Zaujímavá je výpoveď o tvorbe ľadovcov, pretože tieto v dôsledku podnebných výkyvov zrejme vznikali počas potopy, a nie pred ňou. Na severe Sibíri, v Indii, Mongolsku, Vietname, Austrálii, Južnej Amerike aj na Sumatre, všade sa v dávnych mýtoch spomínajú obrovské vlny, ktoré prevýšili i vysoké hory. Amerika je mimoriadne bohatá na ságy o potope. V mýtoch Indiánov kmeňa Navajo sa hovorí o vode, ktorá pripomínala horskú stenu bez štrbín či otvorov, i o potope, čo sa ako horský chrbát vypínala na celom horizonte.
Podobné výpovede nájdeme v ságach Indiánov kmeňa Choctaw v oblasti oklahomskej Mississippi, ako aj v Peru a v textoch Aztékov. Potopa sveta nebola iba jedna jediná záplavová vlna. Dokopy došlo k viacerým ničivým nárazom v rôznych častiach sveta. Okrem toho sa po celom povrchu Zeme z narušenej zemskej kôry šírilo zemetrasenie, ktoré v mori vyvolávalo obávané záplavové vlny — cunami. Množstvo nárazov a narušená zemská kôra sa postarali o viacero gigantických záplavových vín, za ktorými sa hnali o niečo menšie, aby sa potom krížili a prevalili jedna cez druhú v rôznych častiach sveta. Od severoamerických Indiánov sa dozvedáme až o štyroch samostatných a časovo oddelených obrovských záplavových vlnách.
Tieto zanechali v oblasti Paluxy River pri Glen Rose navzájom sa prekrývajúce vrstvy horniny hrubé 30 cm až 3 metre. Jednotlivé vrstvy horniny majú rozdielne pevnú štruktúru a dajú sa odlúpnuť ako šupky cibule. Na týchto miestach sa dá veľmi dobre rozpoznať, že jednotlivé vrstvy horniny sa neukladali pomaly, ako tvrdia geológovia, ale že šlo o rýchlo tvrdnúce nánosy sledu rôznych záplavových vĺn.
Vláda tmy vo všetkých mýtoch, ktoré sme spomínali či z ktorých tu odzneli citáty, sa hovorí aj o zatmení Slnka. Zväčša sa uvádza, že šlo o dlhú noc alebo že sa Slnko nezjavilo dlhý čas, a v Epose o Gilgamešovi sa píše o vyhasnutých hviezdach, Slnku i Mesiaci a vláde šera. Pri výbuchu neveľkej ostrovnej sopky Krakatau v Indonézii v roku 1883 vyvrhlo pomerne malé množstvo sopečnej horniny; nie viac ako 100 km3. Prachové častice však vynieslo až do výšky 30 km, v stratosfére sa rozptýlili a dlhé dva roky sa vznášali vôkol celej Zeme. Z toho vznikol známy efekt červenej žiary na nebi, ktorý možno pozorovať aj pri výbuchoch iných sopiek. Vychádzajúc z omnoho väčšej aktívnej tržnej línie v Atlantiku v porovnaní s explóziou sopky Krakatau možno rátať s asi 40 000-násobným množstvom sopečnej horniny. Keďže sa do atmosféry súčasne dostávali z viacerých miest obrovské množstvá prachu, dymu a popolčeka, desiatky kilometrov hrubý mrak výparov sa rýchlo šíril ponad všetky kontinenty. Na mnohých miestach sa v mýtoch spomína, že potopa sa dovalila už počas vlády tmy, ktorá v jednotlivých regiónoch trvala rôzne dlho.
Výsledky výskumov poukazujú na silnejšie zoskupenie mrakov nad severnou časťou zemegule, k čomu došlo vplyvom prevládajúceho smeru vetra a väčšej koncentrácie nárazov na severnej pologuli. Z toho vyplýva dlhšia fáza tmy, zosilnená tvorba ľadu, ako aj výdatnejšie sneženie nad severnou Európou ako v Antarktíde. V južnej časti Stredozemného mora až po Mezopotámiu kataklizmatická noc určite netrvala pridlho. Severským národom, ktoré si museli vytrpieť temnotu a neskôr pološero, preto trvalo dlhšie, kým sa spamätali z katastrofy. S obdobnými odkazmi sa možno stretnúť v severských ságach. Zľadovatenie a silné sneženie vyvolané kataklizmatickou nocou a vychýlením zemskej osi ustupovalo pod temným mrakom iba veľmi pomaly a bránilo vývoju severských rás.
