"Západ sa tomu brániť nevie, pretože nemá dostatočne živého ducha, nemá nápady. Vyčerpal sa dočasne úspešným spotrebným materializmom, nevie sa ho pustiť a ostáva v ňom ako v modle, ktorá nie je účinná. My sme sa zbavili komunizmu a nateraz podriadili Západu, ale súčasne sa začala sa zatiaľ skrytá obroda rodných hodnôt, duchovného slovenstva, čo je však jeden z najpodstatnejších koreňov európskej kultúry. Ak uskutočníme duchovnú obrodu, nemusíme sa báť ani amerických vojsk, ani toho, že tu nebudú, nemusíme sa báť ani Kremľa, ani moslimov, ani ďalších javov, ktoré mnohí považujú za hrozbu. Našu duchovnú prírodnosť treba zjavne ustanoviť ako prirodzené právo, a nie ju potláčať ako pohanstvo. Ak sa podarí naša duchovná obroda, ktorá po nekonečne dlhej dobe je vôbec možná, môžeme sa stať jednou z najšťastnejších kultúr sveta."
Rozhovor so Žiarislavom
Keď si spomínal v poslednom článku (Výchova k idiotizmu je IN), že skupina Bytosti končí, mal si tým na mysli aj to, že ani ty sa neplánuješ v najbližšej dobe nejako hudbou zaoberať?
Hudbou sa človek zaoberá stále, napríklad pokračovaním nahrávania novej dosky.
Novej dosky? V akom duchu sa bude niesť?
Túto dosku točíme so zvukárom už asi dva roky po kúskoch, raz za pol roka vojde človek do štúdia a niečo natočí, pokiaľ to dovoľujú prostriedky. Je to prvá vec, pri ktorej človek nemá predstavu o dobe ukončenia. Teda žiadne ponáhľanie. Čo umožňuje naspievať aj trojhlasy v slovanskom duchu a s citom ich podoprieť hrou na nástroje, ktoré poznáš z predchádzajúcich platní. Teda všelijaké píšťaly, fujary, basfujara, husle, basičky, bubny doby, gitara i prírodná basgitara, hrkálky, ozembuch, roľničky, dedova harmonika, a ďalšie.
S akými hudobníkmi nahrávaš?
Sám. Stopu po stope na rôzne hudobné nástroje, od prastarých po novšie. Dve desiatky nástrojov. Zatiaľ sa tomu poslucháči divili, lebo to pri počutí nie je rozoznateľné, že je to jedného muža skupina a pritom je to nahraté ako obyčajne bez metronómu. Možno budú hostia, vlastne hosťky nejaké ženské hlasy, do troch – štyroch refrénov. Určite sa to bude líšiť od všetkých predchádzajúcich dosiek. Sú tam aj piesne odohrané na Divozele, na niektorých sviatkoch, ako „Tá sila je v nás“, „Zem Slovenov“, „Postoj chvíľu“, „Chvála ti veľká Matka Zem“, „Jesenná je hviezdna obloha“ a ďalšie. Aj tieto piesne sú vlastne hudobno-umelecké, či duchovné reportáže, napríklad pieseň „Sila je v nás“ je o jastrabovi, ktorého pri Kokave zrazilo auto a na Medzi sa liečil a učil znovu lietať. Pripomína to naše dejiny. Ak bude obeživo, mohli by sme dosku vylisovať na prelome rokov.
V poslednej dobe sa o tvoju hudbu začal dvíhať záujem. Prečo skončili Bytosti? Nie je o koncerty záujem?
Nielen o hudbu, ale aj o slovenstvo vôbec. Chlapci sa síce na sieti dohadujú, či sme Sloveni, alebo Slovania, ale pätnásť rokov po prvom zverejňovaní reťazca Návrat Slovenov človek rád vidí stav, keď sa menej namotávame na rôzne keltstvá a iné módne vplyvy a začíname viac hľadať svoju vlastnú podstatu.
