Pútnictvo malo ešte jednu mimoriadnu zvláštnosť: keďže po celé obdobie cirkevnej histórie existovali tzv. zástupné modlitby, napríklad rodičov za dieťa zmietajúce sa v chorobe, či horúčke, rodiny za niektorého z jej členov, ktorý sa ocitol v bezvedomí alebo prebýval v ťažkej situácii niekde ďaleko, kde bola akákoľvek forma priamej pomoci vylúčená, nepovažovalo sa za nič divného, ak niekto vykonal určitú púť spôsobom in meo nomine.
„Vzhľadom k trápeniam ďalekej cesty je pochopiteľné, že mnoho ľudí váhalo zložiť takýto sľub, odkladalo ho z mesiaca na mesiac, z roka na rok , až sa v nich na smrteľnej posteli ozvalo svedomie“, píše Norbert Ohler. „Takýto odklad však mohol mať aj svoje výhody: Človek sa vyhol strastiam cesty, dokonca snáď mohol peniaze určené na púť vložiť do obchodu. Teraz sa to oneskorenie dalo napraviť. Čím väčší obnos človek venoval na blaho svojej duše, tým menej ostávalo na nemilovaných blížnych. Tvárou v tvár smrti bolo ešte možné vyrovnať účty.“
Skutočnosť, že testament určujúci zástupnú púť pre vykonávateľa záveti a navyše sa riadiaci peňažnými úvahami nám v súčasnosti môže pripadať naozaj veľmi zvláštnym druhom akejsi spásonosnej transakcie, pragmatickou aritmetikou pokánia, však nebol vôbec cudzí mentalite stredovekého človeka. Tak ako dobrý obchodník získaval podiely v rôznych cechoch spoločnostiach, investoval podobne pokiaľ išlo aj o spásu jeho vlastnej duše.
„Súčasnému človeku je bezvýhradná poslušnosť a strach z pekla, ktoré sú príznačné pre stredovekého veriaceho, cudzia, a taktiež predstava, že by sa dali s Najvyšším uzavierať obchody, mnohé odpudí“, píše jeden z novodobých pútnikov do Santiaga de Compostelly, holandský historik a publicista Herman Vuijsje, autor pozoruhodnej knihy pod titulom „Boh pútnikov“. „Niekoľko tisíc kilometrov dlhé plahočenie slúžilo k tomu, aby boli otvorené účty medzi človekom a vyššou bytosťou uhradené alebo aspoň zmenšený dlžobný úpis. Netrvalo dlho, a funkciu prostredníka v tomto obchode prevzali tretie osoby. Ako pútnici z poverenia uskutočňovali púť za spásu duše iných – rozumie sa za odmenu. Boh samotný platil za neomylného účtovníka s dobrou pamäťou. Už pri narodení dával ľuďom peknú sumičku na dlh,a potom už to mohlo byť len horšie. Keď sa však človek medzitým vyspovedal a úprimne ľutoval svoje hriechy, mohol sa tešiť na prémiu, na zrejmé skrátenie doby, ktorú by neskoršie musel stráviť v očistci. To, že sa mu tak vychádzalo v ústrety, malo charakter určitej zľavy, týkajúcej sa však trestu a nie viny.“
Z toho, čo o stredovekých pútiach vieme, mala predstava o očistci (purgatoriu) prvoradý význam. Duša, nezaťažená žiadnym zo smrteľných hriechov, musela pobývať v predpeklí, pokiaľ nebola pred pohľadom Všemohúceho naozaj čistá. Mohla však byť spasená ešte pred uplynutím danej lehoty a to prostredníctvom nahromadených odpustkov alebo na príhovor a modlitby iných osôb.
"Ako sa ale sčítali odpustky k danému termínu v hlavnej účtovnej knihe?", kladie znepokojivú otázku Herman Vuijsie. On sám ju síce pri svojom putovaní kládol mnohým pútnikom, ale nestretol sa s nikým, kto by mu to dokázal naozaj vysvetliť a zdá sa, že táto dilema ostane ešte dlho bez uspokojivého riešenia.
Pútnici boli v stredovekej ikonografii veľmi často zobrazovaní, aj keď v prevažnej väčšine prípadov ide skôr o typové podobizne ako realistické obrazy – vidíme na nich postavy zahalené do dlhého, splývajúceho plášťa chrániaceho proti dažďu a chladu, ktorý v noci slúžil ako prikrývka. Klobúk so širokým lemom chránil tvár pred slnkom, ako aj pred prúdmi dažďa stekajúcich po chrbte v prípade nepriaznivého počasia. Od 14. storočia sa naň upevňoval pútnický odznak – dovtedy sa skôr prišíval na hornú časť brašne. V jednej ruke držal pútnik často ruženec, v druhej palicu medzi dvoma výstupkami v dreve. Tá mu poskytovala patričnú oporu v náročnom horskom teréne, pri stúpaní do svahu, brodení prudkej riečky, či v neistom trasovisku močiarov. Rovnako sa ňou oháňal proti dorážajúcim zvieratám.
