Jednou z najzábavnejších skúseností v živote je slúžiť ako terč, a nebyť trafený.
WINSTON CHURCHILL (1874-1965)
Takmer presne pred dvadsiatimi rokmi som napísal svoju prvú knihu. Za dva nasledujúce roky som ju ponúkol 25 - slovom dvadsiatim piatim - nemeckým vydavateľstvám. S krásnou pravidelnosťou sa rukopis spolu so stereotypnými odpoveďami - ľutujeme, nezapadá do nášho programu - ocitol opäť v mojej poštovej schránke. Celý zúfalý som pozbieral všetky svoje peniaze, sadol do rozheganého Volkswagenu a odviezol sa do Hamburgu, aby som pánu doktorovi Thomasovi von Randow, vtedy vedeckému redaktorovi novín Die Zeit, ponúkol aspoň jednotlivé časti knihy na publikovanie. Pán doktor von Randow ma telefonicky ohlásil u vydavateľa Econu Erwina Bartha von Wehrenpal a o niekoľko dní som už sedel pred jeho veľkým písacím stolom v Dűsseldorfe. Ponad rám okuliarov mi venoval skeptický pohľad a poznamenal: „S malým vydaním, povedzme, tritisíc exemplárov, to môžeme skúsiť.“ - Vo februári roku 1968 vyšli Spomienky na budúcnosť.
Šéfredaktorom švajčiarskeho týždenníka Die Weltwoche bol vtedy doktor Rolf Bigler a mladý Jűrg Ramspeck bol zodpovedný za edíciu. (Dnes je Ramspeck zástupcom šéfredaktora Die Weltwoche.) - Obidvoch pánov uchvátila moja práca a celú knihu uverejnili na pokračovanie.
To uvoľnilo lavínu. Za krátky čas sa vo Švajčiarsku predalo 20 000 exemplárov, úspech sa prevalil cez hranice do Nemecka a Rakúska. Vydavateľstvo Econ vytlačilo v marci roku 1970 tridsiate vydanie a vcelku sa tým dosiahol počet 600 000 exemplárov. S vreckovými a klubovými vydaniami dosiahli Spomienky na budúcnosť iba v nemeckej jazykovej oblasti 2,1 milióna exemplárov. Kniha bola preložená do 28 jazykov, vyšla v 36 krajinách, na jej základe sa nakrútil film Spomienky na budúcnosť, a keď ho uviedli v americkej televízii, v Novom svete vypukla „dänikeniáda“ (Time). Téma, ktorú som predložil na diskusiu, oživila rozhovory: Mali naši predkovia návštevu z vesmíru?
S úspechom prišla aj kritika. Profesor Ernst von Khuon zozbieral príspevky sedemnástich vedcov do knihy Boli bohovia astronauti? Tieto príspevky boli sčasti výrazne odmietavé, sčasti mierne zhovievavé. Odvtedy doslova akoby zo zeme vyklíčili vo všetkých častiach sveta „protiknihy“ - akoby bol spŕchol teplý dážď - a všetky sa šplhali vyššie po mojom úspechu; medzi nimi bol nejeden nepekným výplodom. V televíznych diskusiách, ktoré sa napodiv uvádzali v programe „veda“, postupovalo sa často veľmi nevedecký. „Pri niektorých kritikoch vzniká občas dojem,“ hovorí Norman Mailer, „že si písací stroj mýlia s elektrickým kreslom!“ Ja som ho prežil.
Mýlil som sa v rozhodujúcich bodoch v Spomienkach na budúcnosti.
Bol som nepredpojatý - čo je právo každého začiatočníka -, nadšený témou a ani zďaleka nie taký sebakritický ako neskôr vďaka vlastným poznatkom a presviedčaniu zástupu kritikov. Neraz som popustil uzdu nadšeniu, priochotne som prijal informácie, ktoré sa mi zdali osožné, a pri neskoršom overovaní som zažil nejedno nepríjemné prekvapenie. Alebo som sa spoliehal na texty seriózneho vedca a neskôr som sa dal poučiť, že názory tohto vysokováženého pána boli dávno vyvrátené. Na ceste takýchto skúseností ma potom s hurhajom zavesili na rozheganý hák ako „vyvráteného“. Hák takýchto vyvracaní bol a je, pravda, vždy rovnako zlý: Obžalovaný zastáva - tak ako ja - celkom osobné názory, právo trvať na svojom stanovisku. Príklady:
Vtedy som písal o mapách tureckého admirála Piriho Reisa, ktoré možno obdivovať v istanbulskom paláci Topkapí: „Pobrežie Severnej a Južnej Ameriky je presne zakreslené.“ Tento výrok bol vyvrátený; obrysy Severnej a Južnej Ameriky sa naozaj dajú rozoznať len v hrubých črtách. Ale táto prijatá korektúra nijako neoberá mapy Piriho Reisa o ich senzačný charakter, lebo na nich vidieť pobrežnú líniu Antarktídy, ktorá je ešte vždy ukrytá pod ľadom a snehom. Nezodpovedanou zostáva otázka, ako za kolumbovských čias mohla vzniknúť takáto kartografia.
