"... raz príde predpovedaný čas, kedy zem bude úplne vyrovnaná, zjednotená a spravodlivá; bude existovať len jediný spôsob života a jediná forma vlády medzi ľuďmi a tí budú hovoriť jediným jazykom a žiť v dokonalom šťastí."
Plutarch
Podľa legiend okolo roku 8 až 9 tisíc pred Kristom sa na zemi udiala akási obrovská katastrofa, ktorá zmenila zemský povrch a raz navždy pochovala na dne oceánu rozkvitajúcu civilizáciu Atlantídy. Podobné legendy o stratených civilizáciách možno nájsť na všetkých kontinentoch a vo všetkých významnejších kultúrach.
Vedci sa nad týmito riekankami spočiatku len chápavo usmievali - kým pod Saharou neobjavili obrovské podzemné jazero (o rozlohe okolo 350 tisíc kilometrov štvorcových), o ktorom sa predpokladá, že sa muselo pod povrch premiestniť náhle, pri katastrofickej udalosti. Dnes je už dobre dokumentovaným faktom, že ešte pred osem tisíc rokmi existovala v tejto oblasti bujná vegetácia a na tom úrodnom území žili vo veľkých počtoch antilopy, žirafy, slony, levy a leopardy.
Podľa miestnych legiend Saharu premenili na púšť vetry; prales sa postupne strácal a územie sa stávalo trávnatou savanou, až sa napokon všetka voda kamsi vytratila a zvieratá poutekali. Vedci predpokladajú, že posledná vegetácia sa z tohto územia stratila možno vinou miestnych obyvateľov, ktorí tu stále vo väčších počtoch začali pestovať dobytok. V legendách sa však hovorí čosi iné.
Starovekí Gréci verili, že zem na sever od Grécka, obývala veľmi zvláštna rasa - Hyperboreáni, na ktorých údajne "nebolo možné nájsť žiadnu vinu", takí boli dokonalí. Boli stále šťastní, boli mierumilovní a pokojní. Bývali v domoch, ku ktorým sa nedalo dostať "ani po zemi, ani po mori". Nepoznali choroby, ani starnutie a smrť. Boli vraj takí cnostní, že bohovia z iných svetov ich často navštevovali: materializovali sa a podieľali sa na ich hrách a slávnostiach. A šťastie ľudí sa v ich prítomnosti ešte viac umocňovalo. Hyperboreáni spievali prekrásne, melodické piesne, ktorými oslavovali Boha a nádhernú, slnečnú a úrodnú krajinu, v ktorej žili.
Theopompus z Chiosu zo 4. storočia pred Kristom, ktorého dielo je už dnes nenávratne stratené a väčšinou je len citované inými autormi, tiež hovorí o prekrásnej krajine Hyperboreánov, kde sa úroda zberala trikrát do roka a kde ľudia žili v dokonalom šťastí. Gréci sa o nej dozvedeli od moreplavcov (Meropidov), ktorí sa k nej doplavili a ktorí správy o nej rozšírili po celom Grécku a Malej Ázii. A na juh od Grécka, v blízkosti rieky Oceánus, žil iný obdivuhodný národ, ktorý nepoznal žiaľ, bôľ, utrpenie, choroby a smrť - Etiópčania (bielej pleti). Herodotus ich potomkov nazýva "východní Etiópčania". Obývali okolie rieky Oceánus a tiež ich často navštevovali bohovia a podieľali sa na ich nevinných zábavách a radostiach. Podľa Homéra sa v rieke Oceánus nachádzali nádherné ostrovy, ktoré nazývali "Elyzejské polia". Žili na nich tí, čo viedli mimoriadne cnostný život - "transformovaní". Tieto mimoriadne vyspelé ľudské bytosti boli po smrti premiestnené do večnosti bez toho, aby museli zomrieť smrťou vo fyzickom tele. Ostrovy mali vraj svoje vlastné slnko, mesiac a hviezdy a nepoznali zimu a chladné severné vetry.
Na území Sahary, v zabudnutých jaskyniach a v neobývaných polozrúcaných stavbách sa našli mnohé nástenné maľby, ktoré svedčia o vyspelej civilizácii, existujúcej v časoch, keď Sahara bola ešte zalesnená a žilo na nej množstvo zvierat. Napríklad taliansky maliar a archeológ Fabrizio Mori objavil podobné kresby v pohorí Acacus (medzi dnešnou Líbiou a Alžírskom). V juhovýchodnom Alžírsku sa našla kresba okolo 3 a pol metra vysokého muža a o niečo nižšej ženy, ktorým sa klaňajú ľudia oveľa nižších postáv. Vysoké postavy majú na červeno zafarbené vlasy. Podobný zvyk napríklad doteraz pretrval v kmeni Massajov z Kene, ktorí o sebe tvrdia, že sú potomkami Titanov.
A keď v roku 1815 až 1819 archeológ a mních Battista Belzoni cestoval po Egypte a Núbii za archeologickými pamiatkami, v malej dedinke Cassar objavil zvláštnu hlbokú studňu, z ktorej bolo možné čerpať cez deň studenú vodu a v noci horúcu. Belzoni neskôr našiel zmienku o tejto studni v Herodotových spisoch. Keďže Herodotos v tejto súvislosti spomínal i Diov chrám, ktorý pri nej údajne stál, pustil sa do vykopávok v jej blízkosti - a skutočne našiel zrúcaniny obrovskej stavby.
Anglický novinár William Reginald Stewart pracoval začiatkom storočia pre istú holandskú firmu, hľadajúcu ropu na území severnej Afriky. Od miestnych robotníkov sa dopočul o zvláštnom berberskom kmeni v pohorí Atlas, a tak sa za nimi cez dovolenku vypravil v nádeji, že z toho môže byť zaujímavá reportáž. Kmeň našiel a podarilo sa mu získať si dôveru miestnej šamanky Lukči, ktorá práve začínala svoju 17-ročnú dcéru zasväcovať do tajného učenia o zvláštnej mágii. Stewarta si po čase tak obľúbila, že ho adoptovala a zasväcovala ho potom spolu s dcérou. Dozvedel sa veľmi zaujímavú históriu.
