"Všetky tieto legendy zdieľajú spoločnú tému – ľudstvo, ktoré je zmietnuté z povrchu s výnimkou jedného človeka a jeho rodiny, ktorí prežili. My na Západe vo všeobecnosti poznáme meno toho, kto prežil, ako Noaha, ale pre Aztékov to bol Nene, zatiaľ čo na Blízkom Východe to bol Atra-Hasis, Utnapištim alebo Ziusudra."
Ľudia sú menej hlúpi, než sa domnievajú naši arogantní akademici. Avšak, ľudia sú aj nediskriminujúci. Divoko špekulatívne, dokonca bláznivé práce sú prijímané ochotne, naozaj oveľa ochotnejšie, než čokoľvek založené na prísnej učenosti. Erich von Däniken je oveľa populárnejší ako R. A. Schwaller de Lubicz (čo je pravdepodobne nevyhnutné s výnimkou nejakého ideálneho sveta počas Zlatého Veku) a, samozrejme vzhľadom na ciele Hollywoodu a TV, sú to vždy ratingy a doláre produkujúce záhady/bludárstva/alternatívy, ktoré získavajú najväčší priestor na obrazovke i väčšinu vysielacieho času.
Než budeme pokračovat v našem pátrání po příčinách konce Tartárie, zastavme se chvíli v čase někde kolem roku 1815. V tu dobu totiž na Zemi s největší pravděpodobností došlo k jakési obrovské katastrofě světového významu, o níž nám oficiální historie nic neříká. Nebo nás mystifikuje. Důsledky této katastrofy však známe velmi dobře – statisíce, ale pravděpodobně spíš miliony lidských životů.
15. ledna 2013 ruský prezident Vladimír Putin v Ruské geografické společnosti slavnostně otevřel nový archiv, kde jsou veřejnosti zpřístupněny mapy Tartárie. Asi se ptáte, co je na tom tak zajímavého. Je a hodně. Tímto aktem dal světu na srozuměnou, že Rusko se vydává na cestu odhalování své skutečné, nezfalšované historie, protože si je vědomo toho, že národ, který svoji historii nezná, nemůže mít ani budoucnost.
Akademici sa desia záhad spôsobom, akým sa príroda desí vákua, ale – v prírode vákuum neexistuje, zatiaľ čo v akadémii je množstvo záhad. V žiadnej oblasti vedy či vzdelanosti nie je viac (alebo viac do očí bijúcich) záhad, než v egyptológii. A zároveň neexistuje žiadna oblasť, v ktorej sa záhady popierajú systematickejšie.
"Je to ako keď sledujete tých, ktorí sa práve naučili čítať a snažia sa vysvetliť ´veľké´ slová, ktorým vôbec nerozumejú a významy im unikajú..."
Za posledných približne dvadsať rokov boli potopené civilizácie opäť raz v správach, obzvlášť kvôli množstvu neobvyklých objavov pod vodou...
Stratená civilizácia Lemúria/Mu prišla dramaticky späť do pozornosti verejnosti v roku 1931 s vydaním fantastického diela plukovníka Jamesa Churchwarda "Stratený kontinent Mu", prvej zo série piatich kníh od Churchwarda o stratenom kontinente.
Spisy Blavatskej a iných teozofov o Lemúrii, predstava Austrálie ako súčasti tohto starovekého strateného kontinentu a scéna strateného zlatého veku, mali na mystikov a okultistov v krajine na konci 19. storočia významný vplyv. Novelistka narodená v Queenslande, Rosa Campbell Praed, predstavila Austráliu ako posledný pozostatok starovekej Lemúrie a verila, že mýtus o stratenom kontinente je založený na skutočnosti.
Zoológovia a geológovia vysvetľujú rozšírenie lemurov a iných rastlín a zvierat v oblasti Tichého a Indického oceánu tým, že sú výsledkom tektoniky platní a kontinentálneho posunu. Teória tektoniky platní, a je to stále teória, trvdí, že pohybujúce sa platne zemskej kôry podporované na menej pevných skalách plášťa, spôsobujú kontinentálny posun, vulkanickú a seizmickú aktivitu, a tvorbu horských reťazcov.
