Reč vyjavuje a správna reč môže vytvoriť formu pre blahodárny cieľ, rovnako ako zlostná reč môže vytvárať formu pre zhubné ciele. Či teda nie je nanajvýš zásadné, aby sme premýšľali skôr, než prehovoríme, a pamätali na príkaz, že "najskôr musíš dospieť k vedeniu (poznaniu) a až potom môžeš dosiahnuť reči"?
Ak je tento zvuk, toto, sväté slovo, správne použité, má rôzne účinky, o ktorých by sme sa tu mohli zmieniť.
Ak zvučí ÓM sprevádzané intenzívnou myšlienkou, narúša a uvoľňuje hrubú látku v myšlienkovom, emočnom i fyzickom tele. Ak zvučí sprevádzané intenzívnym duchovným úsilím, pôsobí ako príťažlivé médium a zhromažďuje častice čistej hmoty, aby zaplnili miesto po časticiach skôr odvrhnutých. Keď študenti používajú Slovo pri meditácii, mali by sa snažiť mať vždy na mysli toto dvojité pôsobenie. Používanie Slova má aj praktickú hodnotu a jeho výsledkom je vybudovanie dobrých tiel, ktoré môže duša používať.
Používanie ÓM slúži tiež ako ukazovateľ pre pracovníkov v univerzálnej rovine i vo vonkajšom svete, ktorí sú nadaní duchovné schopnosti vnímať, či už učeník bude pre prácu niečo platný a či je možné aktívne ho zapojiť na tých miestach na zemi, ktoré ho potrebujú. Všetci ašpiranti by na to mali pamätať a malo by im to slúžiť ako povzbudenie na vytváranie zhody medzi vonkajším fenomenálnym životom a duchovným impulzom.
Používanie svätého slova má svoje miesto i v magickom diele Hierarchie. Myšlienkové formy sú vytvárané pre stelesňovanie ideí a tieto stelesňované formy sú vysielané, aby nadviazali spojenie s mysľou učeníkov, ktorí sú v Majstrovej skupine zodpovední za uskutočňovanie plánu.
Prostredníctvom zušľachtenej vnímavosti svojho vyvinutého a ovládaného mentálneho tela si ašpiranti uvedomujú idei, ktoré Majster prenáša z roviny univerzálnej mysle a preto, môžu inteligentne spolupracovať. A následne podľa svojich schopností zas s týchto prijatých ideí vytvárajú myšlienkové formy a využívajú ich vo svojich skupinách, aby pomáhali svetu.
Rád by som dodal, že zvuk je naozaj mocný iba vtedy, keď sa mu učeník naučí podriaďovať menšie zvuky. Len vtedy, keď zvuky, ktoré bežne vysiela do sveta, stlmia svoju hlasitosť a činnosť i kvantitu, bude možné počuť Zvuk, a tak i dovŕšiť jeho účel. Len vtedy, ak bude znížené množstvo vyslovených slov a pestované ticho reči, bude možné, aby Slovo dalo pocítiť svoju moc vo fyzickej rovine. Až potom, keď stíchnu mnohé hlasy našej nižšej prirodzenosti a nášho prostredia, dá "Hlas, ktorý hovorí v tichu a kľude", pocítiť svoju prítomnosť. Až potom, keď zvuk mnohých vôd utíchne v usporiadaných emóciách, bude počuť čistý tón Boha vôd.
Ľudia si málokedy uvedomujú aké mocné je slovo. V Písme však stojí: "Na počiatku bolo Slovo, a to Slovo bolo z Boha a to Slovo bolo Boh... Bez neho nič nie je učinené čo učinené jest." (Ján 1,1-3). Preto ak čítame tieto slová, vracia sa naša myseľ k úsvitu procesu stvorenia, kedy Boh hovoril a zvukom boli vytvárané svety.
Bolo povedané, že "hlavným činiteľom, ktorý poháňa koleso prírody v smere javov, je zvuk", lebo počiatočný zvuk, čiže slovo uvádza do vibrácie hmotu, z ktorej sú vytvorené všetky formy, a je počiatkom činnosti, ktorá je charakteristická dokonca i pre atóm hmoty.
Písomníctvo i posvätné knihy všetkých starých národov a veľkých náboženstiev prinášajú svedectvá o pôsobení zvuku pri vytváraní všetkého, čo je hmatateľné a viditeľné. Hinduisti krásne hovoria, že "veľký spevák vybudoval svety a vesmír je jeho piesňou". Ide o tú istú myšlienku, len inak vyjadrenú. Ak si to uvedomíme a ak toto pojatie do istej miery pochopíme, stane sa význam našich vlastných slov a prenášanie zvuku pri reči takpovediac zásadnou udalosťou.
Dávni filozofi považovali zvuk alebo reč a používanie slov (a moderní myslitelia tiež stále častejšie) za najvyššiu hybnú silu, ktorú človek používa pri tvarovaní seba samého i svojho prostredia. Myslenie, reč i následná činnosť vo fyzickej rovine dovršujú triplicitu, ktorá robí z človeka to, čo je, a stavia ho na miesto, na ktorom je.
Účelom celej reči je obliekať myslenie, a tým sprístupniť svoje myšlienky druhým. Keď hovoríme, evokujeme nejakú myšlienku a sprítomňujeme ju. Tomu, čo je ukryté v našom vnútri, dávame počuteľný výraz. Reč vyjavuje a správna reč môže vytvoriť formu pre blahodárny cieľ, rovnako ako zlostná reč môže vytvárať formu pre zhubné ciele. Avšak my, bez toho aby sme si to uvedomovali, deň za dňom bez prestania hovoríme a nezodpovedne používame slová, násobíme zvuky a obklopujeme sa svetmi foriem, ktoré sme si sami vytvorili. Či teda nie je nanajvýš zásadné, aby sme premýšľali skôr, než prehovoríme, a pamätali na príkaz, že "najskôr musíš dospieť k vedeniu (poznaniu) a až potom môžeš dosiahnuť reči"? Premýšľajme a potom vyberajme správne slová, ktoré vyjadria našu myšlienku, a pokúsme sa ich správne vysloviť a každému slovu, ktoré vypovieme, dať patričnú hodnotu a pravú tonalitu.
Potom naše vyslovené slovo vytvorí myšlienkovú formu, ktorá bude stelesňovať ideu, ktorú máme na mysli. Potom naše slová nebudú šíriť žiadny nesúlad, ale budú sa svojim podielom zúčastňovať na veľkom harmonizujúcom zbore čiže zjednocujúcom slove, ktorého konečné vyslovenie je úlohou ľudstva. Nesprávna reč oddeľuje a je dobré si pamätať, že slovo - symbol jednoty - je božské, zatiaľ čo reč vo svojich mnohých rozmanitostiach je ľudská.
Ako postupuje evolúcia a ľudský rod postupuje k svojmu skutočnému miestu vo veľkom pláne vesmíru, správna a pravá reč bude stále viac a viac pestovaná, pretože budeme myslieť skôr, než vyslovíme slová, alebo, ako povedal veľký učiteľ, "budeme meditáciou naprávať chyby nesprávnej reči".
Bailey Alice A. - Pojednání o bílé magii čili cesta učedníka. Přeložila Lily Sekytová. Vydání první, 1996, TRIGON
Čerpané z: Bohexistuje.sk
