Sevillu, na rozdiel od Bratislavy, je možné charakterizovať hneď niekoľkými nezameniteľnými črtami. Predovšetkým je to mesto na rozhraní dvoch svetov - západoeurópskeho a afro-arabského. Sevilla je typická alejami tropických paliem (najkrajšiu tvorí Avenida de las Palmeras), kaktusov ale aj pomarančovníkov doslova obsypaných plodmi (žiaľ nejedlými, môžete mi to veriť, vyskúšal som to!)
Ďalšou charakteristickou črtou mesta sú biele holuby, ktoré v takomto množstve nikde inde nevídať. Kým Bratislava je so záhadných dôvodov titulovaná „Mestom mieru“, tu aspoň investovali do odchovu stoviek bielych holubíc mieru. Najviac ich je na Plaza de America (pred krásnych parkom Márie Lujzy), kde sa vždy zastavujú fiakre s turistami. Efekt je rovnaký ako v Benátkach - séria fotografií toho-ktorého turistu v úlohe stojanu na holuby. Príznačné je aj to, že starým mestom prakticky nemôžete prejsť bez toho, aby ste nemali nos súčasne zapichnutý v mape. Rovné ulice takmer neexistujú a niektoré uličky sú doslova na rozpaženie. Je to ochrana pred mimoriadne horúcim letom, kedy Sevillčania naťahujú naprieč ulicami plachty kryjúce chodcov pred páliacim slnkom. Z toho istého dôvodu tu sebeväčšia pamätihodnosť, či historická budova nemá obvyklý odstup a perspektívu, na aké sme zvyknutí u nás. V horúcej Seville však podobne ako v chladnom Leningrade zdvíhajú v noci mosty, keďže je vďaka splavnej rieke prakticky atlantickým prístavom. Veď odtiaľto vyplával Krištof Kolumbus, ktorý tu má aj hrob a kópie jeho lodí kotvia neďaleko areálu bývalého Expa.
- pokračovanie -
Gustáv Murín
(ďalšie príbehy zo „zvyšku sveta“ nájdete na http://tulacky.blogspot.com)