Kedysi, keď bola ešte Sahara prekvitajúcou záhradou, ľudská civilizácia existovala v inej podobe, než dnes. Všetko čo človek potreboval získaval pomocou tajomnej mágie. Ale rieky a jazerá neskôr vyschli a kmeň sa musel presťahovať do údolia Nílu. Znalosti zvláštnej mágie im umožnili postaviť veľkolepé stavby, okrem iného i Veľkú pyramídu. Táto civilizácia prevládala v tom čase nad všetkými ostatnými kvôli znalosti tajomnej mágie. Práve tá im umožnila predpovedať budúce udalosti, a tak s istotou vedeli, že sa blížia časy veľkého intelektuálneho temna. V snahe zachrániť tajomné učenie bolo rozhodnuté vyslať dvanásť skupín do celého sveta, aby sa mohli usadiť v izolovaných oblastiach, lebo v tom videli možnosť aspoň čiastočného zachovania vedomostí. Dvanásty kmeň sa rozhodol pre izoláciu v pohorí Atlas v severnej Afrike a šamanka Lukči bola už poslednou nositeľkou toho tajomstva. Nestihla im však povedať všetko, čo potrebovali vedieť. Neďaleko tábora vypukol ozbrojený konflikt medzi dvoma berberskými kmeňmi a zablúdená guľka nešťastnou náhodou trafila Lukči rovno do hlavy. Ktovie; možno bolo na prezradenie tajomstva tej zvláštnej mágie zatiaľ ešte priskoro.
Max Freedom Long, anglický psychológ, ktorý študoval dlhé roky hawaiský mytologický systém a ich liečiteľskú mágiu uvádza, že formulky v magických praktikách zo severnej Afriky, o ktorých mu Stewart povedal, a tie, o ktorých sa dozvedel na ostrovoch Hawai, sú takmer totožné. Aj keď berberský kmeň hovorí úplne iným jazykom, formulky sa zachovali v tajomnom mŕtvom jazyku, navlas zhodnom s tým, ktorý používajú v primitívnej šamanskej praxi kahuni na Hawaiských ostrovoch.
Zo všetkých legiend sú mýty o Hyperborei a Atlantíde hádam tie najkrajšie. Tie o Atlantide hovoria ako o tajomnej pevnine, ktorá sa rozkladala na ostrove kdesi v Atlantickom oceáne a kde existovala vysoko rozvinutá civilizácia, ktorá sa navždy stratila po obrovskej katastrofe.
Mytologická tradícia hovorí, že na pevnine Sarkon v Pacifickom oceáne existovala pred Atlantídou iná rozvinutá civilizácia. Ľudia sa však spreneverili božím princípom a pevnina musela byť zničená obrovskou kataklizmou. Tí, ktorým bolo predurčené, aby sa zachránili, dostali zavčasu varovanie, aby hľadali útočiská na vzdialených pevninách. Práve tak sa Atlantída stala centrom novej civilizácie - a neskôr sa tiež nevyhla podobnému osudu. Ani jedna z tých civilizácií sa však nepodobala tej našej.
V oboch žili ľudia viac duchovne založení, ktorí udržiavali kontakt s vyššími svetmi a žili s kozmom a prírodou v dokonalej harmónii. Centrom diania v Atlantíde bol obrovský chrám zasvätenia, ktorý bol postavený na posvätných výšinách - v hlbokých horách, neprístupných tým, ktorí nevedeli levitovať. Bol obkolesený siedmimi vrchmi, ktoré reprezentovali "sedem pilierov kozmu" a na nížinách bola z neho viditeľná iba Sfinga. Medzi jej pazúrmi sa nachádzali masívne železné dvere, ktoré sa otvárali iba vtedy, keď sa ľudia na nížinách zhromaždili k bohoslužbám. Človek vtedy poznal tajomstvá prírody a nemusel ťažko dorábať denný chlieb. Príroda mu poskytovala všetko, čo potreboval. Zvieratá v tých časoch neboli divé; žili spolu s človekom, v dokonalej jednote a v harmónii. Zabíjanie zvierat kvôli potrave, zhromažďovanie osobného bohatstva na úkor iných alebo snahu vládnuť nad inými človek vtedy vôbec nepoznal. Potrave pre žalúdok venovali oveľa menšiu pozornosť než potrave duševnej. V krajine bolo ideálne podnebie, všade rozkvitali kvety a ľudia zberali úrodu po celý rok. Časom sa však ten ideálny stav zmenil. Rozklad sa začal na nížinách, medzi nezasvätenými ľuďmi, ktorí začali zneužívať vedomosti na nízke ciele. Tieto akty disharmónie nadobudli napokon také rozmery, že krajina sa potopila. Sfinga a veľká pyramída v Gíze sú časťou komplexu - prvého chrámu zasvätenia, ktorý postavili tí, čo sa z Atlantídy zachránili a usadili sa v tejto časti afrického kontinentu.
Najznámejšou a vedeckej verejnosti dostupnou písomnou informáciou o tajomnej Atlantíde, je verzia Platónova. Nestačil ju však dokončiť pred svojou smrťou. Zmieňuje sa o nej v dielach "Timaios" a "Krícias". Ako píše, k informácii o nej sa dostal pôvodne Solón, ktorý po svojich úspešných politických reformách okolo roku 590 pred n.l. (iní uvádzajú 560 pred n.l.) odcestoval do Egypta, do starovekej administratívnej kapitoly Sais, kde mal v úmysle študovať dejiny, aby potom na základe získaných poznatkov vypracoval dejiny Grécka. Túto historku sa dozvedel od egyptských veľkňazov, ktorí mu ju poskytli ako dôkaz, že Egypťania vlastnia viac - a oveľa presnejších - záznamov o dejinách ľudstva, než Gréci. Predpokladá sa, že si možno robil i písomné poznámky, i keď sa nikdy nijaké nenašli a sám o nej nikdy nič nenapísal. Historku však porozprával priateľovi Dropidovi, ktorý ju pootm tlmočil synovi Kríciovi a ten zase inému Kríciovi, svojmu vnukovi. Tento Krícias bol Platónovým bratancom a on sa ju teda takto, cez ústne podanie, vo veľmi mladom veku dozvedel, ako píše.
Egyptskí veľkňazi Solónovi povedali, že na zemi už bolo veľa katastrôf, pri ktorých zahynulo takmer všetko živé a že Gréci sú ako malé deti, rozprávajúc si rozprávky a legendy, ktorým vôbec nerozumejú. Za alegorickými príbehmi sa v skutočnosti skrýva popis udalostí v planetárnom a kozmickom meradle. Napríklad grécka legenda o Fétonovi, ktorý zničil všetko živé ohňom, pretože nevedel narábať s vozom boha slnka - Hélia, je iba alegorickým vyjadrením prozaickejších udalostí, ktoré sa odohrali v slnečnom systéme. Predchodcovia Aténčanov (podľa záznamov Egypta, popisujúcich históriu až 9 tisíc rokov dozadu pred Solónovou návštevou), bojovali údajne v minulosti s vojskami z civilizácie na Atlantíde - a to veľmi úspešne. Onedlho potom, čo sa im Aténčania ubránili, postihlo pôvodnú ostrovnú krajinu veľké zemetrasenie a obrovské povodne, až sa napokon zrútila do mora. Katastrofa sa odohrala v priebehu jedného dňa a jednej noci a v týchto miestach bol oceán ešte dlho po tejto udalosti nesplavný. V inom diele - v "Kríciovi" venuje Platón pozornosť organizácii a spôsobu života obyvateľov Atlantídy.