Takže pokles záujmu určite nie je. Aj v tomto týždni prišli ponuky na koncerty v Čechách a v Poľsku, ale skupina Bytosti už nehrá, človek ukončil činnosť skupiny v tejto podobe. Je ale možné, že bude ďalšia vlna Bytostí, ak by k tomu došlo, tak vystúpenia v mestách budú úplne iné. Bude to husté a farebné, budú to bytosti, ktoré na sebe husto pracujú a sú pripravené predstúpiť pred ľudí s tým, kvôli čomu tu sme. Aj keď sa človek sa nestretáva s hudobníkmi, žije v lese, ale napriek tomu môže časom vzniknúť dobrá hudobná skupina. Už sa prihlásil do skupiny novodrevný pesničkár Janko Majerčík, čo je iste dobré znamenie. Budeme potrebovať dobrého bubeníka – dobeníka, ktorý bude s nami pracovať, keďže možno by sa mohol „rekvalifikovať“ aj z iných bicích nástrojov na naše dunivé bubny - doby. Zišiel by sa ako soľ nejaký pekný trávnicový ženský hlas, aspoň jeden. Takto by sme boli v zásade vybavený, aj keď by boli na úžitok aj nejaký ďalší chlapský hlas, hudbu môžu podporiť ďalšie husle, píšťaly, fujary, veľká basa je tiež zaujímavá. Budeme vidieť, čo bude, z čoho budeme variť. Takže pôjdeme na vec, ak sa nájdu ľudia so silnou vôľou k veci, schopní pôsobiť v bytostiach s nasadením. Pozvali nás práve do Prahy na ďalší slovanský festival, čo je už v strednej Európe dôsledok našich pohybov. Keď to človek odmietol so zdôvodnením zrušenia skupiny, chceli odložiť, ale nakoniec to možnože dovtedy spustíme. Zostavenie novej skupiny by mohlo byť krajine, krajinám a dianiu na úžitok. Človek hovorí o krajinách, pretože Čechy, Morava a Poľsko sú v podstate tiež náš blízky duchovný okruh a po prieskumných cestách a koncertných šnúrach je možné rozvinutie kultúrnej spolupráce s ďalšími krajinami. V tejto súvislosti nám v minulom rozhovore spomenutá akoby „blokáda“ niektorých pák na Slovensku vôbec nevadí, prospieva to šíreniu našej novodrevnej kultúry vonku. Potom, keď sa vrátime okľukou domov, potom sa budú diať veci.
Mohol by si priblížiť svoje zážitky, dojmy z etno festivalu v Poľsku, ktorého si sa zúčastnil?
V Poľsku vo Varšave bol týždňový etno - festival „Križovatka kultúr“, najväčší tohto druhu v strednej Európe, kde majstri z rôznych krajín sveta viedli tvorivé dielne hry na nástroje, spevov alebo tancov. Počas týždňovej dielne Cesty koncovky sa tridsať Poliakov s Poliek učilo hrať vedomeckým spôsobom v Paláci kultúry a oddychu naše novodrevné i ľudové piesne.
V sobotu bol spoločný koncert majstrov, kde diváci ocenili nielen našu koncovku a fujaru, ale aj koncert koncovkovej učeníckej skupiny, ktorá hrala Pozdrav štyroch strán a pieseň z Perúnovho dreva Vodenka. Koncert majstrov dirigovala skvelá Mariša, ktorej sa podarilo presvedčiť človeka, aby hral s Varšavským mládežníckym sláčikovým orchestrom podporeným staropoľskými nástrojmi, skladby kultového poľského skladateľa Chopina.
Ty si si naštudoval Chopina?
Ani nie, vlastne som Chopina nepoznal. Raz človek stihol koniec jednej skúšky a neznelo to nepochopiteľne. Ostatní to cvičili celý týždeň, ale poľský manažer Grzegorz človeka od toho dosť odhováral, že hrať s filharmóniou je pod úroveň neumelého novodrevného majstra, lebo to bol koncert majstrov – vedúcich etno-vorkšopov, a že takí šopéni môžu za úpadok ľudovej hudby, ktorá v Poľsku takmer zanikla. Grzegorz bol navyše presvedčený, že autentickí hudobníci nemajú robiť žiadne skúšky, pred tým, ako spolu hrajú, ale majú rovno vystúpiť, takže v tomto duchu mi zariaďoval program. Ale nakoniec to dopadlo mimoriadne zaujímavo. Keď som sa zjavil po začatí koncertu s fujarou, zdalo sa, že Mariša ako tak dirigovala, sa trochu zľakla, lebo jej bolo jasné, že fujaru na žiadnej skúške nevidela. Ale keď zistila, že to ladí v tom áčku, tak sa začala znova usmievať.
