Pristáli Američania na Mesiaci, alebo...?

...alebo famózne technologické dobrodružstvo nafilmovali za 10 miliónov dolárov v špeciálnych a dobre utajených filmových ateliéroch? Toto podozrenie vzniklo krátko po ukončení misií Apollo a pochybnosti, udržiavané rozrastajúcou sa skupinkou lovcov senzácií, spisovateľov, novinárov i čudesných občianskych združení sa udržalo podnes. Títo kuvici tvrdia, že sa Američania. vystrašení sovietskou prevahou v kozme rozhodli zvíťaziť v nevyhlásených pretekoch o prvé pristátie ľudí na Mesiaci za každú cenu, a preto to, čo bolo 60. rokoch „technologicky nemožné", realizovali „za zlomok ohlásených nákladov ako virtuálne dobrodružstvo", ktorému celý svet naletel. Zvíťazili tak v najprestížnejších pretekoch studenej vojny a primalí Sovietov, aby svoje ambície na Mesiaci odložili na neurčito. Posledným tromfom tejto "investigatívnej kampane" bol dokumentárny film, ktorý v roku 2003 zhliadlo na FOX-TV 15 miliónov amerických divákov!

Nezaškodí si v tejto súvislosti pripomenúť 30. október 1938, ked Orson Welles, v tom čase ešte neznámy mladý herec, adaptoval pre rozhlas známe sci-fi anglického spisovateľa H. G. Wellsa Vojna svetov. Rozhlasovú hru naštudoval ako akustickú „reality show" tak sugestívne, že niekoľko miliónov Američanov si naozaj myslelo, že prežívajú skutočnú inváziu Marťanov na Zem. Pre autorov konšpiračných teórií, ktoré na trhu senzácií idú rovnako dobre na odbyt ako trilery či porno, je famózny úspech Wellesovej rozhlasovej recesie jedným z argumentov, na ktorých postavili svoju základnú tézu: „Ak sa Orsonovi podarilo za pár stoviek dolárov vytvoriť ilúziu, že marťanské kozmické lode obsadzujú Ameriku, potom pre NASA, ktorá na program Apollo vynaložila 30 miliárd dolárov, muselo byť hračkou zinscenovať šesť letov na Mesiac. Ak Hollywood dokáže vytvoriť ilúziu druhohorného sveta dinosaurov, sugestívnu deštrukciu asteroidu hroziaceho vyhladiť našu civilizáciu či svet po ľubovoľnej katastrofe, virtuálne misie astronautov na Marse alebo sugestívnu, klimatickú či atómovú kataklizmu, potom zinscenovanie šiestich prechádzok po Mesiaci, vrátane dokumentárne vierohodných prenosov z riadiaceho strediska musela byť pre týchto šamanov virtuálnej skutočnosti iba splnením mimoriadne lukratívnej objednávky."

V roku 1975 vydal Bili Kaysing, muž, ktorý si urobil meno písaním odborných článkov o letectve a kozmonautike, knihu s titulom: We Never Went to the Moon (Nikdy sme neboli na Mesiaci). Táto kniha spustila tézu „lunárnej konšpirácie NASA". O deväť rokov neskoršie vyšla kniha Williama L. Briana: Moongate: Suppressed Findings of the US Space Program (Utajené fakty o americkom vesmírnom programe). V roku 1994 sa na americkom trhu objavila kniha NASA Mooned America (dalo by sa to preložiť aj ako Známesačnená či Mystifikovaná Amerika) od Ralpha Reného; potom nasledovala feature Mary Bennetovej: Moon-Apollo and the Whistle Blowers (Mesiac-Apollo a donášači). Okrem týchto publikácii, ktoré vyšli vo veľkom náklade, sa predávali na americkom trhu aj ďalšie „skeptické diela", o množstve článkov, rozhlasových a televíznych relácií ani nehovoriac. Pochybnosti boli zasiate, a to, čo z tejto sejby vzišlo, sa udržuje podnes. V roku 1999 zverejnil renomovaný denník The New York Times výsledky prieskumu Gallupovho inštitútu, podľa ktorých 5 percent Američanov (teda asi 14 miliónov) neverí, že na Mesiaci už boli ľudia. Zhodou okolností rovnaký počet Američanov sadne na lep každej, podobne rozohranej mystifikácii.

