Všetci poznáme zážitky z cesty naprieč Afrikou, ktorú Matúš Sirota absolvoval spolu s Henrichom Krejčom zverejnené v dokumentárnom seriáli „Slnko a tiene Afriky“, ktorý niekoľko týždňov vysielala televízia Markíza. Toto však nebolo prvé Matúšove dobrodružstvo. Predtým podnikol niekoľko zaujímavých výprav napr. do pralesov v Thajsku, strávil nejaký čas v Írsku, zúčastnil sa expedície na stolovú horu Chimanta Tepui vo Venezuele a tiež do delty rieky Orinoka, stopom prešiel Španielsko a Portugalsko.
Rozhovor s Matúšom Sirotom
1. Matúš, začnem od piky. Kedy Vás prvý krát zlákalo cestovanie a prečo?
Cestovať a spoznávať iné kultúry som chcel dlho, ale problém bol zohnať na to peniaze. Moja prvá cesta do ďalekých krajín viedla do Thajska, to bolo asi pred desiatimi rokmi. Odvtedy ak mám možnosť niekam ísť idem. Prečo cestujem sa pýtam často aj sám seba. Asi je to chuť spoznať planétu na ktorej žijem, pochopiť iné kultúry, získať nadhľad, zmeniť zaužívané stereotypy života a inšpirovať sa tým ako sa žije inde.
2. Čo Vám cestovanie dáva a naopak, čo Vám berie?
Cestovanie mi dalo mnoho silných zážitkov, ktoré ma natrvalo ovplyvnili. Myslím, že som získal hlbší vzťah k prírode, schopnosť porozumieť ľuďom, ktorí žijú úplne iným spôsobom života a veľa priateľov. Na druhej strane je cestovanie často na úkor osobného života, ťažko sa mi lúči pred dlhou cestou, ťažko sa vysvetľuje psovi, že sa vrátim, a musím obetovať určité istoty, ktorých sa ťažko vzdáva – myslím tým napríklad prácu, stály príjem.
3. Má Vaša priateľka pochopenie pre Vašu záľubu? Alebo občas cestuje s Vami?
Pochopenie má, vie že by som nebol šťastný keby som sedel doma.
4. Prečo ste si pred rokmi vybral práve pralesy v Thajsku?
Vtedy boli zlacnené študentské letenky, do fronty sme sa postavili v Bratislave už večer pred otvorením cestovnej kancelárie. V ponuke toho nebolo veľa zaujímavého, tak sme sa rozhodli pre Thajsko, lebo sme tam ešte neboli a nie je tam draho.
5. Kde skrsol nápad ísť na expedíciu na stolovú horu Chimanta Tepui? Zlákali Vás jaskyne, fauna alebo flóra?
Nápad vymyslela skupina kamarátov, ja som sa len pridal, zohnal som nejaké sponzorské peniaze, prerušil školu v poslednom ročníku a išlo sa. Mňa najviac priťahovali vždy pralesy, táto cesta bola na to ako stvorená. Tajným prianím bolo objaviť nový druh orchideje. Je to paradox, ale v džungli sa nedá len tak ľahko uvidieť nejaké zviera, tie nás cítia a počujú omnoho skôr ako ich v hustom podraste uvidíme my.
6. Aké bolo cestovanie stopom cez Španielsko a Portugalsko?
Obišli sme celé Španielsko po pobreží až do Portugalska. Bola to krásna dvojmesačná cesta. Nešli sme po mestách, ale hľadali sme pokojné miesta s charizmou. Našli sme ich až na juhu a na západnom pobreží. Stopovanie je v Španielsku takmer nemožné, domáci nikoho neberú, ale výnimky stáli za to. Viackrát sme prespali u ľudí ktorí nás vzali do auta, stopovanie je výborná možnosť ako spoznať krajinu. Bolo aj veľmi príjemné oprášiť si španielčinu z Venezuely, páči sa mi ten jazyk.
7. Vyhľadávate na cestách adrenalínové dobrodružstvá alebo sa im pokiaľ sa dá vyhnete?
Neriskujem zbytočne, určite nie. Toho nebezpečenstva je dosť aj bez toho. Neodmietam ale výzvy, nezľaknem sa len tak niečoho neznámeho.