Potom človek vytiahol v nejakej polke „skržipky“ a keď dostala priestor improvizácia človekovej koncovky, to už orchester robil priestor vedúcim hudobných dielní jednému po druhom, tak sa do toho pridal skvelý indický tablista Muthu Kumar, s ktorým sme mali pred troma dňami koncert a poľský multiinštrumentalista Bartek, takže sme to rozpálili v akejsi búrlivej ethno-anomálii vrcholiacej fujaro-bubnovou extázou, ocenenou bujnými ohlasmi.
V Poľsku si pôsobil už viackrát...
Táto krajina je nám blízka, rozumie našim piesňam. A mnoho Poliakov sa nadchlo našim vývojom. Festival bol v dobe, keď Obama rozhodol, že v Poľsku a Čechách nebude raketový štít umiestnený oproti Rusom. Poliaci sa to dozvedeli o Klausa, ktorému Obama zatelefonoval a robili si vtipy o tom, že prečo nezavolal do Varšavy. Že to preto, lebo práve beží akcia „Volanie do Čiech zdarma“. Bolo to práve v dobe pozývacieho listu pre Ameriku.
Pozývací list? Čo pod tým chápeš?
Tí českí, slovenskí a poľskí ustrašení predstavitelia napísali do Bieleho domu Obamovi list, aby nás Amerika nenechala napospas.
Napospas čomu?
Asi napospas sebe, lebo sme pomerne slobodní. Úplne to pripomínalo pozývací list, ktorý písali československí komunisti do Kremľa v 68. roku a potom Brežnev poslal vojská. Našťastie Obama je iný ako Brežnev a Bush, o ktorom je mimochodom hromada Američanov presvedčená, že nad Al Gorom vyhral voľby podvodom. Aj tak máme na svojom území nejaké americké sily, ale nie je to až také ostré, ako to bolo plánované. My, Slováci, si môžeme po veľmi dlhej dobe konečne riadiť svoje osudy dosť zvrchovane a to vyvoláva v mnohých hrôzu, strach a paniku. Sú známe prípady, že väzňa vypustia z cely a on sa v zúfalstve obesí.
Spomenul si, že to bolo plánované oveľa hustejšie. Čím to je, že americký plán nevyšiel na 100 percent?
Kým Česi a Moraváci ako ľud boli proti americkému radaru, ich vládcovia boli za, čo je vo svete bežná vec vzhľadom na určité mocenské hmaty a chvaty „svetovlády“. Na Slovensku bola proti tomu nielen verejná mienka, ale aj vláda. Čo nie je úplne zanedbateľné, pretože naďalej tu jestvuje akýsi slovensko-český kultúrno-spoločenský priestor. To by však samo osebe radaru v Čechách nezabránilo.
A čo teda tomu zabránilo?
Zabránil tomu polčas rozpadu americkej rozpínavosti. V 19. storočí USA v podstate behom polstoročia zabrali indiánskym národom dve tretiny svojho súčasného územia. Čo je veľkosť asi ako západná Európa so strednou. Pôvodní Američania boli desiatky rokov koncom 19. a začiatkom 20. storočia v koncentračných rezerváciách. Napriek tomu si toto Amerika dokázala obhájiť ako obdobie demokracie, napriek genocíde desiatok pôvodných národov, v ktorej použila od prvkov biologickej vojny (prísun nakazených prikrývok do rezervácií), cez úmyselné vykynoženie miliónov bizónov až po zákaz uskutočňovania pôvodného indiánskeho duchovna (viď masaker stoviek neozbrojených Siouxov počas náboženského obradu vo Wonded Knee, čo bolo mnohonásobne vražednejšie, ako naša Černová, alebo násilné držanie indiánskych detí v cirkevných školách aj v reťaziach v 20. storočí). Pôvodní Američania (Indiáni) boli v „demokratických“ rezerváciách niekoľko desiatok rokov bez občianstva, držaní ako zvieratá, bez práva cestovať po vlastnej krajine. Samotný vynález rezervácie, teda umelého geta v nehostinnom území, neskôr inšpiroval Hitlera. Dovtedy to uskutočnili snáď len Angličania na Búroch v Afrike. Podľa vzoru amerických rezervácií neskôr vznikli nacistické koncentračné tábory.
O tom ale bežní ľudia nevedia...