Platónov popis atlantskej kultúry sa v mnohom podobá na legendy z iných kútov sveta, ktoré hovoria o existencii ideálnych ľudských spoločností v ďalekej minulosti. Hovorí sa v nich, že bohovia si pôvodne rozdelili zem na niekoľko kráľovstiev a neskôr si za manželky vyberali krásavice aj z pozemských žien. Tých pár kráľovských rodín doslova vlastnilo svet a celé generácie sa potom v tých rodoch snažili zachovať niť zvláštnej "modrej" (od modrých oči), božskej", kráľovskej krvi. Takmer vo všetkých vystupuje prišelec - boh, ktorý sa stal kráľom a učil a viedol ľudí, kým nemusel znovu odísť. A Platón hovorí, že boh, ktorý dostal do daru Atlantídu, vytvoril na nej čosi ako dokonalý raj, kde ľudia žili v mieri, v pokoji a v harmónii s prírodou. Mali k dispozícii mnohé technologické vymoženosti: lietajúce stroje, systém umelých kanálov a prieplavov v hlavnom meste a zaoceánske lode, ktorými sa mohli dostať do vzdialených oblastí.
Ľudí tieto legendy fascinujú; odhaduje sa, že už bolo napísaných až 40 tisíc kníh len na tému Atlantída. Väčšina autorov sa snaží dokázať jej existenciu, hoci sa nájdu i takí, čo legendy vyvracajú. Medzi tie prvé patrí napríklad kniha Ignatia Donnelyho, amerického právnika a úspešného podnikateľa. Pochádzal z rodiny chudobného írskeho imigranta a v strednom veku prešiel radikálnou zmenou, o príčinách ktorej nikto nič nevie. V prvej polovici života vynaložil veľké úsilie dosiahnuť úspech v podnikaní a politickú kariéru; bol veľmi bohatý a stal sa dokonca senátorom. V druhej polovici však vložil všetok svoj talent do služieb chudobného človeka. Knihu uverejnil v roku 1882. Poukazuje na podobnosti medzi kultúrami v Európe, Egypte a v južnej a v severnej Amerike a domnieva sa, že všetky tieto krajiny boli civilizáciou na Atlantíde ovplyvňované.
Autor píše, že v strede Atlantiku sa kedysi nachádzala pevnina a k nej pridružené ostrovy. Na nej bolo centrum veľkého impéria, ktoré sa rozkladalo až po Egypt, Európu a Tyreneu (Taliansko a časť Grécka). Pevninu však neskôr zničila kataklizma. Atlantický oceán bol potom v týchto miestach dlhé stáročia nesplavný, lebo sa tu vyskytovali nečakané plytčiny: obrovské nánosy piesku, popola a bahna. Donnely píše, že v mnohých starých záznamoch sa hovorí o Atlantiku ako o bahnitom, zahmlenom, tmavom a nebezpečnom oceáne - "Mare tenebrosum".
V indiánskych legendách sa hovorí o "bielom bohu", ktorý prišiel "od východu" a priniesol im vedomosti o vesmíre, zemi a učenie o božskej podstate človeka. Donnelly si myslí, že mayský boh Kukulkan (v neskorších aztéckych textoch Quetzalcoatl) bol pravdepodobne obyvateľom Atlantídy. Jeho popis je príliš konkrétny nato, aby to nebol človek z "mäsa a krvi". Mal údajne svetlú pleť a hustú bradu, čím sa veľmi odlišoval od "nebradatých" Indiánov. Bol oveľa vyspelejší, než primitívne kmene, čo na pevnine našiel. Naučil ich vedám a vychoval generáciu zasvätených kňazov, ktorých poveril zachovávať v krajine spôsob života, ktorý im predstavil, kým sa znovu nevráti. Povedal, že príde znovu po dlhom časovom cykle, práve v deň Ceakatlu a oni ho v tento deň, na konci všetkých menších cyklov, trpezlivo očakávali...
Keď sa v roku 1519 (presne v deň Ceakatlu) vylodil pri amerických brehoch Španiel Hernán Cortéz - bradatý muž so svetlou pleťou, Aztéci ho vítali ako boha. Darovali mu obrovský, zo zlata vytepaný kalendár Tzolkin, ktorý ich práve "on" vo vzdialenej minulosti naučil robiť (ako sa domnievali) a ktorý bol preňho pripravený už po celé tisícročia. Veľmi rýchlo však prišli na to, že Cortéz veru nie je bohom, na ktorého tak dlho čakali... Čoskoro sa prejavila jeho skutočná povaha, keď zneužil pohostinstvo aztéckeho panovníka: zajal ho a nútil, aby dal z krajiny pozvážať všetko zlato, ak si chce zachrániť holý život. Do roku 1533 ovládli a podrobili si celú krajinu pre španielsku kráľovskú korunu.
Profesor Luce v knihe "Koniec Atlantídy" a s ním mnohí iní sa naopak nazdávajú, že stratenou Atlantídou bola pravdepodobne vysoko rozvinutá civilizácia bronzového veku v Egejskom mori. Okolo roku 1500 pred Kristom tu bola zničená vysoko rozvinutá kultúra na Kréte. Katastrofu pravdepodobne spôsobil obrovský výbuch sopky na ostrove Santorini, nachádzajúcom sa asi 100 kilometrov na sever od Kréty. Odhaduje sa, že tento výbuch bol asi 5 krát silnejší než výbuch sopky Krakatoa v roku 1883 n.l., ktorý sa sám osebe stal legendou. Vrch sopky Krakatoa sa doslova celý vyparil a obrovské vlny obišli takmer celý svet. Výbuch vyvrhol do atmosféry toľko prachu a popola, že slnečné svetlo malo zmenenú farbu niekoľko rokov a podnebie celej planéty sa ochladilo. Keďže výbuch na ostrove Santorin bol ešte 5 krát silnejší, následky museli byť strašné a museli postihnúť celý vtedajší obývaný svet. Čo sa však v tomto prípade nezhoduje s legendou o Atlantíde je predovšetkým časový údaj. Platón píše, že egyptskí kňazi hovorili o deviatich tisícoch rokov (pred časom, kedy ich navštívil Solón) a výbuch sopky na ostrove Santorini umiestňujú do oveľa neskoršieho časového rámca - 12. až 15. storočia pred Kristom. Niektorí sa však nazdávajú, že keďže Platónova informácia bola podávaná len ústne, cez niekoľko osôb, mohlo prísť k omylu.