Obdobie pred vznikom vysokých kultúr archeológovia s obľubou označujú ako dobu kamennú. Vychádzajúc z bezmála úplného zničenia sveta potopou muselo ľudstvo po zániku sveta začínať odznova, uchovalo si však spomienky a úbohé zvyšky technického výstroja z čias pred potopou. Preto jestvuje mnoho zdanlivo pristarých reliktov, ktoré nezapadajú do zvyčajného obrazu evolúcie a s ňou spojeného pomalého vývoja ľudstva. Nemožno však hovoriť o dobe kamennej ako vývojovom stupni celého ľudstva, aj keď boli ľudia prinútení žiť vo veľmi primitívnych podmienkach. Preto je epocha doby kamennej čírym výmyslom archeológov a antropológov.
Dobre vieme, ako sa nedostatok svetla prejavuje na rastlinách. Listy a stonky blednú v dôsledku zníženého obsahu chlorofylu. Pod temným oblakom mali rastliny biedne podmienky a vlastne iba živorili. Obdobne na tom boli ľudia i zvieratá v dobe tmy po potope, ktorá pretrvávala niekoľko rokov. Počet červených krviniek sa zmenšil, ľudia trpeli na chudokrvnosť a mali biele tváre. Muck sa preto pýta:
Že by to bolo viedlo k vzniku bledej farby pokožky chudobnej na pigment, a tým i bielej rasy? Pripúšťam - ide o veľmi provokatívnu otázku, no má čosi do seba. Už iba samotný temný oblak osudovo vplýval na rastlinnú i živočíšnu ríšu. Dinosaury, mamuty i iné zvieratá náhle vyhynuli. Obrovské rastliny, známe z mnohých skamenelín, zakrpateli a zregenerovali sa už iba v miniveľkosti.
Všeobecne známy obrovitý rast z údajne dávnych čias histórie Zeme teda neustúpil pred desiatkami miliónov rokov, ale až po potope. Pokles teploty, sneh a prívaly dažďa V severských ságach sa hovorí o mori, čo sa dvíhalo až k oblakom, o prudkých víchriciach, o snehových masách, čo sa valili zo všetkých strán, o silnom mraze a troch zimách za sebou, keď nebolo leta. Vogulovia v severozápadnej Sibíri si v súvislosti s potopou sveta pamätajú snehový mrak, čo sa zrútil na Zem. Aj Čukčovia pri Beringovej úžine v severovýchodnej Ázii spomínajú na strašidelnú snehovú búrku, v ktorej zahynuli bezmála všetci ľudia. U Indiánov severných oblastí Ameriky sa hovorí o dlhej noci, horúčave, záplavách hôr a snehovej metelici, čo zasypala takmer všetky jedle. Aj z národných mýtov, čo sa zachovali na južnom cípe Ameriky v Ohňovej zemi, sa dozvedáme o snehových víchriciach a snežení, čo neustávalo dlhé mesiace. Zem postihlo celkové ochladenie. Nízkymi teplotami atmosféry počas kataklizmatickej noci sa masy vody vyvrhnuté erupciou zrážali vo výškach nad 1000 metrov a vo forme hustého snehu zasypávali celú Zem. Ako sme už podrobne rozviedli, ide o jediný možný scenár tvorby ľadovca rozhodujúceho významu. V nižšie položených oblastiach nesnežilo, zato Zem zmáčali prúdy dažďa, čo všetko odplavili.
V ságach je reč o vriacich masách vody, čo sa liali z neba a všetko spálili. Naoko rozporuplné správy napokon vytvárajú logicky správny celkový obraz a svedčia o neuveriteľnej katastrofe, ktorá doľahla na celý svet. Geológovia Tollmannovci poznamenávajú, že ľadovce horských oblastí Severnej Ameriky vznikli sčasti zo snehových más, ktoré sa premenili na zľadovatený sneh, a sčasti z ľadových krýh, ktoré sa udržali pri spätnom toku ľadových vôd a ktorých presun so záplavovou vlnou z Arktického oceánu v ságach spomínajú Eskimáci.