Bežní ľudia sa nechávajú ohlupovať povrchnými médiami a povrchnou západnou kultúrou, alebo jej domácimi podobami. A oficiálny výklad dejín je nástrojom politiky, presne tak, ako „mienkotvorné“ médiá. Takže skutočné, pre bežných ľudí utajené dejiny, si dnes každý môže overiť v odbornej literatúre, ale málokto o tom niečo vie, lebo duchovne lenivá masa je kŕmená ideológiou, do ktorej sa toto nevmestí. Nielen Američania, aj my máme sfalšované dejiny.
Takže po víťaznej vojne za nezávislosť a neúspešnej invázii do Kanady, po zabratí severomexických území a iných mocenských pôsobeniach v bezprostrednom okolí, teda Amerika natvrdo skolonizovala indiánske územia vo vnútrozemí a potom pobrala sa expandovať do sveta. Americkí vodcovia uplatnili novú taktiku. Taktiku neokolonializmu. Už nevysielali predovšetkým vojakov, ale hlavne obchodníkov, vytvorili dômyselne zostrojenú kapitálovú chobotnicu s hlavou vo svojej krajine, ktorá so svojimi bankovými prísavkami začali obopínať jednu krajinu po druhej v poradovníku zostavenom podľa ropných zásob a vojenských a iných ťažiskových polôh.
Najjednoduchšie to bolo v podmienkach demokracie západného typu, ideálnej pre trhovú expanziu, ale časté sú aj prípady rôznych stupňov totalitných diktatúr, s ktorými sa Amerika priatelila len preto, že jej išli po ruke.
To celé by nebolo možné samozrejme bez akoby „tržne“ stanovených kurzov nadhodnoteného dolára voči iným menám, na čom má svoj podiel Medzinárodný menový fond, Svetová banka a ďalšie, menej oficiálne páky. Vieme ale, že to nebol celkom voľný trh, lebo čo myslíte, koľko Novoguinejčanov, alebo hoci Argentínčanov sedí v MMF?
Takže kurzy mien nie sú stanovené podľa ich reálnych hodnôt?
Sčasti sú, ale z časti sú aj dôsledkom hospodárskeho súperenia, kde silnejší „obtiahne“ slabšieho. Toto však nie je len americký systém. Británia a iné západoeurópske krajiny s podobnými vecami mali tiež svoje skúsenosti. Kolónie Španielov, Portugalcov, Francúzov, dokonca aj nepočetných Holanďanov sa časom rozpadli, kým Americké držali, lebo boli dômyselne ovládané už nie priamo cez koloniálne úradnícke siete, ktoré zbytočne provokovali domorodcov, ale skryto a cez dolár. Takže, aby sme pochopili dnešné siločiary, musíme si pripomenúť, prečo Amerika v 20. Storočí tak narástla. Nezabudnime, že len pred niečo viac ako storočím USA ukončili dobývanie „svojich“ území.
Takže USA obsadzovala až do konca 19. storočia indiánske krajiny so všetkým ich obrovským nerastným bohatstvom a poľnohospodárskou a inou plodonosnosťou. Preto francúzska Socha slobody, (o ktorej si myslíme, že je americká, lebo ako všetko ostatné už z istého hľadiska je), vítala Európanov, pretože ukazovala chrbát indiánskym územiam, čakajúcim na nie príliš demokratické obsadenie. Bolo to v dobe, keď Slováci rozbehli boj za zrušenie poddanstva, boj o právo používania materinského jazyka, v základoch aj o právo na duchovné sebaurčenie, a právo samosprávy slovenského okolia – prvého novodobého, na Myjave vyhláseného slovenského štátu, teda v zásade prevažne mierový boj o spravodlivosť a demokraciu a po čiastkových výsledkoch sme boli na čas zmrazení. Potom nasledovali pre Európu dve zdrvujúce svetové vojny, počas ktorých sa Amerika vďaka uvedeným skutočnostiam, ktoré umožňovali jej prudký hospodársky rast, nerušene zdokonaľovala v novej taktike. K nej okrem peňažných a vojenských pák bystro začlenila aj zvlášť vypracovanú mediálnu s dômyselným začlenením svojho hollywoodskeho strediska. Na Zemi je však zákonitá určitá polarita, podobne, ako v atómovom jadre, ktorá je predpokladom určitej rovnováhy. A tu narazila Amerika na neviditeľný múr svojej rozpínavosti. Rozbitie skostnateného komunistického bloku znamenalo posledné výrazné rozšírenie priestoru pre