Peter Kolosimo v knihe "Bezčasá zem" uvádza tvrdenie pastora Jůrgena Spanutha, že kňazi v Egypte ukázali Solónovi vtedy 600 rokov starú nástennú maľbu Medinet Habu, na ktorej bola zachytená invázia Grécka potomkami Atlanťanov v okrídlených prilbách, ktorí prišli zo severu - z ríše, ktorá sa rozkladala v severnom mori a z ktorej sa zachoval už iba ostrov Helgoland. A grécki historici vždy uvádzali, že potomkovia Hyperboreánov od severného mora ich napadli okolo roku 1200 pred Kristom, spolu s Líbyjcami a Italikmi. Archeologické nálezy zo severného Nemecka a Švédska tie závery potvrdzujú. Najstaršie zbrane, ktoré sa našli v centrálnej Európe sa datujú práve do roku 1200 pred Kristom. Spanuth sa nazdáva, že útok Atlanťanov sa neuskutočnil z túžby podmaniť si iné krajiny, ale bol to následok veľkého hladu a nedostatku po katastrofách, ktoré ich domovinu postihli. Jedna z posledných sa udiala okolo roku 1225 pred n.l. Pôvodným názvom ostrova Helgoland bol "Atland" a legendy amerických Indiánov tiež hovoria o obrovskej katastrofe na ostrove "Aztland", ale umiestňujú ju časovo do starších dôb.
Otto Muck astronomickými matematickými výpočtami dokazuje, že tragédiu Atlantídy okolo roku 8498 pred Kristom, spôsobil pravdepodobne náraz asteroidu, ktorého dráhu ovplyvnila vtedajšia pozícia Zeme, Mesiaca a Venuše tak, že sa zrazil so Zemou. A japonské staroveké dokumenty "Takeuči zvitky" obsahujú aj mapy a na jednej z nich sú okrem známych kontinentov zakreslené dve neznáme pevniny v Pacifiku. Severná sa nazýva "Miyoi" a južná "Tamiara". A v oblasti Karibského mora je v Atlantickom oceáne zakreslená séria ostrovov a iná pevnina. Na oveľa novšej mape, starej okolo 5 tisíc rokov, sa už tie pevniny nenachádzajú. Na ich mieste je napísané staroveké japonské slovo, ktoré znamená: "potopené".
Vo vypočítavaní teórií o Atlantíde by sme mohli pokračovať donekonečna. Aj keď v legendách a mýtoch je už pravda zromantizovaná, nikomu sa nepodarilo dokázať, že sú nepravdivé. Moderná veda napríklad iba nedávno prijala za svoju hypotézu o existencii jediného monolitného pra-kontinentu (Pangaea), ktorý existoval pred 200 miliónmi rokov a jediného oceánu (Panthalassa), čo ju obklopoval. Tento pra-kontinent sa neskôr rozdelil na dva veľké: Gondwana a Laurázia, ktoré od seba oddeľovalo Tethysovo more. Ten pohyb však nikdy neustal, až kým nevzniklo päť pevnín, ktoré poznáme dnes. Predpokladá sa, že pohyb tektonických platní skončí pravdepodobne až vtedy, keď sa energetické jadro zeme natoľko vyčerpá, že už nebude schopné podporovať ten pohyb. A možno práve toto sa už stalo na Marse.
Mytologická tradícia však tiež hovorí o existencii jedinej obrovskej kontinentálnej masy Megagea, ktorá sa začala rozpadať asi pred 300 miliónmi rokov. Hovorí o existencii mladšej kontinentálnej masy v oblasti, kde je dnes Indický a Pacifický oceán: táto pevnina sa rozkladala od Madagaskaru po Srí Lanku a od Polynézie po Veľkonočný ostrov a na juhu až po Antarktídu. Túto kontinentálnu masu my nazývame "Lemúria", odkedy si P. L. Sclater všimol podobnosť medzi fosíliami lemúr z južnej Afriky a z Indie. Existovala vraj už pred 250 miliónmi rokov a jej kontúry sa postupne menili v priebehu plynúceho času. Avšak aj tí vedci, ktorí už existenciu takého pravekého kontinentu pripúšťajú, si nijako nevedia zvyknúť na myšlienku, že by ju boli mohli obývať obývaná inteligentné bytosti. Podľa legiend, ktoré sa rozprávajú na pacifických ostrovoch, katastrofu tajomnej pevniny v Pacifiku spôsobil obrovský kozmický výbuch, pri ktorom zahynulo okolo 64 miliónov ľudí. Zachránení potom kolonizovali iné kontinenty.
Podľa čínskych legiend aj púsť Gobi nielenže bola kedysi morom, ale jeho pobrežie a ostrovy v ňom obývali bytosti s bielou pleťou a modrými očami, ktorí prišli z neba. O tejto tajomnej pevnine sa hovorí ako o pevnine "Mu" odvtedy, ako ruský archeológ Peter Kozlov (1863 - 1935), našiel pri vykopávkach pravekého mesta Karakoto, 18 tisíc rokov starú nástennú maľbu s emblémom, ktorý pripomínal grécke písmeno "Mu". Predpokladá sa, že územie, ktoré je dnes púšťou Gobi, bolo kedysi úrodnou prímorskou nížinou.
Talian Egisto Roggero v knihe "Il Mare" (More) hovorí, že pôvodné domorodé obyvateľstvo na ostrovoch Ryu-kyu, Hokkaido a Sachaline vykazuje mnohé rysy bielej rasy a sami o sebe hovoria, že sú potomkami "oceánskej rasy". Na ostrove Hokkaido žije izolovane malý domorodý kmeň Ainus. Títo o sebe tvrdia, že sú priamymi potomkami "bohov z neba".
V tibetských textoch sa hovorí, že katastrofu dnes už neexistujúcej pevniny spôsobila hviezda Bal, ktorá spadla z neba na zem v mieste, kde je teraz iba nebo a more a sedem miest so zlatými bránami a veľkolepými chrámami sa triaslo ako listy na stromoch. Potopa ohňa a dymu sa vzniesla z palácov a ulice sa naplnili dymom. Ľudia sa triasli strachom a veľké davy sa vovalili do kráľovského paláca a do chrámov, kde hľadali pomoc: "Ra-Mu, zachráň nás!", volali, ale on im odvetil: "Či som to nepredpovedal?" A povedal im, že všetkým je súdené zomrieť, i s otrokmi, s bohatstvom a deťmi a "z vášho popola sa narodia nové rasy a nové národy. Keď aj tie zabudnú, že nie sú nadradené kvôli tomu, čo majú na sebe, ale kvôli tomu, čo zo seba vydávajú, spadne na nich tá istá vôľa." Túto katastrofu však niektoré zo siedmich miest údajne prežili a definitívne boli zničené až oveľa neskôr.
