A ORORUN ROZPRÁVA: Bol som vládcom zeme. Ororun znamená pán zeme. Môj brat Orokun vládol moriam. Orokun znamená pán mora. ... My, bratia sme žili v zhode a prúdili cez nás mocné sily. Avšak ľud z nás spravil bohov a my sme to dovolili, lebo sme si mysleli, že to bude ľuďom na osoh a Najvyššiemu, ktorý sa nám zjavil, to nemôže uškodiť.
Jemu síce ľudské vyvyšovanie neuškodili, nám však prinieslo skazu a záhubu!
(strana 15)
BOH SA NÁM ZJAVIL v čase, keď Erárijci ešte nebývali na zemi dlho. K jednému z nich, ktorý sa, podobne ako môj otec Har, volal najvyšším, pristúpila raz svetlá postava a poučila ho:
Tam hore v najsvetlejších výšinách stojí kráľovský hrad, v ktorom žije Boh so svojimi dvoma synmi – Svetlým a Vážnym. Ten Vážny je určený za kráľa na zemi, ak raz budú ľudia takí, že si zaslúžia Božie kráľovstvo. Jeho meno je Imanuel; bude prebývať medzi ľuďmi a bude im vládnuť. Svetlý je pánom všetkých dokonalých duší, ktoré už odišli a nemusia sa viac vrátiť na zem.
Oveľa neskôr sa potom aj Imanuel vráti do ríše svojho Otca. To je trojjediný Boh, ku ktorému sme sa modlili: Boh Otec a Boží Synovia.
Keď sme o nich chceli hovoriť v rúnach, nakreslili sme tri vrchy takto:
To malo znamenať, že sú povznesení ponad nás ako hory a že nás môžu ako tieto hory rozdrtiť, ale poskytujú nám aj nesmiernu ochranu. Keď sme sa k nim modlili alebo sme o nich chceli hovoriť, volali sme ich: ”Trojnásobný”.
Vedeli sme, že Boh vysiela na zem poslov, ktorí jeho príkazy odovzdávajú bytostným. Niekedy hovorili aj s nami, no stále zriedkavejšie, čím viac sme sa stávali sebavedomejšími. (strana 23)
Jedna kliatba, ktorá na vás spočíva, bola pre nás neznáma: nepoznali sme nijaké peniaze! (strana 29)
AKO SOM UŽ POVEDAL, ženy sme si necenili príliš vysoko. Žili svojím vlastným životom, odtrhnutým od života muža, ktorý ich vyhľadal iba vtedy, keď potreboval ich služby.
Že sme ženy tak podceňovali, pochádzalo asi hlavne z toho, že sme všetkým mäkkým, nežným pohŕdali a pre pocit, ktoré ženy vyjadrovali navonok, sme nemali nijaké porozumenie. ... Ale ženy sa starali o slabých a bezmocných s obzvláštnou láskou a tomu sme nerozumeli. (strana 31)
V našich údoliach už nebolo ani obilia, ani trávy. Všetko na steblách zhnilo. Dobytok už nemal nijakú potravu a pošiel od slabosti. Čo sme mali jesť. Hladovali sme. V moriach umierali ryby a vtáky padali zo vzduchu mŕtve. Našim drakom tiež chýbala potrava, ako nám všetkým, ale oni si vedeli pomôcť. Unášali ľudí, najradšej ženy a deti. Ak sme im v tom chceli zabrániť, chrlili oheň, zapaľovali obydlia a útočníkov odrážali svojimi obrovskými mocnými chvostami. Myslím, že niektorí ľudia to robili ako draci a ukájali svoj hlad ako oni. (strana 48)
Teraz sa strhli ešte aj búrky, nebo bolo tmavočierne, blesky šľahali všetkými smermi! Potom padal vo veľkých kusoch ľadovec a zraňoval ľudí i zvieratá.
Táto hrôza trvala jeden deň a jednu noc, a potom sa Atlantída, ta pyšná, nádherná Atlantída potopila. (strana 49)
Ja som bol jeden z posledných, ktorí zahynuli. Ako za trest za svoju zbabelosť, musel som sa dívať, ako zaniká celé moje okolie, neschopný pomôcť čo len jedinému človeku. Každý zahynul tam, kde stál, ani jedna rodina nebola pospolu. Každý mal len snahu zachrániť sám seba, každý si musel sám vytrpieť hroznú smrť. Nikto neostal ušetrený. Ani jediný obyvateľ Atlantídy nevyšiel živý z tejto hrôzy!
ĽUDSTVO DNEŠKA! Počuj hlas jedného, ktorý nebol lepší ako ty.
Ako sme zahynuli my, tak musíte zájsť aj vy v hrôze a strachu, ak ešte v poslednej hodine nebudete chcieť počúvať!
Ako my, aj vy idete v ústrety zničeniu v spravodlivom súde!
To k vám volá Ororun, posledný kráľ Atlantídy.
(strana 50)
Zaviate doby sa prebúdzajú II, ISBN 80-968261-1-3, Stiftung Gralsbotschaft Stuttgart, 2000
Zostavil: Marián Mancovič
KNIHU môžete kúpiť i na tejto adrese
Súvisiace:
