Napísal som krátky list istému mocnému mužovi, kde som mu chcel vyjadriť, že sa na neho za nič nehnevám a beriem všetko, čo medzi nami bolo, ako svoju školu a skúsenosť... To, čo sa dialo medzi mnou a tým človekom som považoval za svoju osobnú skúšku a výzvu ako praktizovať „odpustenie“... Len čo som stlačil tlačítko „browse“, aby som stiahol dopis z plochy do mejlu, vynorila sa mi pred očami celkom nečakane krátka scénka z pred pár rokov... Povedal som známemu o inej mediálnej osobnosti /o ktorej si mnohí mysleli, že mi spôsobila krivdu/, že som tomu človeku zo šoubyznisu o d p u s t i l...
„A odpustil on tebe?“ pousmial sa môj známy, s ktorým som debatu viedol a mne v tej chvíli došlo čosi, na čo som vzápätí zabudol... Spočiatku som nepochopil celý zmysel jeho irónie – rozležalo sa mi to v hlave až po dlhom čase, keď som sa rozhodol poslať onen osudový list...
Mal som list v „hľadáčiku“, keď som operáciu pozastavil... Videlo sa mi, že z hlbín pamäte sa mi práve vynára poznanie, ktoré súvisí s odpúšťaním a tým, ako ho bežne chápeme a - skutočným, autentickým odpustením o akom sa hovorí v múdrych knihách...
Rozhodol som sa prísť na kĺb veci – tentokrát a raz navždy... Za týmto účelom som sa pobral do svojho ticha, kde som svedkom len samému sebe – a zároveň svojim najprísnejším kritikom.
Bol to už nejaký rok od spomínaného rozhovoru, no ja som mal jasný obraz o situácii so svojim známym: „A odpustil on tebe?“ a videl som znovu ten jeho veľavravný úsmešok a odrazu ma striaslo na celom tele: ako som mohol nechápať skutočnosť svojho vlastného postavenia v situácii, ktorú sa mi snažil môj známy svojou iróniou naznačiť?!
Z jeho pohľadu vyzerala táto situácia asi takto: ja – neznámy človek a osoba so spoločenským postavením n i ž š í m – t r ú f a m si odpúšťať komusi, kto je evidentne spoločensky nado mnou! Z takéhoto pohľadu hraničí môj „odpúšťací“ postoj s falošnou blahosklonnosťou a vlastnou domýšľavosťou! Ako sa môžem takto v y v y š o v a ť a udeľovať „odpustenie“, keď dotyčným nesiaham ani po päty?
/Na dokreslenie celej situácie spomeniem, že spomínaný rozhovor sme viedli v prostredí malého mesta, kde som vtedy žil a pracoval, zatiaľ čo moje „odpustenie“ malo smerovať do veľkého sveta šoubyznisu... Môj známy, ako väčšina ľudí, mal rešpekt pred mediálne uznávanými osobnosťami, nech už to boli umelci, športovci, podnikatelia, či politici... Môj známy vnímal celú vec tak, že sa len vystatujem – je smiešne, ak človek z davu „odpúšťa“ komusi „tam hore“ – a ja som v tej chvíli bol presne takým smiešnym a trúfalým hlupákom... Z jeho pohľadu ODPUŠŤA SA ZHORA NADOL, NIE NAOPAK!/
Odpúšťanie je v bežnom ponímaní v ý s a d o u - ak nie ihneď kráľov, tak aspoň tých, ktorí majú akú-takú moc...
ODPÚŠŤAŤ JE VÝSADOU MOCNÝCH – tak znie toto /pre mňa dovtedy nepochopiteľné/ pravidlo.
/Je až smiešne, aby sme "odpustili" napríklad predsedovi vlády, alebo prezidentovi – ostatne, predseda vlády aj prezident si môžu naše odpustenie akurát tak.../
Našťastie som si však spomenul na svoj trapas a napísaný list som nikdy neodoslal... Naľakal som sa toho, že onen človek, ktorému som smeroval svoje odpúšťanie, bude moje slová považovať buď za číru trúfalosť, alebo naopak – za riťolízačstvo...
Známemu z môjho mestečka vďačím za pochopenie pravidla o tom , že:
SNAŽ SA POCHOPIŤ MYSLENIE SVETA - INAK DOPLATÍŠ!
