Ale človek môže vo svetle týchto ideí preskúmať moderný socio-vedecko-technologický stav sveta a vyvodiť predbežné závery týkajúce sa hodnoty učení Pradávnych. História vedy demonštruje, že zriedka budujeme na veľkých objavoch predchádzajúcich generácií vedcov.
„Antropokozmická náuka [trvá na tom, že] každý rastlinný a živočíšny druh predstavuje stupeň v evolúcii vedomia...“
Človek je mikrokozmom makrokozmu.
„Takže Vesmír je inkarnovaný v človeku a nie je ničím iným, než potenciálnym Človekom, Antropokozmom.“
„...Veľká sfinga Harmachis sa týči na stráži nad severným výbežkom od čias Nasledovníkov Hóra. Vytesaná z pevnej skaly, na okraji horskej plošiny zdá sa, že dvíha hlavu, aby skrz údolie prvá zočila vzostup svojho otca – Slnka. Dnes sa dajú v jej zvetranom tele rozoznať už len hlavné črty leva. Spodná časť hlavy v ruinách, krk sa zdá byť príliš útly aby ju udržal.“
Existuje niečo, čo nám hovorí, že oficiálna chronológia ľudských dejín je úplne chybná. Existujú nálezy, ktoré naznačujú, že pred nami Zem obývala iná civilizácia – civilizácia, ktorej poznatky a technológia boli omnoho dokonalejšie ako tie, ktoré máme dnes, sofistikovaná spoločnosť, ktorá by mohla priniesť odpovede na mnohé záhady obklopujúce našu civilizáciu a pradávnu históriu.
Pravé vzdelávanie je samo o sebe cieľom, predsa je tiež prostriedkom evolúcie vedomia, pretože zahŕňa svoju vlastnú formu utrpenia.
„Chrám človeka“ môže čitateľa učiť prostredníctvom skúseností Schwallera de Lubicz vyjadrených ako jeho vlastné pochopenie. Naša skúsenosť bude menej bohatá, ale pochopenie sa môže vyvíjať, pretože sa oživujú samotné idey.
Kľúče k pochopeniu múdrosti Starovekých sa zachovali
Joseph Ray, Ph.D.
Z času na čas sa prakticky každému prihodia nevedomky významné udalosti.
Veľké objavy, impozantné vynálezy a dokonca vážne odkazy hlbokého dedičstva poskytovaného ľudstvu v relatívnej záhadnosti a niekedy proti vôli jeho kolektívneho nevedomia.
Taká udalosť sa stala koncom roku 1998 vydaním najväčšieho diela R. A. Schwallera de Lubicz: „Chrám človeka.“
Nie je to tak dávno, čo osamelým hlasom vizionárov nevenoval pozornosť takmer nik. Potrebe etiky pri vedeckom bádaní rozumieme a určite tiež nie je jedno, ako sa poznatky využijú. Kto to ale kedy počul, aby veda ladila s duchovnými aspektmi? Že čo je za tým? Pozrime sa na to „per partes“...
Uviedol by som tri všeobecné body:
1. Podľa môjho názoru, povaha a stupeň zvetrávania a erózie (degradácie) na Sfinge a v ohrade Sfingy je oveľa odlišnejší od toho, čo by sa očakávalo, ak by Sfinga nebola vytesaná do roku 2800 pred Kristom, alebo dokonca do roku 3000 pred Kristom.
JOHN ANTHONY WEST odpovídá na dotazy čtenářů portálů Astronauti.cz a Kemet.sk v exkluzivním interview na letošní konferenci Contact in the desert v Joshua Tree
Prvú časť tohto článku som uzavrel stručným zamyslením o Védskej/Hinduistickej náuke o Jugách, idei, že história nasleduje cyklus súvisiaci s Platónovou náukou alebo vekmi (Zlatým, Strieborným, Bronzovým a Železným, alebo „Temným” vekom). Väčšina hinduistických záznamov pripisuje každému z týchto vekov nepravdepodobne dlhé časové obdobia, ale jeden relatívne moderný mysliteľ, Šrí Juktéšvar, guru vplyvného jogína dvadsiateho storočia, Paramahansa Jóganandu napísal, že pôvodne sa predpokladalo, že cyklus Júg súvisel s precesným cyklom (Juktéšvar prideľuje tomuto cyklu približne 24000 rokov, moderná astronómia ho umiestňuje blízko k 26000 rokom, ale v rámci tesných limitov. Platón udáva presné, numerologicky zaujímavé kánonické číslo 25920 rokov – 6x6x6x120). Okrem toho, v štandardných záznamoch Kali Jugu (alebo Temný Vek) nasleduje ihneď nový Zlatý Vek. Toto nedáva zmysel; po konci zimy nenasleduje bezprostredne leto.