západný kapitál a politiku. Odvtedy rozpínavosť ustala. Dnes nastal zákonitý pokles. Ten nie je len následok prepísknutej peňažnej mágie, ktorou to zjavne bankoví veľmajstri prestrelili. Môžeme to nazývať kríza, ale v skutočnosti sa západné národy prvý raz po dlhej dobe viac priblížili hospodárskym stavom, ktoré si skutočne zaslúžia. Bezbrehá rozpínavosť kultu spotreby už nebola možná ani z ekologických dôvodov. Zem by to neuniesla. Netreba si však robiť ilúzie, že Obama bude spasiteľom sveta a že oslabením Ameriky sa bez našich zásluh zlepší náš stav. Aj tam aj tu sú ľudia takí aj takí, záleží ale na spoločensky uznávanom rebríčku hodnôt. Toto je naša otázka dňa. Kolonializmus má mnoho podôb, ale je tým ohavnejší, čím je menej vedomstva. Dá sa obmedzovať, ako aj iné nepriaznivé javy, napríklad niektoré druhy kriminality, smerom k menej nebezpečným, neprejavenejším polohám, alebo sa tomu dá oddávať a potom znovu horekovať, keď nás ďalší nový protektor priškripne. Mimochodom, človek má také výrazné videnie, že Amerika v týchto dňoch plánuje nový menový ťah, ale to nie je až také podstatné.
Okrem toho sú tu ďalšie hrozby v podobe novoinváznych kultúr.
Aké kultúry máš na mysli?
V západoeurópskom priestore, ktorému sme kvôli členstvu v Európskej únii viac-menej podriadení, sa začal nezanedbateľný moslimský prienik. V Belgicku narodené deti sú od tejto chvíle zväčša z moslimských rodín, prudko rastie aj moslimská menšina vo Francúzsku a v ďalších krajinách. Jedného dňa, keby počtom prevýšili ten-ktorý domorodý európsky národ, mohli by si demokraticky nastoliť moslimské náboženské právo. Čím by sa demokracia novoeurópskeho typu na tom-ktorom území skončila a nastal by návrat k niečomu podobnému, ako cirkevný stredovek, len v iných farbách. My sme už teda niečo podobné raz zažili. V dobe keď na územiach rodovej demokracie Slovenov, ktorá ustupovala kniežacej moci, avšak ešte v duchovnej slobode, zaviedla totalitu cirkev, najprv jedna, po nej druhá, občas tretia. Trvalo tisíc rokov, kým sa ten režim poľudštil, bolo tu tisíc rokov preonačovania a prispôsobovania v podstate starozákonného, cudzieho kódexu, našim potrebám. Aj vďaka vývoju vedomia bolo vôbec možné nakoniec dosiahnuť určitú slobodu jednotlivcov a národov a uvažovať napríklad o svojich duchovných koreňoch, ktoré dnes konečne rozvíjame. Moslimovia si píšu podľa svojho letopočtu pätnáste storočie. Keď si tento rok písali židokresťanské cirkvy, práve sa končila križiacka genocída dovtedy slobodných, akože „pohanských“ polabských Slovanov a začalo sa križiacke ťaženie proti tzv. „pohanským“ teda slobodným Baltom. Bolo by nepríjemné, keby sme mali byť teraz vystavení ďalšej inváznej kultúre, ktorá má v preambule starozákonnú „svätú vojnu“. To by asi nebol úplne najlepší nápad.
Ako je možné sa tomuto vyhnúť, brániť?
Západ sa tomu brániť nevie, pretože nemá dostatočne živého ducha, nemá nápady. Vyčerpal sa dočasne úspešným spotrebným materializmom, nevie sa ho pustiť a ostáva v ňom ako v modle, ktorá nie je účinná. My sme sa zbavili komunizmu a nateraz podriadili Západu, ale súčasne sa začala sa zatiaľ skrytá obroda rodných hodnôt, duchovného slovenstva, čo je však jeden z najpodstatnejších koreňov európskej kultúry. Ak uskutočníme duchovnú obrodu, nemusíme sa báť ani amerických vojsk, ani toho, že tu nebudú, nemusíme sa báť ani Kremľa, ani moslimov, ani ďalších javov, ktoré mnohí považujú za hrozbu. Našu duchovnú prírodnosť treba zjavne ustanoviť ako prirodzené právo, a nie ju potláčať ako pohanstvo. Ak sa podarí naša duchovná obroda, ktorá po nekonečne dlhej dobe je vôbec možná, môžeme sa stať jednou z najšťastnejších kultúr sveta. Ak však strážcovia živej vody budú chrápať a nechajú si zamoriť studňu, znamenalo by to zle nedobre.
