či relikvie svätca, ale prostý hrob muža, ktorý bol už tristo rokov mŕtvy. Lekár, ktorý sa dal pochovať na cintoríne chudobných v Salzburgu bol podľa tradície tým, ktorý sa neváhal počas svojho života potýkať s morom, syfilisom, či leprou. Pútnici spoliehali na jeho lásku k postihnutým, ktorú pokladali za silnejšiu ako bola samotná Smrť. A keď teda v ono desivé leto putovali k jeho hrobu, modlili sa, aby tá strašná choroba pominula napriek tomu, že ostatky človeka, ktorý v ňom ležal, nepatrili žiadnemu svätému v kalendári. Podľa legendy boli ich prosby vyslyšané.
LIEČITEĽ Z JESENE STREDOVEKU
Philippa Aureola Paracelsa /1493–1541/, vlastným menom Theophrastus Bombastus von Hohenheim poznajú dejiny lekárstva ako prvého z exaktných farmaceutov,ktorý sa objavil za súmraku stredoveku. Pravda je však taká, že hoci bol zázračný doktor, často nazývaný švajčiarskym Hermom Trismegistom známy hlavne svojím pôsobením na poli medicíny a propagáciou prírodnej liečby, udivoval svojich súčasníkov vďaka svojím impozantným znalostiam astrológie, alchýmie a prírodnej mágie. Jeho naozaj komplexná terapia bola založená na téze, že sa myseľ a telo vzájomne podmieňujú. Výsledkom tohto poznania bola i ním vyvinutá raná forma homeopatie, keď nemocným postihnutým morom podával zriedené výťažky z ich vlastných sekrétov. Predstavivosť podmieňovala podľa neho cestu k sebapoznaniu, ktoré pokladal za kľúč k plnohodnotnému a zdravému životu. Odtiaľ bol už len krok k jeho zisteniu, že aura, energetický obal živého tela má zásadný vplyv na zdravie a nastavuje mu zrkadlo. Paracelsus sa narodil v roku 1493 v rodine Wilhelma von Hohenheim v Einsiedeln vo Švajčiarsku. O jeho matke toho veľa nevieme, keďže zomrela osem rokov po narodení dieťaťa /1501/. Rok po matkinej smrti chlapec nasledoval svojho otca do okolia Villachu, kde sa mu popri otcovej odbornej výchove dostalo i vzdelanie v kláštornej škole sv. Pavla v údolí Lavantu. V roku 1510 získal titul magistra vo Viedni a doktorský titul o päť rokov nato na univerzite vo Ferrare.
Zlom v jeho živote môžeme datovať celkom presne. Písal sa rok 1516, keď sa mladý, vitalitou sršiaci doktor rozhodol vydať do sveta. Išlo o naozajstnú skúšku odvahy, ale mladému lekárovi sa na cestách napodiv páčilo a tak na nich strávil celé desaťročie, pričom ho osud zavial do mnohých krajín, počínajúc Portugalskom, Anglickom, cez Švédsko, Taliansko s jeho univerzitnými mestami až po pobyt v Turecku a Rusku, vyznačujúcom sa mnohými dobrodružnými udalosťami. Hoci to zatiaľ nie je dokázané, tradícia uvádza, že sa dostal aj do Konštantínopolu, kde spoznal prostredníctvom arabských mudrcov mnohé alchymistické a magické tajomstvá, zatiaľčo indickí brahmani ho poučili o kontaktoch s bytosťami mimo nášho sveta. Nech je tak, či onak, na cestách do vzdialených končín sveta ho dlhé roky poháňali jeho vlastné slová o tom, že ”univerzity nenaučia všetko a tak doktor musí vyhľadávať skúsené stareny, cigánov, čarodejov, kočovné kmene, starých lupičov a iných vydedencov spoločnosti a učiť sa od nich”. Inými slovami: ”Doktor musí byť pútnik”.
PARACELSUS NA MORAVE
Je nepochybné, že Paracelsa na jeho putovaní neustále sprevádzala šťastena a chýrečné meno žiadaného liečiteľa. Po krátkom usadení v Bazileji ho však dobrodružná povaha opäť zlákala na cesty, ktoré ako míľniky zaznamenávali názvy miest, v ktorých pôsobil – Kalmar, Esslingen, Norimberk, St. Gallen a ďalšie vtedajšie európske metropoly. Na jar 1537 si Paracelsa povolali na zámok v Moravskom Krumlove, k posteli najvyššieho maršala Českého kráľovstva Jana z Lipé, ktorého našiel s vážnymi zdravotnými problémami. Ján z Lipé totiž následkom neusporiadaného života trpel celou radou chorôb – postihnutá bola slezina, tráviaci trakt a navyše sa k tomu pridala pakostnica,lámka v kĺboch a ochrnutie jednej strany tela. Pacientovi na zdraví nepridala ani kontroverzná liečba viacerých lekárov, z ktorých ani jeden pri posteli pacienta neuspel. Napriek nepriaznivej prognóze sa Paracelsovi podarilo vďaka správnej diagnóze, obozretnej terapii a veľkej trpezlivosti maršala vyliečiť. Pre prevenciu mu súčasne doporučil včasne spávať, skoro vstávať, prechádzať sa, jazdiť na koni, vykonávať telesné cvičenia, pravidelne a zdravo jesť a po obdobie roka sa zdržať pohlavného styku.