V Číne sa rozprávajú legendy o existencii akejsi nečínskej rasy "Hsing Nu", ktorá kedysi žila v severnej časti Tibetu, na juh od pohoria Kun Lun. Nik ich nebral príliš vážne, kým v roku 1725 archeológovia nevykopali hlavné mesto neznámej ríše. Pozostatky, ktoré sa našli, vzdialene pripomínajú starovekú kultúru Blízkeho východu, a tak sa usudzuje, že možno pôvodne prišli práve odtiaľ. V meste sa našlo viac než sto monolitov, pokrytých striebrom, ktoré patrili ku chrámu a ktoré zrejme ušli pozornosti zlodejov, ktorí toto miesto rabovali už celé stáročia. Našla sa tu napríklad okrem iného i trojposchodová pyramída, ktorá bola časťou veže z modrého porcelánu s vyobrazeniami slnka a mesiaca a zvláštny "mesačný kameň" nezvyčajnej "nepozemskej" bielej farby, s kresbami neznámych zvierat a kvetov. Neskôr našli i zbrane, hrobky a náhrdelníky, ozdobené hákovými krížmi a špirálami. Keď sem prišli pokračovať vo výskume v roku 1952 sovietski archeológovia, tibetskí mnísi im dali k dispozícii texty, kde sa popisovala tá pyramída a vysvetľovalo sa, čo znamenali nápisy na nej:
1. "Praveká krajina, keď ľudia vystúpili ku hviezdam."
2. "Stredná krajina, keď prišli ľudia z hviezd."
3. "Nová krajina, svet vzdialených hviezd."
Sovietski vedci v tom videli potvrdenie, že ľudia v minulosti boli zrejme schopní lietať ku hviezdam. Tibetskí mnísi im však vysvetľovali, že tie výroky majú náboženský význam a hovoria o ľudskom "duchu po smrti, schopnom vznášať sa ku hviezdam". O bielom kameni s obrázkami neznámych zvierat a kvetov sa výskumníci domnievali, že pochádza z cudzej planéty s neznámou faunou a flórou. Mnísi im však povedali, že pred veľkou ohnivou katastrofou, ktorá civilizáciu zničila a uvrhla obyvateľov znovu do barbarizmu, rástli na zemi iné rastliny a stromy a obyvatelia tej krajiny boli schopní dorozumievať sa telepaticky a vyrábať predmety, o akých sa nám dnes ani nesníva. O niečo neskôr sa iná sovietska študijná skupina od mníchov dozvedela, že slnečný systém nepozostáva z deviatich, ale z desiatich planét. Desiata vraj obieha veľmi ďaleko za dráhou Pluta a vedci ju čoskoro objavia. (Zecharia Sitchin tiež našiel v sumerských textoch zmienku o planéte Nibiru, ktorá je desiatou planétou slnečnej sústavy a objavuje sa v blízkosti Slnka každých 3600 rokov).
Aj grécke legendy hovoria o tom, že spočiatku žil človek na zemi v zlatom veku. Bol dokonale šťastný, bez hriechu, pokojný a mierumilovný. Vtedy ešte neexistovali ročné obdobia; celý rok bolo všetko svieže, zelené a všade stále rozkvitali kvety. Človek bol bezpohlavný a nemusel si prácou obstarávať denný chlieb. Preto nepoznal ani remeslá; nebolo treba vyrábať pracovné nástroje: pluhy, kosy, hrnce, atď. V striebornom veku sa postupne zmenilo podnebie a objavili sa ročné obdobia. Preto bolo zrazu potrebné naučiť sa zhromažďovať a odkladať potraviny na zimu. Človek sa musel prispôsobiť krutým podmienkam a obzerať sa po vhodnom ubytovaní. Spočiatku prežíval v jaskyniach, neskôr sa naučil stavať jednoduché príbytky. Tvrdá práca a drsné klimatické podmienky však nemali dobrý účinok na ľudskú povahu. Človek zrazu musel venovať pozornosť novým problémom a čoraz väčšmi sa odvracal od bohov. Práve k tomuto veku sa viaže legenda o Pandore. Zeus ju poslal na zem a objavili sa prvé choroby tela i duše. V bronzovom veku ľudské bytosti ešte viac zdiveli, ale najhorším je vek železa, kedy sa človek úplne odvráti od bohov a stratí svoju čistotu. Ale nádej v ľudských srdciach nikdy nezomiera. Starovekí proroci vždy ubezpečovali ľudí, že zlatý vek sa znovu na zem vráti.
Zeus celý čas pozorne sledoval vývoj ľudskej civilizácie a veľakrát sa zaprisahal, že vyhubí ľudské plemeno. Nemohol sa však rozhodnúť, ako by sa to malo stať, a tak nechal "nižšie postavených bohov", aby mu predostreli svoje návrhy: prvý plán odporúčal zničiť ľudskú civilizáciu ohnivými bleskami a veľkým ohňom. Zeus sa už chystal vykonať ten plán, keď si uvedomil, že takto vyvolaný oheň, by ohrozil aj jeho vlastnú existenciu. Druhý plán spočíval v zmytí ľudskej civilizácie z povrchu zeme potopou. A tak sa aj stalo... Silné vetry zhromaždili obrovské búrkové mračná a spustil sa dážď. Morské vlny narástli, vyvalili sa z oceánov a zaplavili suchú zem; rieky zmenili smer toku a jazerá sa vyliali po okolí. Ľudia sa zachraňovali vo vysokých horách, držali sa vyvrátených stromov a zachraňovali sa na strechách vysokých stavieb. Ale nič im to nebolo platné. Voda stúpala stále vyššie a vyššie a ich prestrašené výkriky po čase zmĺkli, keď sa všetko postupne ponorilo a všetci sa utopili.
Dlhé, predlhé dni bolo potom všetko ponorené pod vodou. Iba vrcholec najvyššieho vrchu - gréckeho štítu Parnassusa - sa nepotopil a práve na ňom sa zachránil Prometeov syn Deucalion a jeho manželka Pyrrha. Zachránili sa preto, že iba oni, zo všetkých ľudí, žili cnostným životom. Iná grécka verzia veľkej potopy hovorí, že Deucalion a Pyrrha sa zachránili v arche, ktorá sa vo svojej plavbe zastavila na vrchu Parnassus.