Povážlivejší je fakt, že až 42 percent Američanov je presvedčených, že vláda pred občanmi Spojených štátov utajuje dôležité informácie. Na tomto podhubí postavili svoje neuveriteľne úspešné projekty autori „paranormálnych" televíznych seriálov. Najznámejším sa stal aj u nás známy televízny seriál Akty X.

Pokrivená logika

Autorom kníh a článkov o mesačnom sprisahaní NASA sa nepodarilo podoprieť podozrenia ani jedinou výpoveďou niektorého z 35 000 zamestnancov a vyše 200 000 zmluvne viazaných spolupracovníkov NASA. Nedokážu vysvetliť ani to, prečo sa ani jediný z hollywoodskych machrov na špeciálne efekty v priebehu desaťročí nevyslovil v prospech nimi vytvorenej tézy. Autori absenciu priamych svedkov „podvodu storočia" vysvetľujú tým, že viacerých zasvätencov špeciálne služby na príkaz vlády zastrašili, umlčali, ba aj zlikvidovali. Medzi zlikvidovaných patrila (vraj) aj trojica astronautov, ktorí v roku 1967 zhoreli pri požiari lode Apollo 1 na štartovacej rampe.

Analýza internetových stránok, na ktorých prívrženci sprisahania komunikujú s verejnosťou, dokazuje, že teoretikov konšpirácie najviac odhaľuje najmä ich pomýlená logika. Ich tvrdenia sú paranoidné, ich argumenty sa opierajú o vývody šarlatánov, falzifikované snímky fotoamatérov, ich vývody sú z hľadiska formálnej logiky trápnou znôškou lapsusov. Mary Bennetová sa odvoláva na utajené dokumenty, ktorých obsah jej ktosi prerozprával „z druhej ruky". Bili Brain, autor knihy Moongate tvrdí, že Američania síce na Mesiaci boli, ale podarilo sa im to iba vďaka antigravitačnému zariadeniu, ktoré inžinieri NASA vyvinuli ako kópiu časti vládou utajeného lietajúceho taniera, ktorý stroskotal v púštiach amerického Juhozápadu.

Nepravdepodobná misia

V dobe infotainmentu (ide o pojem, ktorý teoretici médií zaviedli pre poľutovaniahodnú prax zámerného mixovania informácií a pseudoinformácií s cieľom manipulovať, vytrhávať správy z kontextu a podávať ich zábavnou, emotívnou formou ako výber z najaktuálnejších senzácií), človek už nedokáže rozlišovať pravdu od lží či poloprávd, zakrnieva jeho schopnosť logicky sa orientovať v lavíne informácií, a preto čoraz ochotnejšie sadne na lep rozličným mediálnym šarlatánom. Preto sa teória „mesačného podvodu" rozšírila ako lesný požiar.

Šírili sa najrozličnejšie fámy. Napríklad: vláda vraj (prostredníctvom „mužov v čiernom") vydala šéfom NASA tajný príkaz, aby jedna z posádok (porucha Apolla 13) počas letu zahynula. Údajný dôvod: zvýšenie sledovanosti televízie. Iný príklad: NASA vraj prikázala jednému astronautovi z posádky Apollo 12, aby predstieral zlyhanie kamery, pretože reálne zábery z Mesiaca by odhalili špeciálne efekty šamanov z Hollywoodu.

Vzorky nazbierané na Mesiaci, fotodokumentácia či telemetria z povrchu Mesiaca sú nefalšovateľné. Pravdaže, aj na toto teoretici konšpirácie našli vysvetlenie: najznámejší planetológovia sveta, ktorí skúmali 400 kilogramov mesačných hornín zo šiestich rozličných oblastí Mesiaca, boli vraj úmyselne zavádzaní. (Pozri knihu Moon Rock Anylysis for Dummies / Analýzy mesačných hornín pre hlupákov.) Nuž a napokon najväčšia fantazmagória: podplatení vedci sa dohodli, že sa zapoja do konšpirácie, a publikovali údaje podľa želania NASA. Tento blud prekonáva aj podozrenie o konšpirácii vlády.