Naproti tomu nebol nemecký lekár úspešný u dvoch ďalších pacientov, keďže ani komplikovaná očná operácia nenavrátila zrak napoly slepého maršalovho syna Pertolda z Lipé a liečba neznámeho brušného ochorenia pri manželke Jana zo Žerotína rovnako zlyhala, čím sa jeho pôsobenie na Morave skončilo. Napriek tomu nebol tunajší pobyt pre Paracelsa strateným časom. Práve na tomto mieste napísal tretí zväzok svojho najvýznamnejšieho diela ”Die grosse Wumdesarznei”, počiatok diela ”Astrologia magna”, ”Labyrinthus” a traktát o chorobách žlčových a obličkových kameňov. Zatiaľčo on sám býval v hlavnej veži, v pivnici pod severným rohom zámku si zariadil pracovňu, kde sa do dnešných čias ukazuje výklenok, v ktorom bolo jeho laboratórium.
PARACELSUS NA SLOVENSKU
Pri ceste do Viedne v jeseni 1537 navštívil Paracelsus aj územie Slovenska. O jeho pobyte v Bratislave svedčí i záznamy mestskej účtovnej knihy, keďže ho hostili na útraty mesta. Z dobových prameňov sa dozvedáme, že slávny lekár bol v predvečer sv. Michala /29. september/ privítaný pred mestskou bránou delegátmi mestskej rady a ubytovaný v dome najvážnejšieho mešťana Blasiusa Beheima na radničnom námestí. Táto pocta azda ani tak nepatrila Paracelsovi lekárovi, ako Paracelsovi alchymistovi, od ktorého po bohatstve bažiaci radní páni očakávali, že im vyrobí zlato alebo prezradí tajomstvo transmutácie. Záznam z účtovnej knihy v preklade znie: ”V piatok pred Michalom roku 1537 mali sme za hosťa pána doktora Theophrasta. Dva stoly stáli vedľa seba prikryté Komorník kúpil ryby na varenie, pečenie a praženie za 2 toliare 2 šilingy, žemle, víno krupicu, mlieko, vajíčka, krúpy, kapustu, petržlen pre ženy a reďkovku 10 kusov, 3 holby sadla, ovocie, syr, kuchárska pláca 24 dinárov, čo činí dovedna 4 toliare, 7 šilingov a 18 dinárov.
Iróniou osudu zostáva, že spomedzi záznamov o Paracelsovom účinkovaní ako lekára a alchymistu v iných európskych mestách, nám bratislavské archívy odkázali iba dokument svedčiaci skôr o chamtivosti mestských pánov, ako o pôsobení hermetického filozofa. Správanie držgrošov z ”krásavice na Dunaji” výstižne charakterizuje i povesť o tom, ako Paracelsus predviedol v slávnostnej sieni radného domu iluzórny experiment s palingenézou kvetov. Údajne pri ňom spálil ružu červenej farby, ktorá sa zmenila na popol, na ktorý pôsobil rozmanitými tinktúrami, až kým sa v pokusnej nádobe opäť neobjavila ruža. Tá povstala z popola predtým spálenej rastliny. Svoju alchymistickú exhibíciu efektne zakončil svojím vlastným zmiznutím, pri ktorom sa jeho postava údajne rozplynula vo vzduchu. Urobil tak údajne preto, aby sa vyhol naliehaniu lakomých bratislavských mešťanov, ktorí ho žiadali o výrobu zlata. Paracelsus však nebol na Slovensku prvýkrát.
Inú, menej známu cestu uskutočnil Paracelsus v roku 1521 do oblasti Spiša a stredoslovenských a východoslovenských banských miest, kedy sa o transmutačnej schopnosti smolníckej vody zmienil v krátkej rozprave ”De Tinctura Physicorum”, o čom píše slovami ” … a sú v Uhorsku roľníci, ktorí premieňajú železo v tamojších vodách, ktoré sa spišskými studňami volajú Okolnosti Paracelsovho pobytu na strednom Slovensku ozrejmil vo svojom cestopise Angličan John Merin. Vo svojom diele zaznamenal, že v ”Banskej Bystrici určitý čas strávil aj slávny Paracelsus”, kde sa zastavil na svojej ceste do Sedmohradska. V meste si zriadil laboratórium, v ktorom robil pokusy s kyselinou sírovou, antimónom, ortuťou, meďou, striebrom a zlatom a býval u istého zlatníka.
