Teraz sa rodia nové deti.
Sú iné, aj keď sa to navonok nezdá.
Som len jedným z nich, jedným z prvých.
Ľudstvo sa mení.
Otvára sa viac pre duchovno. Všetky dnešné deti môžu zostať v spojení so svojou podstatou. Malé deti plačú, lebo žiť na tejto planéte je veľmi ťažké. Bábätko sa snaží komunikovať telepaticky, ale nefunguje to, je to tu veľmi husté; vidí všetko, aj to zlé, aj to dobré, falošné aj pravdivé.
...hovorí Flávio
Na iných planétach vidí každý to, čo chce vidieť. Keď hovorím „vidieť“, myslím to obrazne, nemajú tam fyzické oči. Sústredíte pozornosť na niečo, čo vás zaujíma, a keď nechcete, vrátite ju späť.
Novorodenec má strach, lebo je uzavretý vo fyzickom tele. Chýba mu pôvodná jednota, ktorá je tam, odkiaľ prichádza. Preto sa rýchlo pripúta k osobám, ktoré sa o neho starajú. Prenáša na rodičov úlohu NAJVYŠŠEJ BYTOSTI. Keď rodičia veria len na materiálne veci, ťahajú ho čoraz viac do fyzického sveta. Učia ho hovoriť, ale obmedzujú jeho myslenie.
Keď deti rastú, postupne strácajú spojenie s pôvodným Zdrojom. Keď chceme pomôcť deťom, treba pomôcť dospelým. Keď sú rodičia otvorení, starajú sa o deti bez toho, aby im vnucovali vlastné myšlienky a predstavy o svete. Treba im dať hlavne priestor, čas, nechať ich myslieť a hovoriť. Je dôležité, aby s nimi rodičia hovorili o Bohu, o duchovnom, ale aby si nenárokovali to, že vlastnia (celú) pravdu.
Ľudský mozog je ako počítač. Počítač má ale, podobne ako mozog, obmedzenú pamäť. Naopak, myseľ je zrkadlom božskej mysle a tá je nekonečná.
Ľudia sa zvyknú pozerať len z jedného uhla pohľadu – zo zorného uhla každodenného života. Vnímajú ním fyzický svet a súčasne im tento pohľad umožňuje žiť v spoločenstve.
Realitu fyzického sa učia deti hrou. Keď zostanú otvorené, ponechajú si aj iné pohľady; napríklad, nazeranie zvonku. Vtedy sa môžu pozerať tak, ako keby boli mimo Zeme, alebo, vysvetlím to ešte lepšie, vidia z neviditeľnej časti Univerza. Centrálny spôsob videnia je, keď sa pozeráme na veci z vnútorného jadra, z vlastnej božskej energetickej podstaty. Pohľad zvnútra je pozeraním sa z jadra nášho Bytia a vidíme ním vnútornú podstatu iných bytostí.
Deťom je dovolené učiť sa len pohľady každodenného života. Obmedzujú tak používanie mentálnych vĺn a učia sa sústreďovať (len) na fyzickú úroveň. Je to, ako keď používate minimálnu časť schopností počítača. Keď sú deti potom takto naprogramované, ťažko sa dokážu otvoriť, môžu mať problémy.
Je potrebná nesmierna trpezlivosť, keď potom chcete znovuotvoriť duchovné spojenie. Väčšina ľudí si po celý život nespomenie na CELOK, JEDNOTU. Spojenie s najvyššou jednotou má človek len ako dieťa a niekedy ju obnoví tesne pred smrťou.
Ľudia hľadajú šťastie vonku, lebo ho stratili vo svojom vnútri. Trpia vlastnými túžbami a tým, že sa viažu na iných ľudí.
Deti NOVEJ DOBY vedia, že sú časťou CELKU. Keď ich učia rozmýšľať v zmysle „to či ono je moje“, sú zmätené a myslia si, že im patrí všetko. Treba im dovoliť, aby sa podelili s ostatnými. Pre celok existuje len jediné JA, aj keď individuálne ja je nekonečne rozmanité.
Flávio, 8-ročný
...hovorí mama
Myslím si, že moje deti prišli s mojou pomocou na svet len preto, že som si dokázala spomenúť.
Teraz to viem. Všetky deti sú vedomé, keď však rastú, to podstatné zabudnú.