Podľa perzskej legendy iba tí, ktorí bojujú proti zlu a nedajú sa mu zmámiť, môžu byť na konci sveta zachránení. Ku koncu budú na zem poslaní traja hrdinovia, záchrancovia, pred poslednou veľkou bitkou medzi dobrom a zlom. Najprv príde obdobie "železa", v ktorom budú všelijakí démoni napadať ľudí. Mnohí podľahnú ich zvodom a budú sa viac snažiť blížiť dobrým ľuďom, než bojovať proti vlastnému pokušeniu. Potom sa svet bude dlhý čas nachádzať v temnote. Spŕška hviezd z neba na zem bude znamenať narodenie prvého hrdinu. Keď dovŕši 30 rokov veku, slnko bude nehybne stáť na oblohe 10 dní. Prvý hrdina príde ľudí učiť o správnosti a spravodlivosti a spôsoboch ako odolávať zlu. Keď odíde, svet už bude oveľa lepší: ľudia už nebudú natoľko zomierať na choroby, len pri nehodách alebo na starobu. O tisíc rokov nato sa však zlo znovu začne šíriť po svete; choroby, utrpenia, vojny, hlad sa opäť objavia. To bude čas narodenia druhého hrdinu. V jeho 30-tke sa slnko opäť nehybne zastaví na oblohe, ale teraz už iba na šesť dní a zlo bude rýchlo potlačené. Na konci tejto doby budú už všetci ľudia vegetariáni a nebudú takí agresívni. Zem však bude ohrozovaná "zlým drakom Azhidahaka", ktorý sa zobudí zo spánku a tretina obyvateľstva a všetkých zvierat zahynie. Ale dobro napokon zvíťazí nad zlom. Po ďalšej tisícke rokov sa objaví tretí hrdina, ktorý prinesie zvesť o poslednom súde. Celú zem potom zaplaví veľká potopa z roztaveného kovu, ktorá zabije všetkých tých, čo nebudú schopní polepšiť sa. Dobrým však nijako neublíži a po tejto očiste nastane posledný súd, kedy sa Pán Múdrosti objaví na oblohe so svojimi anjelmi a jeho svetlo sa bude odrážať v ľuďoch podľa toho, akí sú. Potom sa už smrť a utrpenie raz navždy stratí a na zemi bude znovu raj.
Vyznavači islamu veria, že túto verziu konca sveta diktoval Boh prorokovi Mohamedovi: Keď príde čas posledného súdu - a nik nemôže poprieť, že ten čas skutočne prichádza - jedni budú nadšení a druhí pokorení. Keď sa zem začne triasť a vrchy sa začnú premieňať na prach, ľudia sa budú deliť na tri skupiny: na požehnaných - tých, čo budú napravo, ďalej na prekliatych, tí budú naľavo a potom na tých, ktorí budú vynesení priamo k Bohu, do rajských záhrad. Medzi tými poslednými bude veľa svätcov z minulosti, ale len málo ľudí z modernej doby. V Hadite, posvätnej knihe Islamu, sa píše o znameniach, ktoré budú zvestovať blížiaci sa koniec sveta: ľudia sa odvrátia od Boha a budú vyhľadávať len bohatstvo, moc a potešenia tela. Na Blízkom východe vypukne veľa epidémií, v severnej Afrike možno očakávať veľké zemetrasenia a všetko živé na Ďalekom východe niekoľkokrát zmetú z povrchu zeme veľké povodne. Stratí sa sociálna súdržnosť spoločnosti, každý sa bude snažiť prežiť na úkor druhého.
Podľa tibetských legiend sa v budúcnosti na zemskom povrchu uskutočnia veľké zmeny. Indický oceán, i ostatné moria sa čiastočne vysušia a Indický polostrov bude väčší a rovinatejší. Ľudia nebudú mať problémy cestovať na veľké vzdialenosti. Problémom však stále ešte bude hlad, odstraňovanie odpadkov a starnutie, pretože ľudia sa budú dožívať až 500 rokov. Choroby a vojny postupne úplne vymiznú a ľudia k sebe budú tolerantnejší. Celému svetu bude vládnuť iba jeden - veľmi spravodlivý - vládca. Postupne sa stratí z ľudskej povahy sebectvo a ilúzia; súkromné vlastníctvo prestane mať význam pre ľudí. Prestanú vyhľadávať radosti tela a napokon sa už nebudú prirodzene rozmnožovať a stratia sa fyziologické rozdiely medzi pohlaviami. Človek bude žiť v dokonalej rovnováhe a jednote s prírodou a s celým kozmom. Ľudia budúcnosti budú duchovne veľmi vyspelí a jediné, čo budú od narodenia hľadať ako zmysel svojho života, je nirvána, osvietenie. Preto budú zomierať pokojne a po smrti sa zjednotia s Bohom. Toto pozitívne obdobie bude trvať okolo 10 tisíc rokov, počas ktorých budú všetci ľudia spasení. Na konci obdobia sám Brahma príde na zem a bude učiť ľudí tajomstvá, aké dnes nevedia ani svätí muži...
Podľa nórskej knihy Ragnarok budú koniec éry zvestovať rôzne znamenia: zvieratá začnú zhromažďovať potravu, čo obyčajne robia len pred zimou, už pred začiatkom jari, pretože zima sa nikdy neskončí a bude trvať celé tri roky. Potom sa bude zem triasť zemetraseniami, aké ľudia ešte nezažili a oceány vystúpia z brehov. Tie zemetrasenia spôsobí "zlý démon Loki", ktorý sa oslobodí z dočasného väzenia. Veľa ľudí v tých katastrofách zahynie a napokon bude zničený celý svet. Ale po zničení Boh stvorí "novú zem, nové ľudské bytosti, rastliny a zvieratá".
Podľa židovského proroka Daniela budú na konci sveta zachránení iba tí, ktorých meno bude napísané v "knihe archanjela Michaela". Z ostatných budú mať šancu iba tí, ktorí sa zavčasu prebudia. Ale Danielovi bolo povedané, že toto tajomstvo sa nesmie prezradiť - až tesne pred koncom sveta to bude dovolené.
V Evanjeliu podľa Marka, keď učeníci obdivovali obrovské kamene, z ktorých bol chrám postavený, Ježiš im povedal, že na konci doby budú všetky veľkolepé budovy a stavby na svete zničené a nezostane z nich ani kameň na kameni. A tak ho požiadali, aby im povedal, aké znamenia tomu budú predchádzať. Pred koncom si treba dať pozor na podvodníkov a falošných prorokov, ktorí budú zneužívať Kristovo meno a mnohých zvedú na scestie. Prídu vojny, ale tie ešte nebudú znamenať koniec. Bude veľa zemetrasení a hladu. Pravoverných budú biť a hádzať do väzení, ale "dobrá správa" musí byť hlásaná po celom svete. Keď budú svedkami týchto udalostí, musia sa snažiť dostať do hôr, lebo skaza bude hroziť tým, ktorí zostanú na nížinách. Veľa bude takých, ktorí budú o sebe tvrdiť, že sú Kristom. Slnko sa zatmie, aj mesiac stratí svoje svetlo a hviezdy budú padať z neba na zem. Kristus však pošle svojich anjelov zhromaždiť pravoverných. Ale deň a hodinu nevie nik, iba sám Otec nebeský.