Čo sa týka videozáznamov dokumentujúcich prechádzky astronautov okolo miest pristátia, či už peši alebo na lunomobiloch, tie sú príliš komplexné na to, aby sa dali pomocou technológií 60. rokov sfalšovať. Bolo by to možné iba v prípade, že lode Apollo boli časovými strojmi, ktoré tieto technológie priviezli z budúcnosti.

Očividné dôkazy

Teoretici konšpirácie tvrdia, že ani najsilnejšie ďalekohľady nedokážu na Mesiaci rozlíšiť stopy po šiestich misiách. Nuž: okrúhle škvrny, ktoré spôsobili trysky raketových pohonov, majú priemer 5 metrov. Ani Hubblov vesmírny teleskop nedokáže z obežnej dráhy okolo Zeme.Rozlíšiť na Mesiaci objekty, ktoré nemajú priemer aspoň 90 metrov. Napriek tomu dvaja vedci, Miša Kreslavskij z Brownovej univerzity a Jurij Škuratov z Charkovského astronomického observatória na Ukrajine, objavili nedávno priamy vizuálny dôkaz o návšteve ľudí na Mesiaci. Porovnali snímky, ktoré v roku 1994 získala sonda Clementine s 30 rokov starými fotografiami získanými počas misií Apollo, na ktorých sa dajú rozoznať malé krátery po relatívne čerstvých impaktoch. Keď porovnali „jeden impakt" s okrúhlou škvrnou rozrušeného regolitu presne na mieste pristátia Apolla 15 (kde nijaký kráter nebol), zistili, že získali vzácny úlovok: dôkaz o pristátí lunárneho modulu na Mesiaci.

Astronauti zanechali na povrchu Mesiaca päť malých staníc (napájaných energiou z jadrových generátorov), ktoré vysielali na Zem údaje z piatich rozdielnych experimentov: od monitorovania seizmickej aktivity, teploty pod povrchom až po zaznamenávania počtu mikrometeorických impaktov a ďalších údajov o vlastnostiach lunárneho povrchu. V roku 1977 sa experimenty kvôli vyčerpaniu prostriedkov ukončili. Vysielačky z ústrednej stanice však dodnes vysielajú signály, ktoré sa využívajú na navigáciu sond; pri rozličných experimentoch s gravitáciou; pri určovaní pozícií planét a meraní presného tvaru Zeme. Navyše: každá z piatich staníc je vybavená zrkadlovou anténou - retroreflektorom, ktorý už 30 rokov umožňuje astronómom merať pomocou laseru vzdialenosti s presnosťou 2,5 centimetra.

400 kilogramov mesačných hornín - antracity, lávové čadiče čí brekcie (ide o drvinu, ktorá vznikla po impaktoch), skúmali geológovia z celého sveta. Vo všetkých prípadoch prezradili rádioizotopy v horninách oveľa starší povrch (v priemere 4,4 miliardy rokov), ako majú najstaršie horniny nájdené doteraz na Zemi (3,6 mld rokov). Aktívna geológia Zeme povrchové horniny neustále prepracúva, no suchý a chladný Mesiac je už dlho mŕtvym telesom. Odkiaľ sa vzali tieto horniny, ak nie z povrchu Mesiaca?

Fantastický výlet

Častým argumentom teoretikov konšpirácie je tvrdenie, že technológie, ktoré ovládneme, neumožňujú let ľudí na Mesiac. Pripomína to kuvikanie podaktorých vedcov, ktorí svojho času spochybňovali funkčnosť raketového pohonu, keď pionier kozmonautiky Američan Róbert Goddard skúšal svoje rakety v Massachusetts. Let na Mesiac s ľudskou posádkou predpovedali vedci 18. storočia až na koniec 21. storočia.