Keď som mala deväť rokov, dozvedela som sa, že sa máme sťahovať do Buenos Aires. Žili sme vtedy v malej dedinke na okraji pralesa. Musela som opustiť toto milované miesto, obkolesené svetlom a prírodou, kde som sa narodila a vyrástla, a odísť žiť do obrovského betónového veľkomesta. Bola som nahnevaná a smutná, ale nemohla som nič robiť, lebo dospelí tak rozhodli.
Jedného dňa počas siesty, v túto magickú hodinku v čase poludňajšieho oddychu, som sa hrala, a vtedy sa to stalo: Zdalo sa mi, že sa zastavil čas a všetko zmĺklo. Prestala som cítiť poludňajšiu horúčavu a počula som šepot lesa... Cítila som, že niekto stál za mnou a pozoroval ma. V jednom okamihu som sa vnímala ako dievčatko, ktorým som bola, a aj ako dospelá žena; dívala sa na mňa plná lásky a nostalgie, na to dievčatko, ktorým kedysi bola.
Bol to môj prvý, aj keď prchavý, ale intenzívny kontakt s celistvosťou môjho života. Táto žena bola matkou dvoch detí a mala po boku partnera. Vrátila sa sem, lebo ju s týmto miestom spájal most nadčasovej lásky a porozumenia, aby dievčatku pripomenula, že to všetko je súčasťou jej osudu. Bol to nádherný pocit, byť vedomá a spojená so všetkými časťami svojho bytia. Keď som sa znovu ocitla vo vedomí svojho deväťročného ja, bolesť z odchodu sa rozplynula. Pocítila som úľavu a ochranu. Vedela som, že opustiť domov patrí k poriadku môjho života. V tento deň som si sama slávnostne sľúbila, že - nikdy nezabudnem! Že si vždy spomeniem. A keby som zabudla, spomeniem si na to, že sa dá rozpamätať sa.
O niekoľko rokov neskôr, už ako dospelá, som sa zoznámila s jedným mužom. Sotva som ho uvidela, ihneď som vedela, kto to je. Bol to on. Sprevádzal ženu, ktorou som sa mala stať v budúcnosti, bol to otec našich dvoch detí, ktoré sa ešte len mali narodiť... Vedela som to, on však ešte nie. Bola to pre mňa tvrdá rana. Je zriedkavé, aby si niekto pamätal budúcnosť. Upokojilo ma však presvedčenie, že keď dozrie čas, určite sa nájdeme. Každý z nás kráčal svojou cestou a uplynulo viac ako päť rokov, než sme sa znovu stretli. Tentoraz sme začali spolu chodiť, alebo lepšie povedané, opäť sme mali prekvapujúco dôverný vzťah. Zdalo sa nám, že sa poznáme veľmi dlho. Náš vzťah sa vykryštalizoval do hlbokého a spoluúčastného priateľstva, ale lásku sme si nevyznávali.
Dlho sme váhali, či máme spolu žiť. Naplno sme si verili, cítili a vedeli sme, že tak či onak zostaneme spolu. Táto istota nám pomohla zvládnuť veľa problémov. V začiatkoch spoločného života sa objavili bežné nezhody - rivalita a žiarlivosť. Obaja sme boli veľmi mladí a každý z nás si posilňoval vlastnú identitu. Ocitli sme sa tvárou v tvár archetypickej dileme každého vzťahu: rovnováhe medzi slobodou a vzájomnou dôverou. Obaja sme sa chceli rozvíjať a zároveň zostať vo vzťahu. Dohodli sme sa na spolužití, pri ktorom má každý z nás svoje slobody a plne dôveruje tomu druhému. Nebolo to ľahké, ale podarilo sa nám vytvoriť intenzívny a fungujúci vzťah, ktorý sa obišiel bez pevných štruktúr.