8. Dostali ste sa niekedy aj do nebezpečnej situácie (teraz neberme do úvahy Afriku, k tej sa ešte dostaneme)?
Áno, viackrát sa mi stalo že ma chceli okradnúť, nikomu sa to ale zatiaľ nepodarilo :) Niekedy som bol v nebezpečnej situácii a nevedel som o tom, ako vo Venezuele - kúpal som sa v potoku, kde bola anakonda, čo som sa dozvedel až potom.
9. Čo na Vás počas Vášho cestovania zapôsobilo najviac? Dá sa to obmedziť aj na nejakú krajinu? Prípadne miesto? Zážitok?
Najsilnejšie zážitky som mal v Afrike, bolo to zrejme aj tým že to bola moja najdlhšia cesta. Keď by som mal vybrať jedno miesto kam by som sa vrátil, bolo by to Kongo. Tam sú najzachovalejšie pralesy, najviac sa mi páčila ich hudba a tanec a sú tam aj kmene, ktoré žijú nedotknuté civilizáciou. Neodrádza ma ani to, že v Kongu sme zažili najhoršiu policajnú šikanu na našej ceste.
10. Poďme teraz k Vášmu výletu do Afriky. Bola to Vaša prvá cesta na tento kontinent?
Bola to prvá cesta, ak nerátam kratší výlet do Maroka. Mali sme veľkú dilemu, či si trúfneme ísť náročnejšou „západnou“ cestou bez skúseností. Odrádzali nás od toho známi, ktorí Afriku dobre poznajú. Nakoniec zvíťazila túžba ísť menej známymi krajinami.
11. Aké boli Vaše očakávania pred cestou? Splnili sa?
Vedel som, že mám obrovskú cestovateľskú príležitosť, snažil som sa zažiť čo najviac, rozprávať sa s ľuďmi, neprehliadnuť zaujímavé miesta. Všetko sa mi splnilo, vrátil som sa, prešli sme po vlastnej osi celou Afrikou len vo dvojici, nezľakli sme sa komplikácií, keď naše ďalšie pokračovanie v ceste viselo na vlásku.
12. Mali ste všetko starostlivo naplánované alebo ste improvizovali počas cesty?
Veľa vecí sme plánovali, ale niečo takéto sa nedá naplánovať do detailu. Informácie o tom či sa dá prejsť Kongo sa z Európy zistiť nedajú. Mali sme viacero krízových plánov, zvládli sme to aj so šťastím. Často sme menili trasu na základe informácií od miestnych ľudí, nechali sme si poradiť aj dobre aj zle. V trópoch je už situácia taká nevyspytateľná, že všetky plány musia ísť bokom a človek sa musí sústrediť aby neurobil chybu, ktorá by mohla znamenať úplný koniec cesty.
Pri plánovaní išlo o základné veci – ako pripraviť auto, čo si zobrať so sebou, ako budeme riešiť pitnú vodu, ako budeme komunikovať v prípade nejakého nešťastia, aké lieky budeme potrebovať, ako si zabezpečíme peniaze.
13. Keď sa povie slovo Afrika, mnohý z nás si skôr predstavia biedu, hlad, AIDS, špinu, korupciu, nestabilnú politickú situáciu a nikdy neutíchajúce konflikty ako peknú prírodu a milých ľudí. Aké slová by ste na opísanie Afriky použili vy?
Rozľahlá, divoká, krásna a chudobná. Ja mám Afriku rád, cítil som sa tam slobodne, plný energie.
14. Báli ste sa niekedy o svoj život? Kedy alebo kde ste mali najväčší strach?
O život nie, ja som dosť kľudný človek, ale o to či celá cesta neskončí fiaskom som sa bál viackrát. Myslím si že aj keby nás niekde obrali o všetko aj s autom, dokázal by som prejsť pešo do najbližšej dediny a prežiť. Mali sme často protichodné informácie, počuli sme hrôzostrašné historky, prechádzali sme územiami v Nigérii, kde sa prepadávajú také pekné terénne autá ako sme mali my. V Kongu sme mali šancu prejsť len ak nebude veľmi pršať – a keď sme zažili prvú búrku, spali sme len tak pri ceste, vyčerpaní po celodennom boji a vykopávaní auta a rozmýšľali čo bude ďalej. Či vôbec niečo bude. Nebola už šanca na návrat späť.