Moderný raketový pohon bol skonštruovaný na základe platných fyzikálnych zákonov. Najväčším problémom letu na Mesiac je vymanenie sa zo zajatia zemskej gravitácie. Obrovský Kennedyho raketodrom na Floride a spoľahlivý nosič Saturn V je neustále v prevádzke a štarty rakiet dodnes sledujú desaťtisíce návštevníkov. Napokon, ak chcela NASA oklamať verejnosť, nemusela vyvíjať takú silnú raketu. Podľa štúdií zo začiatku 60. rokov mal lunárny modul odštartovať z nízkej obežnej dráhy okolo Zeme, kam ho mohlo dopraviť aj niekoľko malých rakiet Saturn 1-B a „virtuálne mesačné dobrodružstvo" zinscenovať s oveľa menšími nákladmi pomocou trikov videotechniky. Reálny projekt Apollo však vyžadoval nosič, ktorý bol schopný dopraviť kozmickú loď i návratný lunárny modul na obežnú dráhu okolo Mesiaca.

Nebezpečná zóna

Jedným z argumentov teoretikov konšpirácie je dobrý zdravotný stav astronautov nielen tesne po návrate, ale aj počas ich ďalšieho života. (Väčšina z nich sa teší dobrému zdraviu dodnes.) Teoretici konšpirácie však tvrdia, že keby boli naozaj vystavení počas 10 dní trvajúcej misii žiareniu v kozmickom priestore, na ich zdraví by sa to muselo prejaviť. Ak sú zdraví dodnes, letieť nemohli, ergo: verejnosť sledovala hollywoodsku virtuálnu show, nie let na Mesiac.

Kozmické lety sú nebezpečné. Jedným z reálnych nebezpečenstiev predstavujú Van Allenove radiačné pásy, v ktorých magnetické pole Zeme udržuje vysokú koncentráciu nabitých častíc. Elektróny a protóny, špirálujúce okolo magnetických siločiar Van Alenovych pásov, môžu poškodiť elektroniku na kozmickej lodi. Lode Apollo, opúšťajúce Zem rýchlosťou 11 kilometrov za sekundu však pobudli vo Van Allenovych pásoch iba niekoľko hodín.

Najväčším potenciálnym nebezpečenstvom pre posádky kozmických lodí sú vzplanutia slnečnej aktivity. Radiácia generovaná takýmto vzplanutím sa rovná energii miliardy atómových bômb, ktoré by vybuchli v rovnakom čase. Našťastie, táto energia sa v kozmickom priestore rýchle rozptýli a zoslabne.

V priebehu štyroch rokov, keď k Mesiacu letelo sedem lodí Apollo, bola slnečná aktivita na minime 11-ročného cyklu. Vzplanutia boli v tomto období zriedkavé a slabé. Iba prístroje Apollo 12 zaznamenali jedno malé vzplanutie, ale v kabíne, kde sa zdržovala posádka, zvýšenie radiácie nebolo zaznamenané.

Treba spomenúť aj ďalší argument teoretikov konšpirácie. Tvrdia, že kozmické lode museli na ceste k Mesiacu a späť (i počas krúženia okolo Mesiaca) rovnako ako lunárne moduly na povrchu Mesiaca zasiahnuť mikrometeoroidy. Ak ani na jednej z lodí, ani na jednom module známky po takomto karambole nie sú, lode nemohli letieť na Mesiac. Aká je skutočnosť? Vieme, že hoci dráhu Zeme podchvíľou križujú meteorické roje, roje meteoroidov, kozmické lode a satelity na rozličných obežných dráhach nezasiahol nikdy ani jediný. V novembri 1999 križoval dráhu Zeme hustý roj Leoníd, najintenzívnejší v období modernej astronómie. Tento meteorický dážď, v niektorých oblastiach pripomínajúci ohňostroj, nepoškodil ani jediný zo 700 operačných satelitov.

Sú počítačové grafiky reálne?

