Budúcnosť má veľa mien. Pre slabých je čímsi nedosiahnuteľným. Pre bojazlivých je čímsi neznámym. Pre odvážnych je šancou.
VICTOR HUGO (1802-1885)
Mladý muž v uniforme amerického letectva nebol veľmi zhovorčivý; stroho a zjavne trochu neochotne odpovedal na moje zvedavé otázky. Bolo to ráno o ôsmej 2. augusta 1984. Viezli sme sa po Colorado-Highway 115. Môj mlčanlivý vodič šoféroval Chevrolet po asfaltovanom, na zákruty bohatom úseku horskej cesty. Nemusel som sa spýtať, stačilo pozrieť na tachometer, aby som zistil, že sme prešli päť kilometrov, keď sme zastali pred nepeknou budovou - CHEYENNE MOUNTAIN COMPLEX. Pred malou budovou sa rozprestieralo ozrutné parkovisko. Kam sa podeli vodiči týchto nespočetných áut?
Vo vchode malého domu ma pozdravila pani K. Cormierová, zástupkyňa šéfa oddelenia pre kontakty s médiami v US-SPACE-COMMAND; vzala mi tašku, ktorú som mal prevesenú cez plece, a fotoaparáty, podala ich seržantovi, ktorý moje príslušenstvo dal presvietiť, ako sa to robí pri bezpečnostnej kontrole na letiskách. Prekontrolovali mi pas, na košeľu pripevnili štítok s číslom a dátumom. Keď sme prešli rőntgenovým tunelom a dvoma dverami z drôteného pletiva, ktoré sa nečujne otvorili a zatvorili, vošli sme do zeleného vojenského autobusu, ktorý sa po elegantnej zákrute vnoril do skalného tunela, kde bolo svetlo ako za jasného dňa. Onedlho zastal pred pravdepodobne najväčšími a najhrubšími dverami trezoru na svete: boli tri metre vysoké, štyri metre široké, meter hrubé, pevne zakotvené v žule, a celá tá oceľová obluda vážila dvadsaťpäť ton! Po opätovnej kontrole preukazov sa o tridsať metrov ďalej znovu otvorili podobné dvere. Fascinovane som pozoroval, ako sa nečujne otvárali a zatvárali.
„Za sedem sekúnd sa dvere zavrú vzduchotesne, hydraulicky a elektromagneticky“ vysvetľovala pani Cormierová.
S údivom som zistil, že stojím v podzemnom skalnom hangári, kde by pokojne mohlo súčasne garážovať viacero lietadiel typu Jumbo. Dozvedel som sa, že z horského masívu odstránili dynamitom 700 000 ton žuly, a v prípade pochybnosti by sa tento údaj dal pokojne zrevidovať smerom nahor, lebo všetci sa tu usilovali o milú skromnosť. - Aby nič nevyšlo nazmar, masy kamenia sa vyniesli von, kde tvorili podklad pre parkovisko v skalnatom teréne.
Steny a stropy tunela, spojovacie štôlne a haly sú oceľovými sieťami zabezpečené proti padajúcemu kameniu, a aby sa skala sama „stabilizovala“, vrazili do žuly 110 000 oceľových svorníkov dlhých až 11 metrov.
Tu sa vytvorila jedna z najimpozantnejších, no zato najmenej známych stavieb moderny. Skladá sa z 15 trojpodlažných oceľových budov, spočívajúcich na l 319 mocných oceľových perách, z ktorých každé váži 500 kilogramov. „Domy“ tejto oceľovej dediny techniky nemajú priamy kontakt so skalami a nie sú ani navzájom pospájané. Pohyblivé podpery majú pri zemetrasení alebo výbuchoch atómovej bomby zachytiť každý otras a zaručiť voľné vznášanie stavieb.
Pri obchôdzke mi potom bolo jasné, komu patria tie nespočetné autá vonku: Ich majitelia patria k šesťtisícovej armáde SPACE COMMAND, z ktorých niekoľko sto pracuje v podzemnom komplexe v Cheyennských vrchoch pri Colorado Springs; sú zamestnaní v nervovom centre americkej vesmírnej kontroly.