O alchymistovom putovaní do Transylvánie a Valašska, na ktoré sa vydal po zastávke na Slovensku nie je toho veľa známe, hoci sa motívy jeho konania predsa len môžeme pokúsiť odhadnúť. Súmračná krajina plná hlbokých lesov, vlkov, bájnych upírov a prízrakov, kde ešte prednedávnom vládol démonický kráľ ohňa a krvi Vlad IV. Dracula – bola totiž miestom, kde sa dali nazbierať cenné skúsenosti. A tak si môžeme celkom pokojne Paracelsa predstaviť, ako zbiera liečivé byliny na úbočiach divej krajiny alebo sa prediera cez karpatské priesmyky zahalené v hmlách do horských osád, aby sa tu dozvedel pravdu, ktorú by nenašiel v učených traktátoch svojich kolegov. Poznával spôsob života, svet predstáv a reč tamojších ľudí, a ako mal vo zvyku, učil sa, pričom neopovrhol poznaním čarodejníc, katov, kočovných cigánov, tulákov a rozmanitých dobrodruhov
ALCHYMISTOVA PRÍRODNÁ LEKÁREŇ
Počas svojej lekárskej praxe si chýrny doktor našiel aj dostatok času na písanie kníh a učených traktátov, ktoré koncipoval počas svojho života intelektuála – nomáda na svojich nekonečných cestách. Z Paracelsovho obsiahleho diela, z ktorého len lekárske spisy zapĺňajú štrnásť hrubých zväzkov siahneme tentoraz po jeho traktáte”Paragranum” z roku 1530, diela, ktoré je najmenej viazané na dobu vzniku a hovorí k nám zrozumiteľnou rečou aj vo veku antibiotík, počítačovej tomografie a klonovania. Zaujímavou myšlienkou je predovšetkým Paracelsova predstava o umení lekára stať sa filozofom, ktorý sa snaží poznávať divy a taje prírody: ”Kto môže chváliť lekára, ktorý nepozná povahu prírody a nevie si s ňou rady, alebo kto mu môže dôverovať?”, pýta sa. ”Lekár predsa nemá byť nikým iným ako znalcom prírody a človek, ktorý vie o jej vlastnostiach, podstate a povahe. Preto musí lekár vychádzať z prírody dokonalým rozumom”. Filozofiu považuje vzdelaný lekár za stavebný kameň medicíny, jedinú bránu, ktorá vedie k naozajstnému poznaniu a všetky iné prístupy nazýva ”tajnými cestičkami pre zlodejov, ktorí svojim chorým spoluobčanom vyťahujú peniaze z mešca za bezcenné lieky”. Predmetom medicíny je potom podľa Paracelsa človek, ktorý predstavuje malý svet a v sebe obsahuje veľký: ”To čo obsahuje všetky veci potrebné k vedeniu lekára je veľký svet, všetko ostatné nie je nič len podvod. Kto môže poznať malý svet bez veľkého? Nikto. Keby teda nemal vedomosti o veľkom svete, čím by bol lekár? Nikto než človek, ktorý nevie s čím sa stretol.”
Významnú úlohu správne pripisuje prírode: ”Príroda je lekár a nie ty. Od prírody sa musíš učiť a nie od seba. Snaž sa, aby si vedel, kde sa nachádzajú jej lekárne”. A ďalej: ”Príroda dáva svetu lekáreň. Tak ako sú v lekárni hromadené byliny, tak aj v prírode je celý rad prirodzených lekární, keďže sú nimi všetky lúky a pastviny, všetky hory a pahorky. Tieto lekárne zriaďuje a dáva príroda, z ktorej máme naše lekárne plniť. V prírode je celý svet lekárňou, ktorá je zakrytá jedinou strechou.” V súčasnosti, keď sa vraciame k niektorým tradičným postupom fytoterapie, skrývajú Paracelsove slová pre smerovanie modernej medicíny nanajvýš aktuálne posolstvo.
Obr. After Quentin Matsys - http://euromin.w3sites.net/Nouveau_site/mineralogiste/biographies/pic/pa..., Public Domain, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=43352
-pokračovanie-
Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.
Miloš Jesenský
Zdroj: http://www.jesensky.sk/
S dovolením autora
Súvisiace:
MILOŠ JESENSKÝ Výber
http://www.miesta.net/rubrika/milos-jesensky-vyber
