Malé deti majú k meditácii bližšie než dospelí, úplne prirodzene ešte žijú vo svete plnom obrazov a rozprávok, mýtov a príbehov. Výhodné je, že prirodzene prisudzujú veľký význam vnútorným skúsenostiam na rovine obrazov. Zatiaľ čo dospelí tieto skúsenosti bežne odmietajú slovami, „to bolo iba vo sne“, „nič než fantázia“ alebo „to sa mi iba zdalo“, vedia deti ešte plakať, keď v deji rozprávky nastane hrozivý obrat alebo keď dostane Gašparko od čerta výprask. Pre deti predstavujú symboly a obrazy v niektorých fázach jedinú oporu a ich prostredníctvom sa s ohromujúcou otvorenosťou vyjadrujú.
Pokiaľ chceme vedieť, čo sa skutočne deje v jeho svete, postačuje často dať dieťaťu papier a požiadať ho, aby nakreslilo seba samého a ostatných členov rodiny ako zvieratá. Dospelým by sa do tejto úlohy okamžite začal pliesť intelekt, ale deti začnú poctivo maľovať, čo ich napadne. Keď sa potom malý chlapec objaví v strede obrázku ako leopard, matka sa krčí ako plachá srnka niekde na okraji a otec je zobrazený v úlohe zajaca, nie je potrebné použiť žiadny hlboký psychologický rozbor symbolov. Na pochopenie rodinnej dynamiky stačí mať okrajovú znalosť bežnej zoológie. Jedno malé dievčatko nakreslilo seba samú ako ježka úplne v rohu, okrem toho mala otecka ako slona, maminku vtáka a rôzne dravých bratov nazhromaždených okolo seba. Podobne presné obrazy nám deti podávajú, keď im rozprávame rozprávku alebo rozprávkový príbeh a po určitej dobe sa ich spýtame, kde a kým sú oni sami v tomto príbehu. Všeobecne prevezmú veľmi rýchlo jednu z postáv a pretvoria ju podľa svojich potrieb. Pokiaľ ich necháme v príbehu ďalej pokračovať, vznikne ešte presnejší a živší obraz než pri maľovaní obrázkov a okrem toho sa naskytne možnosť určitého ovplyvňovania diania.
Deti si navyše zachovali schopnosť magického zaobchádzania s obrazmi, to znamená, že spôsob, ako chápu obrazy, môže veľmi rýchlo dlhodobo či trvalo pôsobiť na ich svet, ktorý je obrazmi silne ovplyvňovaný. Ak sa im podarí prežiť v rovinách obrazov určitú zmenu svojej situácie, má to potom všeobecne rýchly vplyv na ich reálny život. Terapeutka, ktorá sa špecializuje na hravú terapiu, viedla dieťa, ktoré malo problémy s nadväzovaním kontaktov k tomu, aby medzi dvomi domami postavilo lanovku. Stavebný projekt sa podaril a neskôr sa tiež viditeľne zlepšili jeho medziľudské vzťahy. I u dospelých je možné tento kontakt na magické porozumenie obrazov znovu oživiť, ale iba vtedy, pokiaľ sa ich podarí odviesť hlboko do sveta obrazov. Milton Erikson odporučil svojej pacientke, trpiacej frigiditou, aby odľadnila svoju chladničku a tým zlepšil jej stav, čo sa týka problému frigidity. Dospelí, ktorí berú podobné správy skepticky, si svoju skepsu potvrdzujú i vo svojich obrazoch, pretože sa im nedarí nič podobné prežiť.
Čo je u dospelých výnimka, ktorá stojí za zmienku, je u detí obvyklý prípad. Pre nich sú obrazy rovnako prirodzené ako mocné, to znamená, že práca s nimi môže viesť i k situáciám naplneným strachom. Pokiaľ už zažili niečo temného, čo ich naplnilo strachom, potom očakávajú nejakú obludu pod svojou posteľou, vyhýbajú sa tmavým pivniciam, boja sa čierneho muža a potme by nikdy nešli na cintorín. Rozum a logika dospelých im tu nemôžu pomôcť, moc obrazov je dosiaľ nezlomená a je omnoho silnejšia než intelekt. Na takých príkladoch je možné dokumentovať, že i dospelým zostali takéto obrazy zachované viac, než je im milé a než sú ochotní priznať. Kto z dospelých zistí, že i v jeho živote dosiaľ hrajú takéto strachy a povery dôležitú úlohu, môže to brať i z terapeutického hľadiska ako šancu, ktorá mu môže umožniť neporušený dobrý a priamy prístup k vnútorným obrazom a symbolom.
Obrazy naplnené symbolikou potrebujú deti rovnako ako dospelí; možno ich k rozvoju svojich duchovných schopností potrebujú dokonca ešte naliehavejšie než dospelí. A stále menej majú dojem, že sa im tejto duševnej stravy vo forme rozprávok dostáva dostatok. Žijú s nami dospelými v storočí náhradiek a dostávajú miesto kvality kvantitu. Video a computerové hry nahrádzajú rozprávku na dobrú noc a skutočnú pozornosť. My samozrejme so sebou nezaobchádzame o nič lepšie; i naša fyzická potrava je stále menej „prostriedok na život“ (Lebensmittel v nem., pozn. prekl.), ale je stále viac zlou náhradkou. Stačí na prežitie, ale nie na život. Nikdy by sme s našimi autami nezaobchádzali tak, ako zaobchádzame denne so svojimi telami. Kto by naplnil svoj motor stavaný na Super benzín naftou iba preto, že je to lacnejšie a pretože stojí bližšie pri čerpacej pumpe s naftou. My sami, z rovnakých dôvodov, do seba pcháme zvláštne ponuky pochybnej kvality, ten najlacnejší tovar a dokonca tzv. pôžitky a požívatiny, ktoré dokázateľne ničia telo. To, čo strácame na kvalite, sa snažíme dohnať kvantitou. Zo zdravotníckeho hľadiska je táto miera nahrádzania kvality kvantitou nepriehliadnuteľná a navyše trpí celá populácia desivou deformujúcou nadváhou a napriek tomu väčšina z nich vykazuje eklatantné prejavy nedostatku niektorých dôležitých látok.
