„Pravdepodobne práve všadeprítomné riasy a mŕtve ticho Sargasového mora podnietili vznik malebnej, ale skľučujúcej legendy o mori či pohrebisku stratených lodí a mori strachu,“ píše Charles Berlitz. „Stará námornícka legenda hovorí o rozsiahlom atlantickom pohrebisku lodí všetkých vekov, ktoré ležia zapletené nehybne v množstve rias a pomaly chátrajú obsadené posádkou kostlivcov. Tí neunikli a sú nútení zdieľať neblahý osud spoločne so svojimi loďami.
„Sme stratení, pri Bermudách všetko zmizlo. Naše dievčatá budú nariekať, ale nie dlho. Nič si nenahovárajme. Osušia si oči a potom si ich pekne namaľujú. Trochu si poplačú a hneď na nás zabudnú. A čo my na tejto lodi? Čo ostane po nás? Mená, ktoré občas zamrmle stará tetka, krátka modlitba v kostole, zoznam na desiatej strane novín, do ktorých si niekto zabalí kus rybaciny. Toto z nás pri Bermudách ostane.“
R. V. S. Redick
„Sme stratení, pri Bermudách všetko zmizlo. Naše dievčatá budú nariekať, ale nie dlho. Nič si nenahovárajme. Osušia si oči a potom si ich pekne namaľujú. Trochu si poplačú a hneď na nás zabudnú. A čo my na tejto lodi? Čo ostane po nás? Mená, ktoré občas zamrmle stará tetka, krátka modlitba v kostole, zoznam na desiatej strane novín, do ktorých si niekto zabalí kus rybaciny. Toto z nás pri Bermudách ostane.“
R. V. S. Redick
V roce 1986 přivedly služební důvody Roberta Leśniakiewicze do polsko-slovenského pohraničí pod Tatrami, kde si vedle povinností aktivní služby našel čas na zkoumání záhad spojených s těmito „kapesními velehorami“. Kromě vícero pozorování UFO a nevysvětlitelných zmizení lidí v této oblasti, které vyšetřoval, byl nadšen mysteriózní atmosférou pohoří, které se celé věky těšilo zájmu ze strany středověkých prospektorů, alchymistů, přes agenty tajných služeb až po současné hledače vysokohorské romantiky. Toto vše najdeme v jeho knize ´Projekt Tatry´.
Všetko sa to pre jedného z nás začalo istého jesenného večera pred mnohými rokmi, ale touto skúsenosťou sme si „na preskáčku“ prešli obaja: Bola sobota a strašne som sa nudil. Pre šiestaka nie je asi nič horšieho ako nuda sychravého večera a možno aj preto mi mama - vedená neomylným inštinktom, alebo i preto, že ma poznala lepšie ako ja sám - položila pod nos fantastický román Marie Kannovej „Modrá planéta“. Názov, ako aj obsah ma nesmierne zaujali, keďže v tom čase som už prečítal všetky knižky od Stanislawa Lema a ďalších autorov sci-fi šesťdesiatych rokov a preto som ju doslova zhltol za onen večer a časť noci. Z knihy sa mi najviac zapáčil opis pocitov jej hrdinov, ktorí sa vypravili do vesmíru, aby vzápätí počuli „...silné hrmenie Slnka, výbuchy hviezd a ozveny ďalekých galaxií" a to ma úplne vzalo.
