Úryvky

Acidobázická rovnováha v tele je veľmi ovplyvnená množstvom vznikajúcich kyselín, najmä kyselín obsahujúcich dusík, ktoré vznikajú pri odbúravaní bielkovín. Tak vzniká moč a kyselina močová. Ale aj iné, nášmu telu cudzie kyseliny prijímané v strave, napríklad toxíny vznikajúce pri kvasení a hubové jedy z čriev, zaťažujú organizmus. Minerály potrebné na neutralizáciu týchto kyselín a toxínov si organizmus zadovažuje odbúravaním minerálnych látok z vlastných dôležitých zásobární. A kyseliny, ktoré sa týmito látkami neutralizujú, podporujú potom zanášanie týchto zásobární. Ich základom sú nestrávené zvyšky potravy, no aj iné nezužitkovateľné odpadové látky, skrátka: splodiny. Následkom je predčasné starnutie tela.

Človek sa rodí s telom naprogramovaným na dlhovekosť – približne na 130 rokov. Od spôsobu, ako so svojím telom zaobchádza, závisí, či zostane v zdraví, alebo ochorie a predčasne umrie. Každý hnev, každý stres, neprimeraná strava, každé neprirodzené, čiže životu nepriateľské správanie odpisuje niečo z konta nášho života, až napokon ostane len malý zlomok pôvodného programu. Tu pramenia príčiny chorôb a utrpenia. Je však potešujúce, že toto dodatočné negatívne presmerovanie svojho vývoja môžeme zvrátiť. Ak človek robí čosi v záujme toho, aby žil čo najdlhšie, zdravý a vitálny, je to dôkaz, že vedel prijať dar života. Nikdy nie je neskoro plne oceniť tento dar a dať mu možnosť, aby sa naplno prejavil. Nevyžaduje si to veľké úsilie a v prípade každého človeka to vedie k potešiteľnému výsledku: oveľa dlhšie ostane mladý a až do vysokého veku si môže udržať zdravie a vitalitu.

Ak chceme poznať skutočné kvality charakteru ľudského jedinca, musíme mať možnosť sledovať jeho konanie počas plynutia mnohých rokov. Ak jeho počínanie je zbavené akéhokoľvek sebectva, ak myšlienka, ktorá ho poháňa je nesporne šľachetnou, ak je úplne isté, že tam niet akejkoľvek vidiny prospechu a ak popritom zanechá zreteľnú stopu, tak sme nesporne mali tú česť stretnúť výnimočného človeka.

24. máj 1543. V jednej z miestností mohutnej bašty Fromborku leží na lôžku vyčerpaný Mikuláš Kopernik. Od zimy 1542, odkedy sa oň pokúšajú mdloby, už nevládze ani chodiť aspoň tak ako predtým, pridŕžajúc sa steny, od postele ku stolu, od stola k oknu s výhľadom na oblohu, ku ktorej zakláňal hlavu mnoho ráz pri svojich pozorovaniach. Teraz už niekoľko dní leží len v mrákotách a koniec sa očakáva každú chvíľu. Blúzni. Napoludnie sa vedomie do ochrnutého tela kradmo vracia. Utrápený muž už nechce ani piť, je unavený a vyrušuje ho volanie z nádvoria, ktoré oznamuje, že dorazil kuriér z Norimbergu. O chvíľu prinesie do izby úctyhodný tlačený foliant. „To je predsa vaša kniha, doktor Mikuláš“, opakujú lekári, keď mu vkladajú zväzok do rúk nevládne ležiacich na prikrývke. Umierajúci slabo prikývne, ale jeho prsty už chladnú, zatiaľ čo sa slnečný deň vonku zdanlivo mení na noc a tmavá obloha sa valí roztvoreným oblokom, až kým sa mu nezrúti na oči úplne…