Hlavným dôkazovým materiálom pochybovačov sú mesačné prechádzky. Tvrdia, že ide o zábery natočené na Zemi, v ateliéroch i v teréne, pravda, dodatočne upravené najrozličnejšími trikmi. Poukazujú pritom na filmy z dielne Hollywoodu (napríklad Červená planéta o misii na Mars), v ktorej vidíme neuveriteľne reálne panorámy Marsu, červenkasté krajiny, po ktorých sa pohybujú neohrození marsonauti. Nepochybne, revolučný rozvoj počítačovej grafiky i digitalizácia snímok takéto efekty dnes umožňujú. Špecialisti dnes dokážu vyfabrikovať akúkoľvek fotografiu, pričom podľa objednávky upravia aj detaily jednotlivých prvkov scény: svetla, textúry, pohybu či choreografie.

Technológia špeciálnych efektov bola v 60. rokoch iba v plienkach. Neexistovali ani mikropočítače, ani digitálne spracovanie snímok, ani softvér na animácie v troch rozmeroch (3D). Vrcholom vtedajších možností bol Kubrickov film Vesmírna odyssea, ktorý sa dostal do kín v roku 1968. Navyše pri dnešných možnostiach trvá výroba takýchto efektov, aj pri nasadení špičkových expertov, najmenej dva roky, pričom tieto práce pohltili značnú časť celkových nákladov. (V prípade filmu Červená planéta išlo o sumu 10,8 milióna dolárov.)

Lucasove Hviezdne vojny, nakrútené v roku 1977, nesú neklamné znaky štúdiových efektov. Finalizácia filmu si v tomto prípade vyžiadala prácny proces optickej tlače, kde sa jednotlivé prvky scény montujú priamo do filmu opakovaným preháňaním exponovaných políčok cez gigantickú optickú tlačiareň. Kvôli tomuto filmu vyvinuli špeciálnu kameru, kde je pohyb kontrolovaný počítačom, takže výsledný efekt pôsobí naozaj reálne.

Zábery z Mesiaca

Pripusťme, že NASA mala také zariadenie už v roku 1969, keď na Mesiaci pristala loď Apollo 11. Naozaj, s dnešnými prostriedkami by sa všetko dalo nakamuflovať s výnimkou pohybu astronautov v prostredí, kde je gravitácia štyrikrát slabšia ako na Zemi. Pochybovači tvrdia, že sa všetky scény nafilmovali v Nevadskej púšti. Výroba takého efektu je nemožná bez použitia čiernej skrinky, postavenej pred kamerou, ibaže v takomto prípade sa kamera nesmie pohnúť.

Kľúčovým problémom efektu čiernej skrinky by bolo kamuflovanie tieňov, ktoré sa pohybujú zo západu na východ počas filmovania, trvajúceho celé hodiny. (Slnko sa na našej oblohe premiestni o 15 stupňov za hodinu. Na Mesiaci o 13 stupňov za deň.)

Lunárna fotografia 101

Teoretici konšpirácie vedia o fotografovaní menej ako absolventi filmových stredných škôl. Nepostrehli totiž, že všetky fotografie exponované členmi posádok lodí Apollo sú absolútne v zhode so zdrojom svetla - so Slnkom. Nepostrehli, že všetky tiene sú vždy paralelné, ale ohýbajú sa k jedinému bodu na horizonte, čo je efektom širokouhlej optiky. Hrany mesačných tieňov sú ostré, výrazné, čo vylučuje prípadné použitie viacerých svetelných zdrojov.

Na snímkach, ktoré astronauti exponovali na Mesiaci, nevidieť na oblohe ani jedinú hviezdu. Tento „najzávažnejší argument" teoretikov konšpirácie sa rozsype ako domček z karát, keď si uvedomíme, že všetky snímky boli exponované za bieleho dňa. Skúste snímkovať za tmavej noci hviezdne nebo kamerou vyvinutou pre fotografovanie za denného svetla a zistíte, že výsledok bude biedny. Kamery Apolla, ale ani dnešné, oveľa výkonnejšie kamery nedokážu exponovať za dňa slabučké svetlo hviezd. V mnohých umeleckých filmoch z posledných rokov sa síce objavila na plátne nočná obloha posiata hviezdami, ale v každom prípade išlo iba o umelecký efekt, ktorý umožňujú súčasné technológie.