Ako teda „myslí svet“ v prípade biblického odkazu na odpustenie?
Svet myslí takto: milosť je nám udeľovaná zhora nadol – byť milostivý zospodu nahor je neodpustiteľný prečin!
Výsada odpúšťať, súvisí v „reči sveta“ s výsadou trestať – obe sú výsadou hierarchie v spoločenskom postavení...
Ak ste biedny červ, vaše „odpustenie“ i „trestanie“ sú v lepšom prípade smiešne – nemajú žiaden účinok, patria do ríše baróna Prášila...
A tak - ak ste obyčajným človekom, nikdy neurobte chybu a „neodpúšťajte“ tým, čo sú nad vami – mohli by to považovať za prejav vašej vzbury, ktorou ich chcete pripraviť o ich vlastné práva a ťažko nadobudnutú moc.
Ľudia tohto sveta totiž veľmi dobre cítia: v odpustení sa ukrýva moc.
A tak som odvtedy ako vyhnanec, ktorý pod rúškom tmy len v tichu a osamelosti prevádza tajný akt odpustenia: predstavím si pri ňom toho, ktorému odpustiť chcem – pokúšam sa pochopiť jeho spôsob uvažovania, jeho vnímanie tohto sveta...
Podobám sa na lupiča, ktorý plánuje lúpež a ktorý si zobral do hlavy, že vylúpi trezor v dokonale stráženej banke a tak musí brať do úvahy všetky okolnosti a všetko, veľmi precízne naplánovať...
Poviem vám, odpúšťanie v tichu je veľmi vzrušujúca činnosť – vžívam sa do nej tak silno, že človek vyrastá pred mojim zrakom ako z mäsa a krvi – nechám ho dokonca, nech vojde dnu – otváram sa „svojmu vinníkovi“ bez strachu, aj keď viem, aké riziko podstupujem. Otváram mu všetky dvere na svojom príbytku – u čím sa tak nebáť a nemať strach z ničoho na svete...
Pozvem vinníka dnu – a čuduj sa svete! Dochádzam k najprekvapivejšiemu zisteniu: po celý ten čas, čo som si myslel, že dotyčný bol kdesi mimo mňa, podliehal som základnému omylu o hraničnosti: ten človek, ako aj všetci ostatní v tomto meste – sú vo mne! Vnímam, ako sa rozprestieram nad mestom, nad krajinu... Mám pocit skutočnej a nefalšovanej bezhraničnosti – ako som si mohol myslieť, že som obmedzený len hranicami svojho tela? Do očí sa mi potom tisnú slzy dojatia – odpustil som nie komusi vonku: ODPUSTIL SOM SEBE! Neodpúšťať je súčasťou ilúzie - neodpustiť znamená ostať väzňom omylu...
A začínam chápať r o z d i e l medzi dvoma typmi odpúšťania – ten prvý je čírou blahosklonnosťou: je to falošný a nepravý typ odpustenia. Odohráva sa v bežnom styku s ľuďmi a je veľmi sprofanovaný... Kvôli tomuto typu odpúšťania túžime po bohatstve, úspechu a vonkajškovej moci: je s ním nerozlučne spojené „neodpustenie“ – teda TREST. Ak máte svetskú moc, môžete vytrestávať a trestať, ale aj udeľovať priazeň a milosť... Už chápem, prečo môže prejavené odpustenie tak dráždiť vinníkov: cítia ho ako vlastné ohrozenie... Ak napríklad prejavíte takémuto typu človeka svoju lásku, spojenú s pochopením a odpustením, začne sa správať nanajvýš zvláštne a nepredvídateľne: miesto toho, aby ste sa bratsky objali, začne vám robiť prieky: najprv sú to azda len malé škrabance, ktoré utŕžite, ak sa však ani potom nevzdáte svojho odpúšťania a budete na ňom trvať, prídu šľahance korbáčom a skutočné bičovanie – ak ani vtedy nezačnete n e n á v i d i e ť a budete len ďalej o d p ú š ť a ť, čaká vás celkom určite ukrižovanie. A keď už visíte s rukami doširoka roztiahnutými, odhaľujúc celú bezmocnosť svojej nahoty, zakričia na vás zdola: „Ešte stále chceš komusi odpúšťať?“ a so smiechom vám prebodnú telo kopijou.