Jeden spoločný zážitok našu spätosť upevnil. Raz sme trávili jesenný víkend na jednom z ostrovov neďaleko pobrežia. Bolo nám chladno, a preto sme si urobili oheň v železnej piecke. Skôr ako sme išli spať, vyniesli sme ju z miestnosti, lebo z nej vychádzali dusivé plyny. A odrazu som bola čistým vedomím, akýmsi energetickým dažďom vznášajúcim sa nad vrcholmi stromov. Znovu som mala pocit celistvosti, jednoty so všetkým ako vtedy - v detstve. Dolu podo mnou som videla svoje nehybné telo, ktoré sa môj partner pokúšal oživiť. S fyzickým telom ma spájala niť podobajúca sa hmle. Odrazu som pocítila, že vibrácia, akýsi tón, ma pritiahol späť do tela. Partner volal moje meno, lomcoval mojím telom, ale ja som sa ešte nechcela vrátiť. Bola som voľná a mimo času. Bránila som sa, nechcela som sa vtesnať do úzkych okov fyzického tela. Znovu som zažila bleskovú a koncentrovanú víziu života, ktorý ma ešte čakal.
Uvedomila som si, že musím rozvinúť ďalšiu časť mojej životnej skúsenosti a prerušiť ju by nebolo správne. Vrátila som sa teda naspäť. Takmer okamžite som zabudla na všetko, čo som pred chvíľou zažila, a zostala mi len jasná istota: môj život má zmysel a ten nekončí fyzickou smrťou. Táto príhoda nás spojila ešte silnejšie.
Vyvíjali sme sa a konfliktov bolo medzi nami čoraz menej. Žili sme spolu vyše desať rokov a zatúžili sme po dieťati. Náš vzťah sa medzitým upevnil a zdalo sa nám, že sme pripravení na rodičovstvo. Vďaka mojim „spomienkam na budúcnosť“ som vedela, ešte skôr ako som otehotnela, že to bude chlapec a cítila som jeho prítomnosť. Mala som dobré tehotenstvo a normálny pôrod. Keď sa narodil, zaujali ma jeho oči. Bol krásne a zdravé bábätko, ale ja som cítila, že je „iný“. Mal zvláštny, nevyspytateľný a skúmavý pohľad. Moje dojmy a neistotu som pripisovala skutočnosti, že som sa stala matkou po prvý raz.
O dva roky neskôr som pocítila vedľa seba druhé dieťa, ďalšieho chlapca. S ďalším tehotenstvom som chcela počkať, ale táto nová bytosť mi už hlásila svoj príchod. Tentoraz som okamih počatia prežívala veľmi intenzívne. V momente, keď do mňa bytosť vstúpila, pocítila som svetelnú explóziu. Tehotenstvo bolo obdobím rozpínania a plnosti. Mala som však problémy spomenúť si na samu seba. Staré návyky sa zmenili. Nemohla som jesť mäso ani piť kávu a citlivo som vnímala vibračné „vlny“, ktoré vyžarovali niektoré miesta a istí ľudia.
Fláviov otec i ja sme boli nerozlučne spojení. Rozhodli sme sa, že tento pôrod bude našou vecou. A naozaj - bola to skúsenosť, ktorá ma hlboko zmenila. Keď sa dostavili pôrodné bolesti, cítila som, ako ma zalievajú silné energetické vlny. Uvedomila som si, že keď sa zjednotím s prúdom života, bolesť sa zmení na pôžitok, úzkosť na uvoľnenie, strach na radosť. Môj muž ma pevne držal a dával mi silu. Celý pôrod bol akýmsi obradom.
On, ja i rodiace sa dieťa sme patrili do jedného kruhu. S posledným tlakom, poslednou vlnou pocitu bolesti aj pôžitku ma uchvátila zvláštna skúsenosť. Cítila som svoje telo ako pominuteľný obal slúžiaci reťazi nekonečných procesov zrodu a smrti. Čas bežal závratnou rýchlosťou, ustavične som sa rodila a zomierala. Striedali sa časti rôznych životov, rôznych foriem bytia. A vtedy som znovu vedela všetko, všetko som pochopila. Som, všetci sme zhustenou formou procesov života. Smrť je narodením a zrod je smrťou!
Hladkajúc teplé a lepkavé telíčko môjho synčeka som sa vrátila do dimenzie časopriestoru.
Bola som znovu späť a on tu bol tiež. Hľadeli sme jeden druhému do očí. Jeho pohľad ma tentoraz neprekvapil - bol rovnako nezvyčajný a nevyspytateľný ako pohľad môjho prvého syna. Teraz to viem - všetci patríme k jednej rase - k novej generácii.
Alba 1989
...dom Boha
Mama si spomína...