Pani Cormierová s kýmsi telefonovala. Akoby vyrieknutím zaklínadla Alibabu z Tisíc a jednej noci: „Sezam, otvor sa!“ sa dvere odsunuli a my sme vstúpili do zatemnenej miestnosti. Na dvoch úrovniach sedelo zo dvanásť mužov pred obrazovkami a nad klávesnicami počítačov. Z mierne naklonenej steny svietili obrysy pevnín, potiahnuté jemnými predlžujúcimi sa krivkami.
Kde je Saľut 6?
„Čo sa tu robí?“ spýtal som sa službukonajúceho dôstojníka, keď sa mi oči prispôsobili čudesnému svetu.
„Tu kontrolujeme dráhy všetkých satelitov, ktoré krúžia okolo Zeme.“
„Všetkých satelitov? Nielen vlastných...?“
„Nie, dobre ste počuli: všetkých satelitov!“ uškrnul sa dôstojník.
„Môžem si to na príklade preveriť?“
„Nech sa páči. Nemôžete nás prekvapiť!“
„Tak mi povedzte, kde sa teraz nachádza Saľut 6!“
Dôstojník sa naklonil ku kolegovi a pošepol mu zopár slov. Zopár úderov na klávesy, a už sa na veľkom plátne zjavila krivka, ktorá sa slimačím tempom predlžovala.
„Saľut 6 nie je satelit, ale vesmírna stanica, na ktorú už viac ráz prileteli iné sovietske vesmírne lode,“ vysvetľoval môj dôstojník, kým sme všetci pozerali na krivku. „Stanica vyštartovala 29. septembra 1977.“ - Krivka tam ešte vždy bola. - „Vidíte, krivka ukazuje súčasnú polohu Saľutu 6 - práve sa nachádza nad Maďarskom!“
„Sú to výpočty pravdepodobnosti o predpokladanej dráhe, alebo Saľut 6 skutočne letí tadiaľ, kadiaľ sa krivka pomaly pohybuje...?“
„To všetko je čas a poloha v tejto chvíli,“ povedal dôstojník a usmial sa trochu zhovievavo.
Dozvedel som sa, že „tamhore“ sa nachádza vyše 15 000 objektov, v čom sú zarátané časti rakiet a iného vesmírneho odpadu. Ale toho času krúži okolo Zeme po vyrátaných dráhach 5 312 satelitov. Môj dôstojník mi hrdo ukázal jediný Space Catalogue slobodného sveta, vesmírny katalóg, ktorý vyzeral takmer ako starožitný register; veľmi pozorne, až pedantne je tam zachytený každý satelit s dátumom štartu a návratu do atmosféry.
Pravda, za pultmi nesedia úradníci s rukávnikmi na rukách. Všetko je na počítačoch. Databanka v US SPACE COMMAND nekatalogizuje len satelity, ale pozná aj všetky charakteristiky: Je to civilný, alebo vojenský objekt? Aká je jeho úloha? Je jeho dráha stabilná? Funguje na palube každý prístroj? A na stisnutie gombíka sa na obrazovke zakreslia všetky momentálne dráhy 5 312 satelitov 2. augusta 1984! Odvtedy je ich o niekoľko viac...
Ale počítače neukazujú len momentálny stav. Na vyvolanie kódom poskytnú aj budúce dráhy bez ohľadu na to, o ktorý dátum ide. Keď sa začiatkom roka 1983 rádioaktívny ruský satelit KOSMOS 1402 začal vo vesmíre zmietať, počítače SPACE COMMAND vyrátali obratom ruky polohu, keď sa znovu vráti, a možné miesto dopadu. - Predmety s priemerom asi jedného metra majú päťpercentnú šancu prežiť návrat do atmosféry Zeme. Väčšie objekty sa rozlomia; na obrazovkách radaru to potom vyzerá tak, akoby sa bol vyvolal raketový útok.
Prvou dimenziou človeka bola pevnina, potom more, potom vzdušný priestor, dnes sa jeho „živlom“ stáva vesmír. V tomto ohľade majú Sovieti oveľa viac skúseností ako Američania. Ak sa zrátajú hodiny a dni, mali Rusi od roku 1977 kozmonautov vo vesmíre šesť rokov, Američania len 300 dní.