Dlho som nevedel, prečo tak činia – nechápal som, akou provokáciou môže byť odpúšťanie vo svete, kde dominuje vina-trest a nenávisť... V tomto svete nemôžete obstáť, ak neprijmete jeho pravidlá. Ak vám strelia pohlavok, vráťte ho dvojnásobne! Ak do vás hodia kameň, nečakajte a vytiahnite devinu...
Sebaobrana je tolerovaná zákonom – tak to využite, konajte v medziach zákona a predpisovo: len, prosím vás /prosím vás o to v mene vášho vlastného blaha/ nehovorte o odpúšťaní a všeobjímajúcej láske, lebo svojich trýzniteľov podráždite ešte viac! Budú sa k vám správať tak, aby vás ešte trochu poskúšali...
„Uvidíme, koľko znesie, frajer!“ povedia tí páni a zatiahnu pákou na škripci... „Komu chceš odpúšťať, ty lajno?“.
Oni to totiž chápu tak, že sa nad nich staviate morálne – aj keď autentické odpustenie s morálkou má len pramálo spoločné... Oni to chápu tak, že sa svojim odpustením hráte na „lepšieho“... Svojim odpustením nad nimi – z tohto ich pohľadu – vynášate s ú d... A kto ste vy, aby ste súdili mocných?
Autentické odpúšťanie patrí do katakomb – tam ho možno prevádzať relatívne bezpečne... Odpúšťajte bez svedkov – len sami pred sebou... Nech nikto o vašom odpustení nevie... Zachovajte si zdravie a život, neprovokujte!
Autentické odpustenie totiž znamená – absolútne pochopenie DRUHEJ STRANY. Ak chcete DRUHÚ STRANU pochopiť, musíte nájsť v sebe tú časť, ktorá cíti a myslí rovnako ako DRUHÁ STRANA... Musíte sa tou DRUHOU STRANOU STAŤ!
Na to, aby ste sa stali DRUHOU STRANOU, musíte odhodiť všetky pekné predstavy o sebe i o tom, čo si o vás s k u t o č n e druhí ľudia myslia – teda neostať v i l ú z i i o tom, že je tu len svet, ktorý je vám naklonený a ktorý vás uznáva a miluje... Musíte prijať fakt, že je tu aj svet, ktorý pre vám chystá popravisko...
Nedajte sa mýliť pretvárkou a imidžom – preniknite pod povrch vecí, osvetlite v sebe svoje vlastné podzemie – pozrite sa zoči-voči svojmu Protivníkovi... Ste tu len sami sebe svedkom – nikto vás nebude viniť zo zbabelosti, iba vy sami... Neviňte sa, ak sa vám to nepodarí na prvý pokus... Na prvý pokus to neide – musíte sa stať „jaskyniarom“...
Zbavte sa ilúzie o sebe samom, ako o nejakej zvláštne dôležitej osobnosti na tomto svete a o tom, že svet sa točí okolo vás ako okolo nejakej výnimočnej osi: okolo vás sa točí iba váš vlastný svet... Je tu však svet širší – je to svet nepredstaviteľných súvislostí, do ktorých veľmi presne z a p a d á aj príbeh vášho vinníka: aj jeho príbeh tu má svoje nezameniteľné miesto...
Autentické odpustenie znamená, že u v i d í t e svoj vlastný príbeh ako súčasť mnohých príbehov a nebudete ho vidieť už len zo svojho vlastného uhla pohľadu. Váš vlastný uhol pohľadu je tu len dočasne – odchádza vašou smrťou.
Odpustenie vás dostane n a d váš vlastný príbeh: uvidíte svoj vlastný príbeh v súvislostiach o ktorých by sa vám predtým ani nesnívalo! A pochopíte, že v tých súvislostiach je "neodpustiť" čírym nezmyslom a hrou sebastredného ega...
Čo je na odpustení najfascinujúcejšie – je to zároveň jeho najvyšším tajomstvom – je to, že ukrýva v sebe cestu ku skutočnej moci...
Je to moc, o ktorej kázal muž, známy v našich historicko-geografických súradniciach pod menom Ježiš. Už aj malý dotyk s touto mocou-vôľou z vás urobí celkom iné bytosti a stanete sa TÝMI, KTORÍ ODPUSTILI...
Karol Hlávka
Zdroj: antiluzia.blogspot.com
