Planetárni terapeuti

V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch boli veľmi populárne rôzne „vesmírne piesne“. Údajní kontaktéri inšpirovaní mimozemskými sférami nás zasypávali vskutku náročnou hudbou. Veľmi ťažko robiť arbitra, ktoré z tých melódií mali s mimozemskými úrovňami naozaj niečo spoločné – podobali sa totiž ako vajce vajcu, čo podľa mňa vôbec nesvedčí v prospech ich hromadnej autenticity. Zväčša urputne kakofonické kompozície prekladané nádejnými pasážami, asi ako keď priemerne nadané dieťa sadne tretí krát za klavír – tiež sa to dá občas počúvať a znie to zaručene „mimozemsky“:)

V druhej fáze nástupu syntezátorov sa vyrojili rôzni peroxidovo-anjelskí umelci. Ich ťažkotonážna jemnosť vo výraze plnom jemného cinkotania už udolala nejedno ucho. Pravdou ostáva, že poslucháči zväčša upadali do zvláštnych stavov, ktoré sa však dajú vysvetliť i snahou organizmu prosto „vypnúť“. Nesmieme však zabúdať na ozajstné talenty, s výrazným vlastným rukopisom a predsa neosobne zaujímaví.

Kto videl UFO film „WAVELENGTH“ (1983) - asi najlepší aký poznám - ten už na východonemeckú kapelu TANGERINE DREAMS rozhodne nezabudne (soundtrack je vynikajúci). Nesporne zaujímavý je i KITARO. Veličiny ako VANGELIS či JARRÉ určite nemusím pripomínať, poznáte však napr. AMETHYSTIUM? Ich hudba je naozaj poctivá a počúvateľná v každom ročnom období...

Kde však hľadať SKUTOČNÚ hudbu vyšších sfér? Sú ňou tradičné indické bhadžany, alebo tranz navodzujúce šamanské bubnovanie? Čo však v prípade, že netúžime po tranze a radi by sme niečo súčasnejšie?

Odpoveď prišla pred niekoľkými rokmi. Pustite si Wingmakers, ich hudba je prosto úchvatná. Tvrdia, že nie sú odtiaľto. Či už im uveríte, alebo nie, ich projekt rozhodne stojí za dlhšie povšimnutie. (First Source, Chambers 11-17, Chambers 18-20)

Skúsme vidieť veci tak, že záleží po čom túžime. Ale naozaj, z hĺbky duše. Ak sa k nám dostávajú len veci, o ktoré nestojíme, alebo sú „pod našu úroveň“, asi nebude niečo v poriadku. Urobiť Skutočné Vnútorné Rozhodnutie nie je také ľahké ako sa to povie. Veľakrát si sami nedovolíme ísť ďalej. Znie to možno smiešne, alebo ako z lacnej motivačnej knižky, ale JE TO TAK. Často je snaha „ísť vyššie“ iba pláštikom utkaným strachom pohnúť sa z miesta. Áno, čítame všetko o duchovnom raste čo nám príde pod ruku, stretávame sa zásadne s „duchovnými“ ľuďmi (niekedy aj s duhovnými:), vysedávame jedine v čajovniach a vytrvalo prezentujeme našu chuť navštíviť meditačný seminár. Chuť naozaj meditovať má však málokto. A tí, ktorých to k podobným veciam ťahá, zväčša padnú za obeť najrôznejším duchovným náhradkám, ktorých je už dnes až až. Nie, nečakajte, že tu vysolím zoznam „tých dobrých“ a „tých zlých“. Na to musí prísť každý sám. Prečo? Ono je v tom totiž zakliata jedna fantasticky neprenosná schopnosť a ňou je - ROZLIŠOVANIE! Musíme sa to naučiť i za cenu, že občas stúpime do poriadneho ...

Ale späť k Spielbergovi. Pamätáte na famóznu scénu prvej komunikácie s mimozemšťanmi v „Blízkom stretnutí tretieho druhu“? Sled piatich tónov, jednoduchá hudobná posunková reč pozdravu a orchestrálna odpoveď! To bola scéna! Zabudnime na našu artikuláciu. A nechajme bokom predstavu najrýchlejšej možnej komunikácie v podobe hádky dvoch dobrých kamarátok. Naša reč je fajn, ale zabúdame na ďalšie možné roviny komunikácie. Intonácia, melodika. A hlavne – nemyslime si, že sme majstri sveta. Viete napríklad to, že delfínia reč je asi 10x rýchlejšia ako ľudská? To sú prosím pekne výsledky vedeckých výskumov. To čo naše ucho vníma ako veľmi milé pískanie a rapotanie, je v skutočnosti jazyk tak sofistikovaný - že mu nerozumieme. Opakujem, JAZYK TAK SOFISTIKOVANÝ, že sa nám môže javiť ako PRIMITÍVNY. Nepripomína vám to postoj erudovaných vedcov vo vzťahu k starovekým pamiatkam? Nevidia v nich zmysel, takže musia byť zákonite primitívnym megalomanstvom, to je predsa jasné, no nie?! :)

