Sedíme spolu ja, žena, ded a naše dve deti v polkruhu vo vlhkom kúte našej usadlosti, žena v rukách drevenú brezovú misu plnú rôznych semien čo nám od jesene poostávali i čo sme si so susedmi povymieňali, siať budúcu úrodu sa chystáme. Polkruh preto, že sme i Boha – v podobe slnka - Svaroga vari – medzi nás pozvali, aby dobre všetko vypočul a doprial. Ded sedel na kraji, potom ja, žena v strede a na potom deti, starší syn - asi desaťročný, a mladšia päťročná dcéra, tak ako sila rodu prúdi, od starého k mladému. A nesedeli sme na holej - vtedy ešte studenej a vlhkej zemi, ale na kožušinách, čo nám jeden z „našich“ psov z lesa doniesol, žul ich a driapal z rubu dokým mäkké nezostali aj po vyschnutí...