V tejto súvislosti nemožno opomenúť ani povesti a legendy o tajomnej krajine Šambala (Agarta, Arghati, Šangrí La) Je to zvláštne miesto, podobné civilizáciám, ktoré boli neskôr zničené a kde žijú super-ľudské bytosti. O tejto neznámej krajine, skrytom nebi na zemi sa hovorí v mongolských, čínskych a tibetských, ale aj v ruských, gréckych a iných legendách. Údajne z nej pochádza všetka ezoterická múdrosť a všetky vedomosti a je to práve ona, ktorej obyvatelia pomáhajú ľudstvu od jeho vzniku. Je to vraj prekrásna, večne zelená krajina, v úrodnom údolí, obklopenom vysokými horami, kde horúce pramene stále udržiavajú bohatú vegetáciu. Podľa tibetských legiend sa z nej, niekedy na začiatku budúceho tisícročia, cez tajné tunely, vynorí Kráľ sveta a jeho verní. Jeho príchodu bude predchádzať obdobie absolútneho bezprávia, vojen, hladu, neznámych chorôb, násilia a všeobecného utrpenia. Mnohé mestá budú v tomto období pohltené ohňom a po 50-tich rokoch zostanú na svete iba tri veľké, zjednotené a početné národy. Keď sa tak stane, ďalších 18 rokov budú ešte stále trvať na zemi vojny a lokálne kataklizmy. Až potom bude môcť prísť Kráľ sveta a ostatní obyvatelia tejto tajomnej krajiny a na celú zem sa znovu vráti mier a blahobyt.
V minulosti sa mnohí pokúšali odhadnúť, kde sa asi nachádza. Niektorí hovoria, že v púšti Gobi; Číňania zase veria že je niekde v horách Kun Lun a starovekí Gréci hovorili, že sa nachádza v pohorí Atlas. Podľa istej taoistickej sekty je ukrytá niekde medzi Sečuanom a Tibetom a ruské legendy ju zase umiestňujú do Belovodia. V snahe nájsť túto tajomnú krajinu bola v roku 1923 dokonca vypravená ruská expedícia, smerom cez pohorie Kokuši, ale nikto z nich sa nikdy nevrátil a všetky stopy po nich sa stratili. Tibetský láma, ktorý napísal pojednanie "Cesta do Šambaly" hovorí, že vchod do nej sa nachádza v Mongolsku, ale môžu ho nájsť iba tí duchovne najvyspelejší.
V roku 1928 cestovateľ Nicholas Roerich napísal, že istý tibetský láma mu dôverne povedal, že Šambala existuje v inej dimenzii simultánne so zemou. Neskôr sa na ceste medzi Darjelingom a Ghumom stretol s lámom, o ktorom mu mnísi z Ghuma povedali, že pochádza zo Šambaly. Roerich a britský horolezec Frank Smythe píšu, že nad predpokladanou lokáciou Šambaly pozorovali zvláštne svetlá a javy, popisované okolo UFO.
A markíz Saint-Yves d´Alveydre tú mytickú krajinu popísal v knihe: "Misia Indie v Európe". V tej realite vraj existujú filozofické diela, ktoré sa už medzitým na zemi zničili a vo vhodnom čase sa k nim ľudia znovu dostanú. V rozsiahlych archívoch sú tu zaznačené všetky dôležité historické udalosti, ale pravej podobe, bez pozmenených faktov. V tejto realite sa údajne nachádza i kópia, zrkadlový odraz každej ľudskej bytosti na zemi.
O tajomnom duchovnom centre v Tibete sa hovorí už dávno; existuje vraj už od začiatku ľudskej civilizácie a verejnosť sa o ňom dozvedá len v tisícročných intervaloch. Dr. Ferdinand Ossendowski píše, že toto centrum múdrosti sa nachádza v Himalájach a založili ho už pred 600 tisíc rokmi.
Aj keď sú legendy o krajine Agartha, Agharti, Šambala istotne veľkou mierou zromantizované, nemožno im uprieť isté racionálne jadro. Z Tibetu prinášali európski cestovatelia v minulých storočiach správy o neobyčajných schopnostiach mníchov, ktorí vedia prekonávať veľké vzdialenosti v krátkom čase zvláštnou chôdzou v tranze - tzv. "lung-gom"; vedia prekonávať mrazy len v chatrnom oblečení, cestovať v iných dimenziách, premiestňovať hmotné predmety pomocou sónickej energie, atď. Niektorí z nich vydržia sedieť celé dni donaha vyzlečení na ľade, či snehu a ešte ich navyše prikryjú prikrývkou, namočenou vo vode, ktorú na sebe usušia a nedostanú ani len nádchu. Tí najvyspelejší sú dokonca schopní stať sa neviditeľnými, zmenšiť alebo zväčšiť rozmer svojho tela, prechádzať stenami, skalami, ponárať sa do zeme, materializovať predmety alebo ich nechať zmiznúť, atď.
Edgar Cayce - "spiaci prorok" z USA, hovoril o Atlantíde ako o civilizácii, ktorá bola zničená dokonca až trikrát. V prvom cykle boli vynájdené explozívne materiály, ktoré boli určené na porazenie "beštií", čo ovládli svet a práve tie materiály v konečnom dôsledku spôsobili prvú katastrofu. V druhom cykle vyvinuli prístroje, založené na kryštáloch, ktoré boli schopné transformovať slnečnú energiu, až napokon ľudia zničili sami seba. V poslednom cykle civilizácia vlastnila niekoľko nebezpečných vynálezov, vrátane televízie, rôntgenových lúčov a lietajúcich strojov, skonštruovaných na zákonitostiach antigravitácie. Cayce v roku 1933 predpovedal, že v 60-tych rokoch človek objaví pozostatky po Atlantíde neďaleko amerických brehov. A v roku 1968 pozval miestny rybársky sprievodca z ostrovov Bimini Bonefish Sam archeológa Dr. J. Mansona Valentina na prehliadku kamenných kvádrov pod vodou v lokalite, vzdialenej asi jeden kilometer od Paradise Point, Bimini. Útvar je pozostatkom akejsi kolosálnej stavby; je dlhý 600 metrov a o jeho pôvode sa stále ešte diskutuje, ale isté je, že nijaká zo známych kultúr ho nevytvorila.
Takmer každý nový vedecký objav sa pre ľudstvo stal dvojsečným mečom. Vždy priniesol človeku nielen ľahší, pohodlnejší život a technický pokrok, ale aj tragédie a nešťastia, keď bol zneužitý na nekalé ciele. Možno práve zneužitie vedeckého poznania prinieslo civilizácii na Atlantíde skazu. A človek sa i teraz ľahkomyseľne zahráva s ohňom, o čom svedčia mnohé pokusy, ktoré sa uskutočnili v posledných desaťročiach. Vladimir Gavreau, francúzsky vynálezca, postavil napríklad model prístroja, schopného vyprodukovať ultrazvuk nezvyčajnej frekvencie, ktorý je schopný zabiť všetko živé v okruhu takmer siedmich kilometrov.