Kde sa utópie stali skutočnosťou
V oceľovom nervovom centre v Cheyennských vrchoch sa utópie dávno stali skutočnosťou. Celá armáda najvynikajúcejších matematikov - nech by sa skladala aj zo samých Einsteinov - by za roky nezvládla to, čo počítače urobia za sekundy. Ak nejaký sovietsky nebeský špión letí v blízkosti amerického satelitu, pozorujúci počítač spustí poplach v zlomku sekundy.
Zo SPACE COMMAND varujú aj všetky spriatelené národy, ktoré majú satelity na všetkých obežných dráhach - od Japonska cez Európu po Indiu. Tu sa vyratúvajú dráhy, na ktorých nemôže dôjsť k zrážkam, a tie sa oznamujú civilným a vojenským miestam. Aj návratný raketoplán dostáva z tohto žulového vrchu termíny na štart a údaje dráhy. Keďže vo vesmíre je dnes už pomerne veľká tlačenica, je veľký záujem o dráhy, kde ku kolíziám nemôže dôjsť. Vďaka rýchlym informáciám sa STS4 predral popri starom telese rakety vo vzdialenosti 12 kilometrov a vďaka včasnej výstrahe unikol len o l 300 metrov ruskej ruine satelitu.
Kontrola vesmíru blízko Zeme je kompletná. V lete 1984 stratila NASA dva relatívne malé satelity, ktoré vypustil návratný raketoplán. SPACE COMMAND ich vzápätí našiel.
Odovzdali ma ďalšiemu dôstojníkovi. „Srdečne vás vítam,“ privítal ma, „mužstvo tu má veľkú zodpovednosť. Prosím, nerušte nikoho pri práci... a nerozprávajte nahlas!“ Stáli sme v miestnosti včasnej výstrahy. Vládla tu atmosféra veľkej univerzitnej knižnice, ibaže tam neboli knihy, ale plno počítačov a obrazoviek, miestnosť bola zatemnená a zásobovaná filtrovaným vzduchom, zbaveným všetkých choroboplodných zárodkov, čistejším než vzduch kdekoľvek na svete.
Až do tejto hodiny som zastával mylný názor, že ponorené ponorky sú zabezpečené pred objavením. Tu ma poučili: Tak ako sa dá zistiť celkom presne poloha každého satelitu alebo úlomku z neho, tak sa pozná aj stanovište každej ponorky, nech už kotví kdekoľvek na svete, alebo sa ponorila kdekoľvek vo svetových moriach. Existuje výnimka: Doteraz sa nedajú zistiť veľmi malé ponorky pre jedného muža, z ktorých nemožno vypáliť strategické strely. Som si istý, že už dlho nezostanú nepovšimnuté.
„Náš systém senzorov,“ vysvetľoval mi dôstojník, „je umiestnený na všetkých pevninách, pod vodou a vo vesmíre. Senzorom - tykadlám ako pri radarových zariadeniach alebo infračervených meracích prístrojoch v satelitoch - neunikne ani jeden štart rakety, a to dokonca ani vtedy, keby časť senzorov vypadla. Len vo vesmíre umiestnené senzory poskytujú denne celých 24 hodín približne 20 000 informácií. Keď niektorý senzor zaregistruje čosi mimoriadne - môže to byť aj výbuch sopky alebo oheň v buši, ohlási udalosť rýchlosťou svetla do tejto miestnosti ústrednému počítaču. Ústredný počítač hlásenie rozanalyzuje a detaily sa hneď zjavia na piatich veľkých obrazovkách. Uvediem príklad, aby ste si to predstavili v čase. Balistický raketový útok trvá podľa polohy, odkiaľ vypália raketu, asi l 800 sekúnd, potom by strely dosiahli americkú pevninu. Za predpokladu, že rakety odpálili z ponoriek, môže čas včasnej výstrahy, opätovne vzhľadom na polohu lode, trvať len 600 sekúnd. Počítače nám vzápätí povedia, ktoré senzory ohlásili danú udalosť, oznámia čas štartu, presnú polohu miesta, odkiaľ ich odpálili, štartovaciu rýchlosť, smer strely, typ rakety a ešte všeličo iné. Ak sa spustí poplach, musíme si byť absolútne istí, že nejde ani o technickú chybu, ani o planý poplach...“
„Ako to zistíte?“
„Máme tu bezpečnostný telefón. Netreba vykrútiť číslo. Keď zdvihneme slúchadlo, partner je už pri aparáte. Takto sme spojení so všetkými dôležitými veliteľskými stanovišťami. Pri telefónoch sme skôr, než počítač premietne na obrazovku ďalšie údaje. Musíme sa ubezpečiť, či veliteľské stanovištia v Grónsku, na Aljaške alebo v Saudskej Arábii majú tie isté informácie ako my. Zároveň počítač kontroluje iné typy senzorov, to je všetko naprogramované, napríklad typy, ktoré nereagujú na infračervené žiarenie, ale na rádioaktivitu alebo opticky...“
„Chcete povedať, že viete, či je raketa nabitá, alebo nie?“ spýtal som sa.