Svojho času som prevzal aktuálny oznam, že sa v Číne v akomsi hrobe pri Chou-Chou našli časti opasku z hliníka, pričom v skutočnosti pri tomto náleze ide, ako som sa v Číne dozvedel, o špeciálne kalenú zliatinu striebra. Takisto sa časom skorigovala aj správa z Dillí o prastarom železnom pilieri, ktorý poveternostnými vplyvmi nekoroduje: Medzitým tá vec už na niekoľkých miestach hrdzavie, videl som to na vlastné oči.
V súvislosti s postavami, obrazmi a faktami zo sumerského eposu o Gilgamešovi asi 2 000 rokov pred Kr. som dumal, či v ňom spomínaná Slnečná brána nemôže mať nejakú súvislosť so slávnou Slnečnou bránou z Tiahuanacu na bolívijskej náhornej planine, čo by bol dôkaz, že naši prapredkovia vedeli prekonať veľké vzdialenosti. Čoskoro mi bolo jasné, že tieto špekulácie sú čírym nezmyslom: Slnečná brána v Tiahuanacu dostala meno až od novodobých archeológov a nik nevie, ako sa volala pred tisícročiami.
Pri mojej prvej ceste do Egypta roku 1954 mi rozprával kamarát z internátu Mahmud Grand, žijúci v Káhire, že malý ostrov v Níle pri Asuáne sa volá Elefantine, lebo pri pohľade zhora má presné obrysy slona. Táto správa sa v sivých bunkách devätnásťročného zafixovala, lebo už vtedy vhodne zapadala do jeho neskoršieho obrazu sveta. Dnes viem, že pozdĺž tohto južného hraničného opevnenia Egypta tiahli expedície do Núbie - so slonmi.
To sú príklady mojich omylov a v mojom prvom diele podobných omylov bolo viac, všetky som ich priznal, ale nezrútil sa ani jeden nosný stĺp mojej myšlienkovej stavby. Pokiaľ ide o moje omyly, v tom čase som dával otázky ešte na poli neoranom. Myslím, že veľmi dôkladne, lebo ku všetkým otázkam som pridal k nim patriaci otáznik: Bolo ich 323. Moji inak takí úzkostliví kritici ich prehliadli.
Osvojil som si princíp písať pokiaľ možno len o tom, čo som videl, fotografoval, a o tom, čoho som sa dotkol. Nie vo všetkých vedeckých dielach sa táto metóda dodržiava. Aj to som medzitým zistil.
Existujú knihy vedcov a technikov, ktoré moje názory celkom alebo čiastočne potvrdzujú, neochotne, ale predsa! Ako sa zo Šavla stal Pavol, rozpráva Josef F. Blumrich, ktorý v čase svojho obrátenia bol vedúcim oddelenia vývojových projektov v NASA v Huntsville. Blumrich konštatuje:
Celá záležitosť sa začala telefonickým rozhovorom medzi Long Islandom a Huntsvillom. Náš syn Christoph nám rozprával medziiným podľa motta „čo som to ešte chcel povedať...“, že práve čítal nesmierne zaujímavú knihu, ktorú si musíme bezpodmienečne zadovážiť; hovorí sa v nej o mimozemských návštevníkoch našej Zeme. Volá sa Spomienky na budúcnosť a napísal ju istý von Däniken. - Ako poslušní rodičia sme počúvli radu nášho veľmi sčítaného syna a knihu sme si objednali.
Pokiaľ ide o mňa, súhlasil som s objednávkou, lebo viem, že takéto knihy sú vždy napínavou literatúrou. Niekedy priam vzrušujúcou. V dobách, krajoch a krajinách, ktoré sú od nás veľmi vzdialené a nedajú sa kontrolovať, sa odohrávajú neuveriteľné veci. Ako inžinier, ktorý roku 1934 začal pracovať pri stavbe lietadiel a už jedenásť rokov zostrojuje rakety a satelity, som, prirodzene, aj tak vedel, že to všetko je nezmysel. - Jasné! A tak po šiestich alebo siedmich týždňoch prišla z Nemecka tá kniha spolu s niekoľkými inými. Nuž čo, Däniken môže počkať.
Keď prišiel jeho čas, začala ho čítať moja žena. Dnes už neviem, čo som vtedy robil alebo čítal. Veľmi dobre si však spomínam na to, že ma podchvíľou prerušovala v mojich, prirodzene, vždy dôležitých myšlienkových pochodoch; jednoduchými výkrikmi alebo uveličeným konštatovaním, že si to musím prečítať bezpodmienečne si to musím prečítať! A citátmi.
Ja vedec som sa iba usmial.
A tak nadišiel november na našom krásnom americkom juhu a s ním deň, keď ma nič nemohlo zachrániť pred Dänikenovou knihou. Musel som do nej aspoň narýchlo nazrieť a prinajmenšom aspoň po kúskoch čo-to prečítať.
Bolo to v jeden večer asi 2. alebo 3. novembra. Ako by som len mohol zabudnúť na tie hodiny!
Tak som teda čítal, usmieval sa a smial a pomaly som sa trochu hneval. Veď som vedel, čo ma tu čaká!
Potom som narazil na miesto, kde Däniken píše o zážitkoch proroka Ezechiela. Bol som nadšený: tu bolo čosi technické, čosi, k čomu som aj ja mohol čoto povedať na základe vlastných profesijných skúseností. Podľa všetkého bolo tu dosť detailov, takže som mohol kontrolovať! Stačilo zájsť ku knižnici, vziať bibliu, a potom sebe aj svojej žene dokázať, že tento von Däniken nemá pravdu a prečo.
Zavrel som knihu, položil ju na stôl nie práve nečujne a svojej žene, ktorá prekvapene zdvihla hlavu, som oznámil, čo ju teraz čaká.
Aspoň som si to myslel.
Znovu som začal čítať tentoraz proroka Ezechiela, o ktorom som do onoho večera nevedel viac ako jeho meno. Hneď v prvej kapitole som naďabil na zistenie: „Ich nohy boli rovné a ich chodidlá boli ako teľacie chodidlá a jagali sa ako bronzové zrkadlo.“ Je to 7. verš.
Na lepšie pochopenie toho, čo bude nasledovať, musím stručne porozprávať niečo zo svojej roboty. - V rokoch 1962-63 som viedol skupinu poverenú úlohou vyvinúť konštruktívne riešenia podľa doteraz neznámych požiadaviek a podmienok. Jednou z týchto úloh bolo skúmanie pomôcok pri pristátí hypotetického pristávacieho modulu na Mesiaci. Rozvrhli sme odpružené nohy na jednorazové použitie, ktorých tvar a veľkosť umožnili dostatočné rozloženie zaťaženia a mali schopnosť kĺzať sa na mieste pristátia. Skonštruovali sme ich do detailov, postavili v dielňach a urobili s nimi dôkladné pokusy. - Pri tejto práci trvajúcej s prestávkami pol druha až dva roky som sa veľmi dôverne oboznámil s výzorom takýchto konštrukčných prvkov. Podobné pomôcky konštrukcie videl medzitým každý na fotografiách alebo televíznych záberoch mesačného modulu Apolla.
Až neskôr mi bolo jasné, že Ezechiel musel všetko, čo videl, opisovať ako obraz. Hovorí o oblakoch, živých bytostiach a tvárach, lebo to sú jeho jediné výrazové prostriedky. Nemohol mať technické poznatky, aby vedel, čo skutočne pozoruje a opisuje. Keď potom vidí rovné nohy a okrúhle chodidlá, môže ich ľahko aj takto opísať a ani o tom nevediac, podáva technický opis.
Čo som teda našiel v 7. verši, bol aj z technického hľadiska prinajmenšom zdanlivo správny opis.
Už som sa neusmieval. Bol som strašne zvedavý: za predpokladu, že tento opis je naozaj „pravdivý“ čoby sa dalo ešte nájsť? Istý čas to šlo rýchlo a ľahko. Ak nohy boli skutočne nohami, tak z toho ľahko vyplynulo, že krídla boli skutočne krídlami - rotory helikoptér - a ramená boli jednoducho mechanické ramená. A keď sa to všetko krídla, ramená, nohy a chodidlá načrtne spolu s určitým kužeľovitým telesom, máme pred sebou útvar, ktorý vysvetľuje prorokov zmätok, keď hovorí o čomsi najprv podobnom človeku, a potom to zmení na „živé bytosti“.
Veľkou otázkou zostala napokon podoba hlavnej časti onoho vesmírneho korábu. Ezechiel ho opisuje len v jeho optickej súvislosti s helikoptérami. - Hľadal som a skúšal. So ženou sme porovnávali texty v biblii, čo sme mali doma, a našli sme ešte ďalšie opisy v iných kapitolách Prorockých kníh. Nikde sa nedali nájsť lepšie oporné body pre hľadané vysvetlenie.