Následky potopy
Erupcie spôsobili, že do atmosféry preniklo nesmierne množstvo jedovatých splodín, ako kyselina uhličitá, oxid siričitý i iné plyny. Okrem toho došlo k tvorbe kyseliny dusičnej aj iných kyselín. Obrovské teploty z celosvetového požiaru a skvapalnenie rúd v horách aktivovali ťažké kovy, čím sa uvoľnili nebezpečné jedy a plyny. V dôsledku toho začal padať horúci kyselinový dážď, čo rozleptal všetko žive. Popri dusivých plynoch, ktoré pri relatívne malej erupcii sopky Mont Pelée na ostrove Martinique roku 1902 zapríčinili smrť vyše 30 000 ľudí, a vysokom podiele kyseliny uhličitej, sa pri vulkanických výbuchoch dostáva do atmosféry pomerne veľké množstvo vody. Fenoménom červeného sfarbenia sme sa už zaoberali. Vzniká ako chemická reakcia koncentrovanej kyseliny dusičnej nasýtenej oxidom dusnatým. Kyselina dusičná neutralizovaná vo vápenitej pôde v spojení s bahnom sa postarala o prehnojenie dusíkom, čo sa neskôr odzrkadlilo na úrodnosti pôdy. Ak v tých časoch už vôbec jestvovala ozónová vrstva, došlo k jej rozkladu, pretože sa spotrebovalo veľké množstvo kyslíka. Keď sa napokon temný mrak stiahol a keď spľasol ochranný obal vodnej pary, škodlivé ultrafialové žiarenie takmer bez zábran prenikalo na zemský povrch.
Toto žiarenie v spojení s jedovatými splodinami v ovzduší spôsobilo silné poškodenia dedičných génov i zárodočných buniek. Prejavilo sa to v neplodnosti; v horšom prípade sa rodili rôzne postihnuté deti. Možno práve tu treba hľadať pramene opisov rôznych netvorov vo svete ság a mýtov, ako napríklad jednookých Kyklopov u Grékov.
Odlišné životné prostredie pred potopou sa odzrkadlilo i na dĺžke života ľudí i zvierat. Veľmi pravdepodobne si na tomto svete požili oveľa dlhšie ako dnešní smrteľníci. Až jedmi v ovzduší a poškodením z ožiarenia sa podstatne zredukovala priemerná dĺžka života človeka. Aj biológovia sú presvedčení, že za ideálnych podmienok je človek z čisto biologickej stránky vstave žiť i viacnásobne dlhšie. U myší sa to už podarilo dosiahnuť manipuláciou génov. Dĺžka života je aj u ľudí geneticky vopred naprogramovaná. Pri pôrode daný počet určitých molekúl (telomer) sa po maximálne stom delení buniek jednoducho vyčerpá podobne ako zásoba benzínu v nádrži. Obnovou a kontrolou týchto molekúl sa podstatne predĺži priemerná dĺžka života. Takto by sa človek mohol dožiť aj niekoľko sto rokov. Pri dnešnom stave vedy to už nie je nijaká utópia. Ani nie tak dávno sa podobné myšlienky považovali za výplody bujnej fantázie. V Genezis (6,3) je to potvrdené:
„A Pán prehovoril: Môj duch nemá naveky zostať v človeku, lebo aj on je z mäsa; preto má jeho život trvať stodvadsať rokov." K slovu sa jasne dostala svojvoľne ohraničená dĺžka života. Táto výpoveď je dokonca v súlade so súčasným stanoviskom vedy. Dnešný priemerný vek nie je daný prírodou, ale bol pravdepodobne umelo zabudovaný do našich dedičných génov (DNA). Rozhodne zaujímavé je použitie slovka aj v súvislosti s telesnou schránkou smrteľníka. Že by táto voľba slova znamenala, že Pán či iba jeho Synovia Boží, spomínaní v tejto súvislosti, boli podobní človeku? Má ozajstný Boh zapotreby synov alebo pomocníkov z mäsa a krvi?
Z knihy "Darwinov omyl" od Hansa-Joachima Zillmera
KNIHU môžete zakúpiť i na tejto adrese
Zdroj: http://tajomstva.org/
Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.
Súvisiace:
Príbeh histórie
http://www.miesta.net/rubrika/pribeh-historie