Kúpem Marcosa. Nalieha, či by mohol zostať vo vode ešte „päť minút“. Vysvetľujem mu, že päť minút nie je veľmi dlho a o chvíľu musí vyjsť z vody. „Keď som bola taká malá ako ty,“ hovorím mu ďalej, „aj ja som občas mame vravela, že sa idem len „na päť minút“ hrať ku kamarátke. Odišla som a zostala som u nej veľmi dlho. Neuvedomila som si, že päť minút je len krátka chvíľa.“
Počas rozprávania som si spomenula na túto priateľku, ktorá onedlho potom zomrela na chorobu obličiek. Otec mi povedal, že je v nebi. Bol to môj prvý kontakt so smrťou. O tom všetkom som, samozrejme, Marcosovi nehovorila, len som o tom rozmýšľala. On sa však na mňa čudne pozrel a povedal: „Porozprávaj mi o svojej priateľke. Už viem, že zomrela. Vrátila sa do domu Boha. Všetci prichádzame z domu Boha. Mama, ty mi však nikdy nerozprávaš o Bohu!“
Pocítila som, ako sa ma to dotklo - synček čítal moje myšlienky, tak ako už viackrát predtým! Pýtam sa ho: „Ako vieš, že zomrela?“ „Máš to vo svojej mysli,“ odvetil. „Boh mi dal uši, aby som počul, čo ľudia cítia. Smrť ťa zarmucuje. Nevieš, že keď zomrieme, vraciame sa k Bohu?“
...duša a maska
Flávio: „Musím nájsť inú definíciu pre slovo „priateľ“. Práve si vyrábam osobný slovník.“
Mama: „Nedávno som čítala jednu peknú definíciu:
„Priateľ je človek, ktorému môžeme povedať o nás všetko.“
Flávio: „To je krásne, ale mne, teda pre mojich spolužiakov v škole, je to na nič. Vieš, že mojím najlepším priateľom je Alexander, ale ten pozná len moju masku, no to najdôležitejšie o mne nevie.“
Mama: „A aká je tá tvoja maska?“
Flávio: „Moja maska je moja osobnosť. Som Flávio, dieťa, mám už skoro osem rokov, som celkom dobrý žiak, dobrý kamarát, a nie som príliš dobrý v športe. Toto je však len malá časť toho, čo som.“
Mama: „Môžeš mi však povedať, kto si v skutočnosti?“
Flávio: „Tebe predsa o tom rozprávam už od svojich troch rokov! Som duša, ktorá prišla s mnohými inými dušami, aby sme pomohli tejto planéte v tomto čase. Teraz som tu na Zemi, na tejto veľmi hustej planéte, ktorá sa posúva k duchovnému. Aby som sa dostal na Zem, musel som prejsť Slnkom, inak by som nemohol vojsť do tohto slnečného systému. Potom som si vyskúšal pevnú hmotu na iných planétach, ktoré mali menšiu hustotu, ako má Zem. Univerzum je fyzickým telom Boha a my ľudia poznáme z toho len malý kúsok.
Môžeme povedať, že duša sa narodí ako duša vtedy, keď sa oddelí od jadra božskej podstaty. Prechádza mnohými formami bytia, najrozličnejšími druhmi života, až sa vráti späť do Zdroja obohatená o skúsenosti. V tomto zmysle má moja duša veľa skúseností, ale len máličko praxe v našom veľmi ťažkom svete. A preto potrebujem veľa pomoci.
Flávio, 7-ročný
Flávio a Marcos rozprávajú o vesmírnych priestoroch, v ktorých prebývali, skôr ako sa narodili na Zemi.
Už od svojich troch rokov rozvíjali myšlienky o živote na mimozemských úrovniach, teórie o štruktúre Univerza, hmote a antihmote či podstate človeka. A podrobili tak ťažkej skúške predstavy svojich rodičov – psychológov. Otriasli dovtedy pevnými základmi ich pohľadu na svet, ktorý bol založený na poznatkoch oficiálnej vedy.
Výpovede a rozhovory týchto dvoch argentínskych chlapcov sú základom dielka, ktoré sa dotýka sŕdc detí aj dospelých v mnohých krajinách sveta.
Bohato ilustrovanú KNIHU môžete objednať na tejto adrese
Zdroj: http://www.anch-books.eu/
Súvisiace:
