Ponorili sme sa pod mohutne sa vzdúvajúcu hladinu – vlny sa takmer lámali a prelievali – a klesali temne modrou vodou do sveta podmorského ticha. Bol koniec marca 1997, nedávno sa k Zemi najtesnejšie priblížila Haleova-Boppova kométa a my sme sa práve ocitli na ostrove, ktorý leží presne jeden stupeň na sever od obratníka Raka a 19,5 stupňa na východ od monumentov Angkoru. Tým ostrovom je odľahlý ostrovček Yonagumi, ktorý sa pýši tým, že je „najzápadnejším cípom Japonska“.
Graham Hancock je autorem s převratnými názory, jehož odvážné, avšak dokonale doložené teorie, jsou trnem v oku mnoha zkostnatělým vědátorům. Je tomu tak i v jeho knize "ZRCADLO NEBES - Hledání ztracené civilizace". Autor v ní mapuje pozůstatky po velmi vyspělé civilizaci, existující v dobách přibližně před 12.000 léty. Učenci této kultury, mimo jiné, zachytili nebeskou klenbu (hvězdy a souhvězdí v patřičném postavení) té doby ve stavitelských monumentech na různých místech zeměkoule. Je tomu tak nejen v egyptské Gíze, ale i v kambodžském Angkoru, na tichomořských ostrovech, v Peru nebo Mexiku. Poznání - gnose této civilizace byla nejvyššími kněžími chráněna před nezasvěcenými a zároveň předávána dalším pokolením. Graham Hancock - jak vyplývá z následující ukázky z jeho knihy - naznačuje, že toto prastaré "poznání" - tajuplná věda - mohla být ještě známá i gnostikům z dob kolem počátků našeho letopočtu.
„Písané jazyky, nech už ich nachádzame kdekoľvek, sú takmer vždy výtvorom rozsiahlych spoločností a zložitých kultúr, ktoré majú veľké množstvo informácií, ktoré treba zaznamenať. Povstávajú práve z tejto potreby a ako produkty malých a izolovaných skupín sú naozaj neobvyklé. Žeby písmo potrebovala či vytvorila neveľká komunita Veľkonočného ostrova, je naozaj zarážajúce. Napriek tomu dosiaľ nebol mimo ostrov identifikovaný žiadny zdroj, z ktorého by mohlo byť odvodené.“ Otec Sebastian Englert, bavorský kapucín.
Veľkonočný ostrov sa nazýval „Oči hľadiace na nebo“, ale nazýval sa tiež menom Te-Pito-O-Te-Henua, „Pupok sveta“, menom, ktoré mu domnele dal sám božský kráľ Hotu Matua. Podivné je, že sa toto meno, ako uvidíme, zhoduje s menom neuveriteľného megalitického hlavného mesta inkskej ríše, ležiaceho vysoko v peruánskych Andách a nazvaného Cuzko – „Pupok“.
„... bohovia Nazky si ma privlastnili už pri narodení a uzamkli ma do svojho hradu z piesku, aby som sa hrala s ich ohromnými obrazcami, dokým jedného dňa neprídem na zmysel svojej existencie...“
Vďaka pokročilej zememeračskej a zemepisnej vede Egypťanov sa Egypt stal geodetickým centrom známeho sveta. Ostatné zeme určovali polohu svojich svätýň a hlavných miest podľa egyptského „nulového“ poludníku; týkalo sa to i takých miest, ako je Nimrod, Sardy, Súsy, Persepolis a dokonca i dávne čínske hlavné mesto An-jang... Keďže každé z týchto geodetických centier bolo politickým a tiež zemepisným „pupkom“ sveta, bol v nich umiestnený omfalos, čiže kamenný pupok, ktorý predstavoval severnú pologuľu od rovníka k pólu s vyznačenými poludníkmi a rovnobežkami, ukazujúcimi smer a vzdialenosť k iným takým pupkom.
Predstava Zeme, ktorá je „odrazom nebies“, na ktorej sú zbudované kozmické chrámy so „sieňami, ktoré sú podobné oblohe“, sa neobmedzuje len na staroveký Egypt a staré Mexiko. Tisíc rokov potom, čo sa zrútila civilizácia faraónov, zakorenila presne tá istá myšlienka v juhovýchodnej Ázii, v kambodžských hinduistických a budhistických mestách Angkor Vat a Angkor Thom.