„To predsa musíme vedieť! Ako inak by sme mohli odlíšiť atrapy od skutočných bômb?“
Vyrazilo mi to dych. Vždy som sa obával, že chybná informácia, jediná omylom vypálená raketa by mohla vyvolať svetovú vojnu, a až do tej chvíle som sa nazdával, že jediný počítač, ktorý by sa zbláznil, by mohol uvrhnúť svet do vojny. Teraz viem, že ľudia, počítače a senzory pôsobia ako bezpečnostnokontrolná páka, skôr než SPACE COMMAND vyhlási poplach a strategickému pohotovostnému veliteľstvu potvrdí „pravdivosť“ útoku.
V Rusku odštartovala raketa
Kým sme sa zhovárali, kým sa na obrazovke bez prestávky mihotali údaje, zaznel v krátkych intervaloch signál, rozsvietila sa červená lampa - s nápisom: Classified - tajné. Akoby švihnutím čarovného prútika boli naraz všetky obrazovky prázdne. Na jediný okamih. Potom rýchli sluhovia ľudských mozgov hodili na monitor množstvo čísel, grafov a obrazov, zároveň tlačiarne najvyššou rýchlosťou vypľúvali nekonečné papierové pásy. Zopár dôstojníkov siahlo po telefónoch, pokojne sa zhovárali s akýmisi partnermi na šírom svete. Čo sa stalo?
Práve v tej chvíli, 10,33 miestneho času 2. augusta 1984, odštartovala zo sovietskej skúšobnej základne raketa. Pre mužov zo SPACE COMMAND to bola rutinná záležitosť, pre mňa to bol mocný zážitok, pretože len niekoľko sekúnd po štarte kdesi v Rusku vedeli v Colorado Springs, že bola vypálená raketa, ihneď bolo známe aj presné miesto štartu, identifikovaný typ rakety, presne vyrátaný smer jej letu a rýchlosť v presných krivkách, cieľ nebol tajomstvom, bola zistená povaha objektu - či bol nebezpečný, alebo nie. Série ďalších údajov prichádzali rýchlosťou blesku, ukázali sa na obrazovkách a boli vytlačené.
„Ako presne sa dá vyrátať miesto dopadu?“
„Asi na sto metrov,“ povedal dôstojník s úplnou istotou.
Hrozivé, a predsa v istom zmysle upokojujúce. Pritom počítače, ktoré tu pracovali s úžasnou rýchlosťou, patrili takpovediac k prekonanej generácii, ako mi rozprával brigádny generál Earl S. van Imwegen; existujú už nepomerne rýchlejšie počítače s priam nepredstaviteľnými schopnosťami. Na moju otázku, prečo tu ešte nenasadili najmladšiu počítačovú generáciu, povedal, že SPACE COMMAND používa nové prístroje až vtedy, keď sa osvedčili v každej situácii, ktorú si možno vymyslieť a teoreticky predstaviť.
SPACE COMMAND, vojenská inštitúcia, nemá dispozičné právo ani nad strategickými, ani nad vesmírnymi systémami zbraní; jeho jedinou úlohou je kontrola vesmíru v blízkosti Zeme, identifikácia a klasifikácia vesmírnych objektov. Tu v oceľovej dedine pod Cheyennskými vrchmi nepracujú politickí fanatici, ani ľudia zapálení za vesmírne lety, ani učeníci vedeckej fantázie, ani fantastovia. Tu od seržanta až po generála „slúžia“ všetci na svojom mieste pri skúmaní vesmíru s jediným cieľom a poverením: Včas vystríhať Ameriku a celý slobodný svet pred nečakaným útokom.