Brašňa, ktorú si človek prehodil cez rameno, či vak zavesený na palici obsahoval okrem potravín iba niekoľko nevyhnutných položiek – časti šatstva, náhradné podrážky pre topánky určené k ďalekému pochodu, kožený pohár, sieť, či rybársky vlas k chytaniu rýb, kresadlo pre založenie ohňa alebo zapálenie fakle. Proviant sa skladal predovšetkým z chleba a syra, sušených rýb, pitná voda, či víno sa uchovávalo v dutej tekvici, zvieracom mechúri, či kožených mechoch.
S výstrojom pútnika často súviseli ďalšie priame i nepriame náklady. Hotovosť obvykle zašitá do opaska, kazajky, či v moslimských oblastiach dômyselne uschovaná medzi plátkami bravčoviny v mechu s proviantom slúžila k nákupu jedla a pitia, platbe za ubytovanie, obriadenie jazdeckých zvierat v prípade ak pútnik necestoval pešo, oprave oblečenia, obuvi, boli tu zahrnuté drobné výdaje na almužny, prepitné a iné ”pozornosti” otvárajúce možnosti i dvere, spovedný groš, kultové dary i pútnické odznaky a osvedčenia. Pokračovať by sme mohli zmenárenskými poplatkami, úhradu zdravotnej hygieny a zdravotnej starostlivosti, mostné a mýtne, prepravu vozmi, prievozmi, loďami a kompami, prípadný ochranný sprievod, či potvrdenie rôznych cestovných preukazov a osvedčení. Tlmočníci a sprievodcovia nepracovali takisto zadarmo.
Ľudia putujúci bez akýchkoľvek prostriedkov sa museli zaobísť aj bez peňazí. Z dôvodu, že vzbudzovali súcit alebo boli úplne nenároční (prípadne oboje dohromady) sa k cieľu svojej cesty prebíjali ako sa len dalo. Časom sa na nich usmialo šťastie v podobe almužny – movití dobrodinci potom mohli dúfať, že si svojím darom práve tým najbiednejším získajú podiel na božskej milosti, ktorá bude chudobnému pútnikovi na posvätnom mieste udelená. Ako netradične si pritom dokázali pomôcť ľudia uctievaní ako svätci poukazuje aj legenda o Márii Egyptskej z piateho storočia. Keď sa ako dvadsaťdeväťročná hodlala zo zvedavosti vypraviť z Alexandrie do Jeruzalema, aby navštívila miesto Ježišovho utrpenia, nastúpila na loď, ale nemohla si cestu dovoliť. Vo chvíli, keď lodníci požadovali peniaze za cestu, sa budúca kajúcnica predsa len vynašla: ”Odpovedala som: Tie vám dať nemôžem, ale vezmite si moje telo ako plat. Oni ma teda zobrali zo sebou a moje telo slúžilo ako cestovné.”
Človek sa stával pútnikom už momente, kedy sa rozhodol alebo zaviazal vykonať cestu vedúcu za neznáme horizonty, do sveta, odkiaľ už možno nebude návratu. Preto si mal po dovolení svojho manželského druha, prípadne svojich najbližších usporiadať náležitosti, vysporiadať pozdĺžnosti voči Bohu i ľuďom vo svojom okolí, zabezpečiť rodinu, ako aj spísať testament, pre prípad, že by počas putovania prišiel o život. Po vykonaní spovede pristúpil k prijímaniu a súčasne prosil aj o požehnanie cirkvi. Pri slávnostnej omši boli požehnané brašne, palice i pútnici samotní. Koľko z nich prežívalo nevýslovnú bázeň pri kázaní svojho kňaza, koľko z nich myslelo na tisícoraké nebezpečenstvá cesty hroziace ich telám i duši, koľkí z nich sa zachveli pri myšlienke na útrapy zo zimy a horúčav, hladu a chladu, chorôb i obtiažneho hmyzu, hľadali v sebe odvahu pre to, aby dokázali vzdorovať dravým šelmám i dravcom v ľudskej koži, skutočným vyvrheľom z rajskej záhrady, lupičom, vrahom, pirátom, či úkladom nečestného hostinského, ktorý by si skôr zaslúžil slučku na krk ako dôveru pocestného.
Akonáhle pútnik opustil zablatené uličky svojej rodnej dediny, prešiel bránou v hradbách mesta považovaného za svoj domov, naposledy sa obzrel za stavaniami, poliami a záhradami, sotva mu v diaľke a cez slzy v očiach zmizli postavy jeho najbližších stával sa z neho cudzinec v cudzej zemi. Okrem druhov podobného osudu ma cestu často skrížili vyvrheli ľudskej spoločnosti, hazardní hráči, cigáni, potulní komedianti, či tuláci. Aby nebol podvedený, okradnutý, či okrem majetku pripravený aj o život hľadal spoločnosť seberovných.
-pokračovanie-
Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.
Miloš Jesenský
Zdroj: http://www.jesensky.sk/
S dovolením autora
Súvisiace:
MILOŠ JESENSKÝ Výber
http://www.miesta.net/rubrika/milos-jesensky-vyber