15. Akých ľudí ste na svojej ceste stretli?
Mal som na ľudí šťastie. Prvý naozaj silný zážitok som mal v Nigérii, kde som spoznal čierneho misionára, ktorý celý život zasvätil pomáhaniu domorodcom. Bol to človek s ohromnou charizmou a skoro som plakal keď som odchádzal. Bol z bohatej rodiny, ale vybral si život v najodľahlejších horách v Nigérii, nenechal sa odradiť ani tým, že na rok oslepol z nekvalitnej vody.
V Zambii som strávil dva večery so Srbom, ktorý sa už ale narodil v Afrike. To bol asi najšialenejší človek, ktorého som stretol. Vidíte belocha, ale správa sa ako černoch. Mal rád jazdu na veľkých motorkách, ktoré aj skladal, pestoval v záhradke bonsaje a choval 8 rotvajlerov. Rozprával mi ako bol prvýkrát v Európe, celkom sa pobavil, ale žiť by nechcel inde ako v Afrike. Európa mu pripadala preľudnená, plná obmedzení a zákazov a povinností k štátu.
V Afrike sa nie je problém s niekým zoznámiť, boli sme často v krajinách kde je málo turistov a tam sme pôsobili na ľudí ako magnet. Na súkromie môžete zabudnúť, prejdete sa po ulici a každý sa otáča, pokrikuje, otočí sa a ide za vami.
Negatívne zážitky mám tiež, tie sa väčšinou prihodili vo väčších mestách, kde je vždy vyššia kriminalita. Odniesla si to ale len roztrhnutá košeľa, fotoaparát som si zachránil.
16. Spomínali sme, že ste svoje „Africké dobrodružstvo“ absolvovali spolu s Henrichom Krejčom. Plánujete aj ďalšie spoločné cesty?
Neviem plánovať, ak bude reálna šanca budem nad tým uvažovať. Mám skôr chuť ísť do Afriky robiť nejakú zmysluplnú prácu, to by som už šiel s priateľkou aj so psom.
17. Svoje zážitky ste zhrnuli do dokumentárneho seriálu. A čo tak kniha?
Knihu chce napísať Heňo, už aj začal. Na knihu musí človek dozrieť, ja sa na to zatiaľ necítim.
18. Určite ste spravili spústu fotiek. Mohli by ste sa s nami podeliť o pár Vašich najobľúbenejších záberov (s popisom)?
Západná Sahara – stovky nudných kilometrov, hlavne nezaspať za volantom
Mauritánia – bez silného čaju s cukrom si neviem predstaviť existenciu v takomto teple
Mali – moslimské mesto Djenné
Mali – spolucestujúci na kompe do Djenné
Mali – krajina Dogonov, najkrajšie miesto v Mali
Mali – Dogonské masky
Burkina Faso – u kaderníčky
Niger – trápia nás zažívacie problémy a bolesti brucha, na snímke kuchyňa jednej z reštaurácií
Nigéria – v krajine sú voľby, pred niekoľkými dňami zahynul pri atentáte miestny moslimský duchovný. Krajina je nepokojná a na cestách je veľa kontrol
Nigéria – žena z poslednej generácie kmeňa Koma, ktorá žije pôvodným spôsobom života. Mladí ľudia chcú vzdelanie a civilizáciu
Kamerun – vodca skupiny Pygmejov Bata
Kamerun – skupina našich spriatelených lovcov a zberačov, s ktorými sme boli na neúspešnom love. Tu som pravdepodobne dostal maláriu
Kamerun – cesty sú stále menej prejazdné, často sa zdržíme aj celý deň
Kongo – most cez rieku Louange ešte neexistuje, miestni nás po jednej noci a jednom dni vyjednávania preplavia na druhú stranu na svojich loďkách
Kongo – celý mesiac nám trvalo, kým sme sa s námahou dostali cez celé Kongo do Zambie
Kongo – vítané spestrenie jedálnička pri rieke a všadeprítomní vojaci
Kongo – jedna z mála mojich fotiek. Tu som pri svojej najobľúbenejšej činnosti – varení čaju
Ďakujem za rozhovor a za Váš čas, do budúcnosti prajem ešte veľa zaujímavých ciest.
MIESTA sa zhovárala Yvette
exkluzívne.miesta