Ešte v tridsiatych rokoch sa talianskemu vynálezcovi Guglielmovi Marconimu "darilo" pri pokusoch s elektromagnetickými vlnami rozličných frekvencií neúmyselne usmrcovať ovce na blízkych hospodárstvach alebo spôsobovať dopravné zápchy, keď všetkým autám, ktoré sa náhodou ocitli v magnetickom lúči, zhasli motory. Benitto Mussolini mal o jeho pokusy nesmierny záujem a dal mu k dispozícii všetko, čo potreboval, vrátane lietadiel a armády, ale aj tak sa k jeho vynálezu, ani k písomnej dokumentácii o pokusoch nikdy nedostal. Marconi zomrel náhle, na infarkt a po jeho smrti sa nikdy nič nenašlo. Podľa výpovedí svedkov, bol to veľmi citlivý človek. Zrejme nechcel, aby sa k jeho vynálezu dostali ľudia, prahnúci po moci.
O stratenej dokumentácii sa po jeho smrti dlho hovorilo a mnohí sa pokúšali na vlastnú päsť vystopovať jej osud. Hovorilo sa napríklad, že bola tajne vynesená z Talianska a skončila pravdepodobne niekde v Južnej Amerike v súkromných rukách. Všetko sú to však len teórie; s najväčšou pravdepodobnosťou Marconi úmyselne nezanechal nič.
Podľa Klementa z Alexandrie a Jamblicha, ktorí žili v prvých storočiach po Kristovi, existovali isté vzácne texty, ktorých bolo dohromady 42 a ktoré do Egypta priniesli "ešte pred potopou". Egyptskí veľkňazi sa vraj naučili tajomstvá medicíny zo šiestich z nich. Jamblichus napísal, že ich všetky osobne videl. Ich autorom bol boh Tat (alebo tiež Tehuti a v neskorších gréckych a latinských textoch Hermes Trismegistos). Niektorí egyptológovia sa domnievajú, že Papyrus Ebers je možno fragmentom z týchto stratených záznamov.
Ernest Renan, ale aj mnohí iní napísali, že staroveký Egypt sa zdá už od svojho začiatku vyspelý, bez mýtických a heroických vekov akoby krajina nikdy neprešla žiadnou "mladosťou". Domnievajú sa, že staroegyptskú civilizáciu pravdepodobne založili utečenci z predchádzajúcej civilizácie. Murry Hope, britská autorka, v knihe "Atlantída - mýtus alebo realita?" spomína historku o synovi istého bohatého nemeckého princa, ktorý bol zberateľom starovekých písomností a ktorý sa v roku 1529 vybral do Tibetu. Dopočul sa, že tamojší mnísi opatrujú originálne manuskripty, o ktorých sa tradovalo, že pochádzajú od Titanov. Poslušní mnísi ich po celé tisícročia mechanicky opisovali bez toho, aby z nich rozumeli čo i len jedno slovo, pretože boli napísané v neznámom jazyku. Prvá kniha sa týka "premeny kovov", iná sa zaoberá "pravidlami efektívnej vlády a vývojom ľudskej spoločnosti". Sú v nich zaznamenané rozsiahle vedomosti o makro a mikrokozme, biológii, fyziológii, gravitácii, svetle, atď. Deviata sa venuje rozličným technikám propagandy a iným psychologickým nástrojom na ovládnutie más.
Život na zemi existuje okolo 500 miliónov rokov. Sporadické informácie o ľudskej civilizácii časovo pokrývajú ani nie 6 tisíc rokov, i keď sa predpokladá, že ľudstvo v dnešnej podobe žije na nej okolo 50 tisíc rokov. Stopy po stratených civilizáciách môžu byť už dávno pochované tak hlboko, že evidencia o ich existencii sa jednoducho nedá nájsť. Vie sa napríklad, že obrovské ložiská ropy vo svete vznikli pravdepodobne zo živých organických tiel. Nachádzajú sa najviac na Blízkom a Strednom východe a práve o tejto oblasti sa predpokladá, že bola kedysi biblickým "rajom", ktorý človek stratil.
Istotne sa v duchu pýtate, či sa všetky tie idey, mýty, povesti a legendy nezrodili len v ľudskej predstavivosti, z túžby po zázračnej záchrane, ako únik pred neznesiteľnou skutočnosťou. Pravda však nemôže byť len taká jednoduchá. Tie legendy a mýty z rôznych kontinentov sa podobajú ako vajce vajcu, a tak nemohli vzniknúť náhodne.
V Encyclopedia Brittanica sa píše, že mýtus, kresťanský alebo iný, to je "expozícia pravdy formou príbehu". Hovorí sa tu ďalej, že slovo "mýtus" bolo sprofanované v 19. storočí, kedy sa ním začalo označovať všetko nehodnoverné, vymyslené. Tento význam slova "mýtus" sa potom neskôr ešte viac umocňoval v žurnalistike a literatúre. A práve tá charakteristika toho slova spôsobila, že mnohí kresťania sa dnes bránia uznať, že kresťanská doktrína obsahuje mytologické prvky. Pravdou však je, že doktríny vznikli na základe mytologických prvkov, ktoré boli väčšinou prevzaté z gréckej a hebrejskej kultúry a tieto boli časom ovplyvňované kresťanským konceptom histórie a jej vývojom.
Hans Kung, rímsko-katolícky teológ, 20. storočie napísal: "Ak odstránime z kresťanstva mytologický element, ako sa to deje v teológii osvietenia a liberalizmu, robíme tak na úkor kresťanského odkazu, ktorý sa potom odhadzuje spolu s mýtom."
A Jeremiáš Curtin, írsky teoretik, 19. storočie napísal: "Napriek tomu, že mnohé mýty možno označiť za niečo, čo sa rovná lži, existujú mnohé pravé, ktoré možno považovať za to najsúhrnnejšie, najnádhernejšie, najvýstižnejšie vyjadrenia pravdy, aké človek pozná."
Alan Watts, autor a propagátor ZEN-budhizmu na Západe, 20. storočie: "Mýtus je symbolickou historkou, ktorá demonštruje hlboký zmysel vesmíru a ľudského života."
Reinhold Niebuhr, protestantský teológ, 20. storočie: "Pohľad na celok je možný iba vtedy, ak sa predpokladá, že ľudská história má hlboký zmysel a moderný empirizmus má z takéhoto predpokladu strach. Zmysel ľudskej existencie vysvetľuje totiž iba mytológia."
Joseph Campbell, autor a mytologický teoretik, 20. storočie: "Nie je prehnané, keď povieme, že mýtus je tajným vchodom, cez ktorý prúdia nevyčerpateľné energie kozmu do kultúrnej manifestácie človeka."
Každý z nás si občas v novinách či časopisoch prečíta astrologickú predpoveď o tom, čo nás čaká a neminie. Väčšina z nás ich nikdy neberie vážne. A ani nemusí... Astrológia ako veda tak upadla, že sa dostala na úroveň jarmočných vykladačiek kariet alebo čítania osudu zo zvyškov vypitej kávy a čajových lístočkov. Ale na všetky nové idey, čo sa dnes okolo nás vynárajú, sa musíme dívať s otvorenou mysľou.
Možno nie sú až také smiešne a nehodnoverné, akými sa na prvý pohľad zdajú...
Zdroj: Prop.sk