Nechceš to nejako vykresliť?
Nie.
A v prípade, že duchovná obroda bude úspešná, dokážeš načrtnúť obraz budúcnosti v tomto priestore?
Budú sa tu rodiť deti v šťastných rodinách. Budú sa rodiť bez veľkých stresov. Budú chodiť do škôl bez veľkých stresov. Budú sa tešiť zo života a budú sa tešiť, že sa môžu vzdelávať šťastným, dobrodružným a nie idiotským spôsobom. Bude dostatok pitnej vody pre celú krajinu, zmiznú smetiská v lesoch. Nebudú tu vymierať rastlinné a živočíšne druhy, človek precíti šťastie s ďalšími bytosťami. Prchavé a kŕčovité šťastie a vytrvalé nešťastie v kolotoči naháňania večne unikajúceho kapitálu nahradí duchaplnejší stav vedomého a citového naplnenia. Ženy nebudú vylievať do vody jedy a muži zabezpečia ochranu zdravej krajiny, lesov, vôd, vzduchu a pôdy. A duší. Ženy budú deťom spievať krásne uspávanky a budú zaspávať pri chlapoch a nie pri ustráchaných a mľandravých produktoch neurotickej civilizácie. Krajina bude mať úctu nielen k iným národom a kultúram, ale po uskutočnení dejinnej terapie národ konečne získa úctu k sebe. Mnohí sa budú dívať, diviť a zoberú si dobrý príklad. Nebudeme sa hanbiť za svoju reč a piesne, naopak budeme na ne hrdí a bude nás to napĺňať silou. Budeme vedieť dobre robiť aj v pohodičke oddychovať bez vymývania mozgov. Budeme si ctiť dedičstvo predkov a rozvíjať ho v tvorivosti a nových podobách.
Zhovárala sa Miroslava Hardošová
Zdroj: Rodná Cesta - Časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna
Žiarislav, hudobník multiinštrumentalista a pesničkár, výrobca hudobných nástrojov, publicista a spisovateľ, bývalý novinár, pôvodným povolaním geológ, žije, pracuje a rozjíma na samote v Stoličných Vrchoch. Na samotu odišiel po rokoch pôsobenia v mestách, po tom, ako založil spoločnosť pre obrodu pôvodného - prírodného duchovna - Rodný Kruh. V horách vytvoril zvláštny salaš, kde žije v spoločnosti koní, kôz, oviec a psov vo voľnom chove. Tu za ním prichádzajú ľudia so záujmom o rodné duchovno a prírodný život a niektorí z nich sa chystajú usadiť sa v neďalekých priestoroch. Z času na čas Žiarislav cestuje do miest a novolazníckych usadlostí, kde ho pozývajú na besedy a hudobné vystúpenia. Tiež vedie obrady pôvodných výročných sviatkov, tvorivé dielne a výuku rôznych vedomeckých smerov, ktoré vyvinul na podklade rodného duchovna pre prírodný život v novej dobe.
Žiarislavova práca sa v poslednej dobe stáva známou nielen v duchovných, hudobných, literárnych a iných umeleckých smeroch (tance, výtvarníctvo, divadlo...), ale i v oblasti národopisu, národovedy (etnografie a etnológie), etnomuzikológie, histórie a ďalších odborov súvisiacich s novodrevným vedomectvom.
Žiarislav vidí lieky na súčasné spoločenské a prírodné ťažkosti v oživení pôvodnej slovenskej a slovanskej kultúry, cez ktorú poukazuje na kultúru indoeurópsku, všeľudskú až všebytostnú. O Žiarislavove učenie sa zaujímajú nielen Slováci doma i v zahraničí, ale i Česi, Moraváci a iní Slovania a spoznávajú ho hlavne vďaka jeho hudbe aj Neslovania.
K jeho záľubám popri hudobnej tvorbe a všetkému, čo súvisí s prírodou, patrí tiež lukostreľba s domácky vyrobenými lukmi a šípmi, výroba kozieho a ovčieho syra, starostlivosť o zvieratá a liečiteľstvo.
Otázky na Žiarislava pošlite na divozel@ved.sk