V duchovne – duševnej oblasti je situácia podobná. Miesto na kvalitu vsádzame opäť na kvantitu a presycujeme sa i tu druhoradými informáciami, televíznymi filmami tretej kategórie a zábavou štvrtej kategórie. Duševná potrava nepodlieha už prakticky žiadnej kontrole od tej doby, čo sa komerčné hľadisko stalo jediným orientačným bodom a využíva sa v konzumných orgiách, kedy je kvalita trpenou výnimkou. Na prežívanie to stačí, ale život určite znamená niečo celkom iné.
Konrad Lorenz poukázal na to, že považuje pre deti za škodlivé, ak sú tak málo konfrontované s prírodou a jej harmonickými a pritom mnohostrannými formami a miesto toho musí vyrastať v svete zásuviek a pravých uhlov. Lorenzovo včasné varovanie sa desivým spôsobom potvrdilo. Prežívame svoj život v desivom apartheide svojich bytov, ktoré vyzerajú ako hranaté klietky v obrovských obytných silách a tvoria nepriehliadnuteľnú analógiu s moderným chovom úžitkových zvierat. Malé deti vyrastajú vo veľkomestách v kovových tiesňavách lesknúcich sa automobilovým lakom a stále skôr dosahujú „televíznej zrelosti“. Iba naše dosiaľ guľaté oči stoja v ceste tomuto pravouhlému trendu...
Rozprávky a pôvodné symboly sú práve v takejto dobe dôležitým vyrovnávacím činiteľom a možnosťou vytvoriť zdravú bázu, na ktorej potom svoje oprávnenie obdržia i všetky nové vynálezy našej doby bez toho, aby spôsobovali veľkú škodu. Rovnako ako k našej dobe patria počítače a dvd prehrávače, nie je možné ničím nahradiť zážitky z prírody a počúvanie rozprávok. Iste, na prežitie je lepšia aspoň konzerva než žiadna strava. Pre vývoj duše sú potrebné symboly a vzory, a tak sa musíme v týchto zlých časoch uspokojiť s rozprávkovými kazetami a filmami namiesto pravých dobrodružstiev.
Tam, kde dospelým prekáža onen veľmi rozšírený nedostatok fantázie, je možné vo všetkých rozprávkových knihách nájsť zodpovedajúci návod na cestu do vnútra. Koniec koncov, krok od rozprávača rozprávok k tomu, kto rozprávky prežíva, veľmi jednoduchý. Stačí deti vyzvať, aby po niekoľkých prvých slovách zavreli oči, a všetko ostatné sa už potom odohráva vo vnútri samé od seba.
Ideálnou možnosťou je použiť svety vnútorných zážitkov ako doplnok k tým vonkajším, aby sme si tak z oboch strán vytvorili prístup k symbolom a archetypom, elementom a prírode. Pri vlastných príbehoch je treba dať pozor na to, aby sprostredkovávali živý vzťah k polarite, to znamená, aby obsahovali i temné archetypy. To bolo chybou rozprávok autoritatívneho hnutia, ktoré bolo vo všetkých smeroch neškodné a preto sa detí v podstate nedotkli. I detská duša má potrebu úplnosti, vyžaduje svetlé rovnako ako temné stránky. V rozprávkach nie sú iba princezné a dobré víly, kráľovskí synovia a hrdinovia, ale tiež čarodejnice a temní duchovia, ničomníci a vrahovia. Dôveru vo vlastné schopnosti vytvára práve takáto konfrontácia a s ňou súvisiace zmierenie sa i s temnou stranou, ktoré sa deje z vlastnej sily, a tým je základom pre bazálnu dôveru.
K „zasahovaniu“ detí dochádza takmer vždy a deje sa, i keď sa oň priamo nesnažíme, pretože dieťa sa identifikuje s určitou postavou a v nej prežíva celý príbeh. V pozitívnej identifikácii alebo v emocionálnom odmietnutí súcíti i s ostatnými postavami, ktoré predstavujú iné aspekty vlastnej duše. Pri vedených cestách do vnútra sa odporúča od začiatku používať toto zasahovanie a nabádať dieťa k tomu, aby vstúpilo do deja celou svojou predstavivosťou.
Je treba ešte podotknúť, že voľba slov by nemala klásť na dieťa vysoké nároky, inak to podstatne naruší účinok meditácie. Predstavy sú o to účinnejšie, o čo sú jednoduchšie a obraznejšie.
Zdroj: Rüdiger Dahlke „Cesty do vlastního nitra“, VOLVOX GLOBATOR, Praha 1997
Pôvodný preklad: Jitka Schalingerová
Preklad z češtiny: Sokol
exkluzívne.miesta
Súvisiace:
Ruediger Dahlke
http://www.miesta.net/ruediger-dahlke
