Chorí i zdraví obvykle vedeli, ako sa v blízkosti svätých ostatkov správať a dávali priechod rôznym formám vyjadrenia svojej prosby, pokory, či zbožnosti. Musel to byť naozaj neobvyklý pohľad na stonajúcich pútnikov doprevádzajúcich svoje modlitby a žiadosti o vyslyšanie srdcervúcim plačom, či vzlykmi , prosebníkov ktorí v tichosti klesli s obnaženými kolenami na studenú kamennú dlažbu alebo ležali na nej tvárou nadol, s rukami roztiahnutými do podoby kríža, či zázračne vyzdravených objímajúcich kamenný sarkofág, zasypávajúcich sväté ostatky vďačnými bozkami. Napokon by sme medzi nimi našli aj takých, ktorí v tichom rozjímaní, uprostred virvaru náboženského vytrženia získavali silu vyrovnať sa so svojím životným bremenom, i keď sa oni samotní nedočkali žiadneho zázraku.
Účinok modlitieb, ako aj obeť prinesenú v podobe útrap dlhej cesty bolo možné podľa vtedajšieho presvedčenia umocniť darom umiestnenom, čo najbližšie k patrónovmu hrobu a teda vo svätcovom dohľade, čím zostal pútnik aj po svojom odchode v chráme prítomný. Tak došlo ku zhmotneniu samotnej spomienky, memoria, vzdorujúcej prúdu času rovnako ako vyslovenie mena pri omši, v modlitbe za živých, či zomrelých. Túto úlohu mohli spĺňať aj sviece horiace pri oltári, či už nepotrebné barly ako symbol zázračného uzdravenia, práve tak ako aj predmety bohato zdobené a vyrobené z drahých kovov. Kto svoj dar vlastnoručne vyrobil, bol pri oltári prítomný dvojnásobne.
Kto dosiahol zázračné vypočutie svojej prosby alebo bol z účinkovania vyššej moci uzdravený, nenechal si túto podivuhodnú, osobnú skúsenosť iba pre seba, ale považoval si za povinnosť rozprávať o obdivuhodných udalostiach, ktorých bol žijúcim svedkom. Tieto rozprávania boli starostlivo zaznamenávané v zbierkach zázrakov, s ktorých výskumom sa dnes ešte sotva len začalo – ešte aj po stáročiach zo zažltnutých strán prehovára k nám neochvejné presvedčenie, že svätci môžu človeku vďaka svojej blízkosti Bohu sprostredkovať pomoc v ťažkých životných situáciách.
Akonáhle pútnik strávil dostatočný čas na modlitbách, prebdel v chráme niekoľko nocí, obetoval patrónovi svoj dar a dostal rozhrešenie, dal sa obvykle prijať za drobnú úplatu do miestneho pútnického bratstva, aby tak v symbolickom význame ostal na kultovom mieste prítomný raz a navždy. Bratia od toho momentu zahrnuli nového člena do svojich modlitieb a odporúčali ho do milosti miestneho svätca. Potom nastal čas zaobstarať si potvrdenie o vykonanej púti, ako aj drobnú upomienku na absolvovanú cestu. V Santiagu de Compostella bolo možné získať mušľu, na znak zavŕšeného predsavzatia putovať na samotný okraj stredovekého sveta, čo nie je iba rečníckym obratom, ak si uvedomíme, že Finisterre, posledný výbežok pevniny do Atlantiku, leží iba dva dni cesty na západ. Mušľa mala súčasne od svojho nositeľa odvracať nešťastia každého druhu, ako aj vyjadrovať hlboké symbolické posolstvo. Jej dve polovice znamenali “dva príkazy lásky k blížnemu, na ktorých musí nositeľ mušle stavať svoj život, teda milovať nadovšetko Boha a blížneho svojho ako seba samého.”
Od neskorého stredoveku boli v miestach pútí k dispozícii z kovu odlievané pútnické odznaky, o ktorých bola reč už pri popise pútnikovho výstroja. Najskôr sa nosil na brašni alebo plášti, neskôr sa prišíval na klobúk, od čoho možno pochádza dnes hanlivá výzva, že si človek môže to, či ono doslova “strčiť za klobúk”. Neskôr boli k získaniu ešte ruženec, rôzne medaily, škapuliare, či ceduľky s modlitbičkou a požehnaním.
Keď boli vykonané všetky prípravy na spiatočnú cestu, rozlúčil sa pútnik so svätcom v ktorého blízkosti dočasne prebýval a vykročil domov. Na “Vrchu radosti” ešte raz pokľakol, pomodlil sa, posledným pohľadom sa rozlúčil s okolím a poprosil nebeské mocnosti o požehnanie. Pred mnohými pútnikmi sa tak znovu otvárala perspektíva dlhodobého a namáhavého pochodu. Jeho trampoty sa možno znášali ľahšie pri radosti a uspokojení zo šťastne zavŕšenej púte, tým, že sa človek za doterajšej cesty mnohému priučil a ťažkosti zocelili jeho vôľu i charakter. Naproti tomu sa mnohí z nich cítili vyčerpaní, každý jeden krok, každý vrch, každý úsek, kedy jazyk opuchol v ústach pri nedostatku pitnej vody si na svojom ubolenom a zoslabnutom tele museli doslova vynútiť.
Na poslednom úseku cesty, pred poslednou zákrutou vedúcou k domovu, pred posledným kopcom, z ktorého sa otváral dôverne známy pohľad do údolia s rodným mestom alebo dedinou sprevádzali pútnici príbuzní a blízki, ktorí mu vyšli oproti a s radosťou sprevádzali navrátilca do kostola. Tu pútnik z ďalekej cudziny konečne mohol položiť na oltár svoju brašňu a vak, s pokojom v duši, vo vedomí odpustenia hriechov a zmierenia sa s Bohom. Potom sa už úplne oddal zaslúženej radosti z opätovného stretnutia v kruhu svojich najbližších, susedov i priateľov, rozprával o svetlých i temných stránkach svojho putovania, radil nasledovníkom a nerozhodným slúžil ako neohrozený príklad.
Nasledujúce roky pútnikovho života mali potom ukázať, či sa jeho namáhavá cesta za Božou milosťou stala i počiatkom nového obratu. Aj vtedy, pokiaľ sa život zbožného odvážlivca vrátil do starých koľají a predsa len upadol do starých zlozvykov, stereotypu profánneho života, z ktorého sa tak túžil vymaniť, uchovával si ako najcennejší inventár svoj rozodratý plášť, obtlčenú palicu, brašňu, mušľu svätého Jakuba, či pútnický odznak. Nosil ich hrdo v čase najväčších sviatkov, v hodine svojej smrti sa dovolával pomoci práve toho svätca, ktorého kedysi veľmi ďaleko vyhľadal. V stredovekých hroboch bolo objavených množstvo pútnických odznakov a ja osobne sa domnievam, že nebudeme ďaleko od pravdy ak pripustíme, že ten, kto sa dal pochovať s charakteristickou mušľou pútnika, nespoliehal nadarmo na to, že svätý patrón pri jeho ceste na večnosť, ktorá je tou najdlhšou zo všetkých pozemských pútí pri Poslednom súde zabudne.
-koniec-
Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.
Miloš Jesenský
Zdroj: http://www.jesensky.sk/
S dovolením autora
Súvisiace:
MILOŠ JESENSKÝ Výber
http://www.miesta.net/rubrika/milos-jesensky-vyber