Medzitým som sa dostatočne zapálil, aby som sa hneď nevzdal a neuspokojil s dovtedy negatívnym postojom. Bolo neskoro po polnoci, keď som si náhle spomenul na nový tvar lietajúceho telesa, ktorého opis som čítal pred niekoľkými rokmi. Bolo to úžasné: tento tvar razom vyriešil doslova všetky problémy celkového vzhľadu! - Boli sme rozrušení a nachádzali sme stále nové miesta v texte, ktoré sa zhodovali s práve získaným celkovým obrazom vesmírneho korábu. Ale skutočné potvrdenie sme ešte nemali. Zvyšok otázky znel: naozaj je táto vec schopná letu? Záležitosť bola teraz už dosť vážna.
Najprv som hneď na druhý deň s odhadnutou hmotnosťou vyrátal výkon. Tento prvý výpočet bol rozhodujúci, lebo jeho výsledok nepripustil nijaké pochybnosti o tom, že by koráb nemohol vzlietnuť. Teraz už zostávalo len zadovážiť potrebný kompletný dôkaz. Čím hlbšie som vnikal do materiálu, tým jasnejšie sa ukazovalo, že Ezechielove výroky sú nesmierne presné. Bolo to vzrušujúce, neopísateľne fascinujúce obdobie.
Aj Dänikenovu knihu som dočítal.
S úsmevom. Ale môj úsmev sa zmenil.
V Spomienkach na budúcnosť (Slovenský spisovateľ, 1993, s. 52) som napísal: Pripúšťame, že naša špekulácia je pavučina s mnohými dierami. Budú nás napádať, že nám chýbajú dôkazy. Budúcnosť ukáže, koľko z týchto dier sa dá zaplátať.
Niektoré z týchto dier sa dali zaplátať. Nebolo by sa mi to podarilo bez pomoci a povzbudenia, bez priateľských rád a nejednej podpory. Ďakujem predovšetkým pánu doktorovi Harrymu Ruppemu, profesorovi pre technológiu vesmírnych letov na Technickej univerzite v Mníchove, za mnohé vzácne upozornenia. Pánu profesorovi Wilderovi-Smithovi ďakujem za sprístupnenie jeho výskumov o vzniku života, ktoré mi priblížili úplne prekvapivé dôkazy pre moju hypotézu. Ďakujem pánu profesorovi Ernstovi von Khuon za iniciatívu, s akou moju teóriu uviedol do vedeckej diskusie.
Pri tejto knihe patrí moja osobitná vďaka pánu profesorovi Rolfovi Ulbrichovi zo Slobodnej univerzity v Berlíne za preklady z ruštiny a pánu profesorovi Dilípovi Kumárovi Kandžilálovi z Kalkaty za jeho vynikajúci príspevok.
V mojej dvanástej knihe patrí však predovšetkým vďaka verným čitateľom, ktorých 120 000 listov mi dodalo odvahu a mnohé podnety, vďaka patrí štyridsiatim dvom vydavateľom na celom svete, ktorí po počiatočnej odvahe majú teraz radosť z mojich kníh, moja vďaka patrí vedúcemu vydavateľstva Bertelsmann Petrovi Gutmannovi, pod ktorého krídlami som opäť pristál.
Ďakujem svojmu spolupracovníkovi Willimu Dúnnenbergerovi, ktorý sa osvedčil ako sprievodca na cestách a spoľahlivý stopár v mnohých knižniciach. Ďakujem Ulrichovi Dopatkovi z Ústrednej univerzitnej knižnice v Zűrichu, ktorý mi na písací stôl vyčaroval aj tie najnedostupnejšie knihy.
Ďakujem svojej žene Elisabeth, ktorá aj po vyše dvadsiatich piatich rokoch manželstva ešte vždy vyrovnane a pokojne znáša všetok rozruch v našom dome.
Prvá veta v Spomienkach na budúcnosť znie:
Napísať túto knihu bola odvaha, a nie menšia odvaha je čítať ju.
Je to aj motto v Nových spomienkach na budúcnosť. Predovšetkým by som vám chcel dať na cestu ešte výrok Goetheho:
Odporcovia sa nazdávajú, že náš názor vyvrátili, keď opakujú svoj, a na náš nedbajú!
Feldbrunnen, jún 1985
ERICH VON DÄNIKEN
Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.
Erich von Däniken, Habe ich mich geirrt? Neue Erinnerungen an die Zukunft (Nové spomienky na budúcnosť Mýlil som sa? vydal Slovenský spisovateľ, a. s. v roku 1997)
KNIHU bolo možné zakúpiť na tejto adrese