Napriek tomu: Nebezpečenstvo atómového útoku existuje.
Hviezdne vojny - no a čo?
Dňa 3. marca 1983 predstúpil prezident Ronald Reagan pred televízne kamery a ohlásil Iniciatívu na posilnenie strategickej obrany (Strategic Defense Initiative). V ten večer vyzval Ronald Reagan amerických vedcov, „nech nám poskytnú prostriedky na to, aby sa jadrové zbrane stali neaktuálnymi a prekonanými“.
Výzvu Ronalda Reagana vedcom svojej krajiny možno prirovnať v historických knihách azda k výzve Johna F. Kennedyho z roku 1961, keď vyhlásil Mesiac za prvoradý cieľ kozmických letov. Vďaka Kennedyho iniciatíve pristála 3. marca 1966 na Mesiaci mesačná sonda LUNA 9 bez posádky a 20. júla 1969 sa uskutočnilo mäkké pristátie Apolla 11 s posádkou.
Aj Reaganova výzva bude potrebovať istý čas, ale jej poslúchnutie vôbec nesúvisí s programom hviezdnych vojen (Star Wars). Až k hviezdam vo vesmíre je ešte ďaleká, preďaleká cesta. To, čo Reagan inicioval, vedci a technici raz zrealizujú, no nevedno kedy. Ale výsledok nebude mať nič spoločné s hviezdnymi vojnami. Jeho prejav o hviezdnych vojnách sa citoval len úryvkovite a do sveta sa vysielal v niekoľkých zjednodušených heslách. Pokladám za žiaduce odcitovať relevantné pasáže doslova:
„Chcel by som sa s vami podeliť so snom o budúcnosti, v ktorú všetci dúfame. K hroznej sovietskej raketovej hrozbe sa musíme postaviť defenzívnymi prostriedkami. Aké by to bolo skvelé, keby slobodný národ mohol žiť v istote s vedomím, že táto bezpečnosť sa nezakladá na rýchlom americkom protiúdere na sovietsky útok, ale že sme už schopní zachytiť strategickobalistické rakety, skôr než zasiahnu naše teritórium alebo teritórium našich spojencov! Viem, že je to obrovská úloha pre techniku, ktorú možno nerozriešime pred koncom tohto storočia. No technológia dosiahla taký stupeň rafinovanosti, že pre nás určite má zmysel začať s týmto úsilím... Vyzývam vedcov, ktorí nám dali atómové zbrane, aby postavili svoje veľkolepé nadanie do služieb ľudstva a svetového mieru a poskytli nám prostriedky, ktoré by atómové zbrane mohli urobiť neúčinnými a zbytočnými... Dnes večer robím prvý dôležitý krok. Vyhlasujem úlohu dôkladne pripraviť dlhodobý výskumný a rozvojový program so vzdialeným cieľom odstrániť hrozbu, ktorú
predstavujú atómové rakety.“
Bude možné zachytiť rakety pri lete vo vesmíre, „neutralizovať“ ich, skôr než dosiahnu cieľ? Treba si vôbec želať, aby sa Reaganov sen stal skutočnosťou? Azda len provokuje druhú stranu, aby produkovala ešte nebezpečnejšie rakety, aby mala šancu prelomiť ochranný štít?
Čo má táto politickovojenská kontraverzia spoločné s mojimi teóriami?
Veľa, veľmi veľa!
Techniky, ktoré sa dajú rozpoznať na horizonte vzdialenej budúcnosti, sa už kedysi raz použili... kedysi v ďalekej minulosti ľudstva. Musím sa zapodievať budúcimi vesmírnymi zbraňami, aby čitateľ neskôr vedel sledovať a pochopiť, čo vo veľmi dávnych časoch už raz bolo.
ERICH VON DÄNIKEN
Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.
Erich von Däniken, Habe ich mich geirrt? Neue Erinnerungen an die Zukunft (Nové spomienky na budúcnosť Mýlil som sa? vydal Slovenský spisovateľ, a. s. v roku 1997)
KNIHU bolo možné zakúpiť na tejto adrese