Zrkadlo reality

Pri vyvracaní podozrení okolo misií Apollo si hodno všimnúť reflexie skutočnosti na priehľadoch heliem, tejto súčasti astronautických skafandrov. Každý fotograf, ktorý vyhotovuje snímky pre katalógy najrozličnejších tovarov, vie, ako dlho mu trvá, kým fotografovaný objekt poriadne nasvieti. Osvetlený objekt reflektuje kameru i štúdio, takže fotograf musí okolo neho vybudovať „stan", eliminujúci nežiadúce odrazy.

Priehľady na helmách astronautov so zlatistým zákalom (chrániacim pred vplyvom ultrafialového žiarenia) mali navyše tak zakrivený povrch, že zároveň fungovali aj ako širokouhlé zrkadlo, takže v prípade kamufláže by reflektovali nielen kameramana, ale aj osvetľovačov a zvukárov a ich prístroje. (Pritom pri takejto reflexnej ploche sa zdá, že kameraman snímajúci druha-astronauta stojí bližšie, ako v skutočnosti.)

Dnešné digitálne triky by umožnili aj takéto reflexy. Ibaže ak by inžinieri NASA naozaj plánovali gigantický podvod, helmy s takými priezormi by si istotne nezvolili. Všimnite si: vo všetkých kozmonautických filmoch z poslednej doby majú astronauti helmy, ktoré nereflektujú okolie, pretože by prekrývali mimiku a grimasy na tvárach hercov.

Peter Pan na Mesiaci

Autori konšpiračných teórií morfondírujú nad podrobnosťami osvetlenia, ale celkom ignorujú pohyb objektov v mesačnej gravitácii. Nikto na svete by nedokázal napodobniť v pozemských podmienkach chôdzu či poskoky astronautov pod vplyvom gravitácie, ktorá je štyrikrát slabšia ako na Zemi. V tomto prípade nepomôžu ani digitálne čary.Keby si teoretici konšpirácie dopodrobna preštudovali všetky pohyby astronautov, peši či na lunomobiloch a sústredili by sa napríklad na dráhy rozličných kamienkov či zrniek prachu, ktoré kroky či pneumatiky premiestnili, zistili by, že ich dráhy zodpovedajú mesačnej gravitácii. Takáto balistika nie je na Zemi možná. Všetky kamienky sa pohybujú po dlhej parabolickej dráhe. Najlepšie to možno vidieť na filme zo štartu lunárneho modulu (Apollo 16) z povrchu Mesiaca, pri ktorom raketové motory zvírili prach i väčšie kúsky regolitu. Rovnako presvedčivé sú i jasne viditeľné stopy po kolesách lunárneho roveru, ktoré sa otlačili na mesačnom povrchu okolo miesta pristátia nodulu Apollo 16.

Tieto fakty zverejňujeme i preto, lebo šírenie konšpiračných teórií okolo misií Apollo napomáhajú aj médiá, ktoré ovplyvňujú svojich čitateľov, poslucháčov a divákov.

Spochybňujú tak nielen hrdinstvo astronautov, ale aj skvelé výkony vedcov a inžinierov, ktorí toto veľkolepé dobrodružstvo uskutočnili. Ich motivácia je prízemná: v snahe zvýšiť sledovanosť svojich programov a zvýšiť tak svoje zisky z reklamy, neštítia sa priživovať na bludoch autorov konšpiračných teórií, ktorým ide tiež iba o peniaze.

Prevzaté z časopisu KOZMOS 2004/5

Zdroj: http://tajomstva.org/


Súvisiace:

Téma: APOLLO PROGRAM
http://www.miesta.net/tema-apollo-program


Sekcie

Rubriky

Počet zobrazení

4562