Samozrejme, akékoľvek dohady o lúštení jazykov odpadajú telepatiou, ale ruku na srdce, kto z nás je schopný takto naozaj zmysluplne komunikovať? Hneď teraz?! Áno, presne na to som myslel :D

Vo svetle týchto znalostí sa nám už vôbec nemusia javiť „mýty primitívnych národov“ ako nevedomé báchorky. „Spev veľrýb“ udržiavajúci vibračnú úroveň planéty – a delfíny sú v tom „namočení“ vraj tiež. Videl som veľakrát v televízii ľudí, ktorí boli v kontakte s delfínmi. Rozprával som sa s pani, ktorá s nimi „strávila dovolenku“. Viete čo mali všetci spoločné? Taký ten špeciálny výraz, akí zvyknú mať napríklad čerstvo zamilovaní, alebo deti keď vidia prvý krát vianočný stromček: výraz dojímavého šťastia, niečo medzi smiechom a plačom, ani sami nevedia...

Nemusíme cestovať ku hviezdam aby sme stretli bytosti odinakiaľ, ktoré nás veľmi vysoko prevyšujú úrovňou vedomia i oddanosťou Stvoriteľovho Diela. Sú tu s nami, i keď si to vzhľadom na našu úpornú ignoranciu a lajdáctvo snáď ani nezaslúžime. Nevážime si to celkom určite, česť výnimkám. A tých to zmenilo. Úplne. Pochopili a začali podľa toho jednať. Žiť. Otvorili Portál. Ten svoj. Ten do svojho srdca. A dostali sa ním až k najvzdialenejším kútom samého seba. Tam kdesi, kde začína súcit a ozajstný Človek, tam kde je plno lásky, každým dňom múdrejšej a pripravenejšej priložiť ruku k Dielu.

Prvá časť Spielbergovho seriálu „Unesení“ nás voviedla do problematiky naozaj pekne. Je to o všetkej tej arogancii, akej je ctižiadostivý človek schopný. Nezastaví sa pred ničím „v mene vyššieho cieľa“. Ale aj keď toto všetko vieme, nemôžeme sa ubrániť istým sympatiám, všimli ste si? Spravodajský dôstojník ako archetyp málo informovaného pozemšťana, rozráža vody príbehu a nemilosrdne krauluje ku špicu pomyselnej pyramídy. Kto mu stojí v ceste má skrátka smolu. Šarm a rozhodnosť – to sú tromfy, ktoré by chcel mať každý, tak sa nehrajme na moralistov a berme život taký aký je?! Moment! Nakuknime pod závoj lákavého príbehu plného emócií a sústreďme sa na záverečné minúty.

Na scéne je len jedna bytosť, ktorá mu môže konkurovať. Je ňou mimozemšťan, ktorý sa zaodel do vzhľadu supersympaťáka z komiksu. Jaj pardon, zabudol som sa zmieniť o naj milej postave, ako vystrihnutej z čítanky, „mama na plný úväzok“ v tom najlepšom slova zmysle. Necitlivého a ignorantského manžela vystrieda švihák z hviezd, no nie je to špica riešenie? Človek by sa až divil, prečo tak banálne scénaristické riešenie vo filme tak slávneho režiséra. A spejeme k pointe. Ono tu totiž zdá sa máme na tanieri úplne nový druh lovestory. Pozemskej a mimozemskej. Tu, na Zemi. Pred našimi očami, milostný príbeh. Úplne prirodzený, až banálne priamočiary. Havaruje Ufo a zranený mimozemšťan vezme na seba podobu muža a presne tak sa aj chová. V neďalekej prístavbe, ako puberťáci počas letných prázdnin. A ona otehotnie. Vnímate tú „úplnú samozrejmosť“? Vyspí sa s mimozemšťanom, samozrejme pohľadným, a čaká dieťa. Ťažko povedať, čo to bude – škaredo sa tomu vraví „hybrid“, trošku krajšie „trójsky kôň“. Trójsky kôň? Ale áno. Sme predsa len ľudia. S prepáčením, „trojan“ citovo podfarbeného kríženia, je pre nás omnoho prijateľnejší, než predstava brutálnych únosov, kedy sa na obetiach robia rôzne pokusy i s oplodnením. K tomu sa ešte dostaneme, veď Spielbergov seriál sotva začal...

Dostaneme priestor vzbúriť sa, rozhorčene odmietnuť, no príde rad i na pochopenie a Z M I E R E N I E, že ide vlastne o naše dobro. Na tento účel sa vynakladá neporovnateľne viac prostriedkov a úsilia, než sme si ochotní pripustiť. Že neveríte? Pozrite si pár častí a sami uvidíte, ako sa postupne stávate otrlejšími k ešte včera „neprijateľným“ skutočnostiam. A o to predsa ide. Formovať nás. Informovať, baviť, dojímať, burcovať, rozplakať, rozosmiať, rozhnevať, roz..., no ja sa len raz naštvem a v živote si už od toho chlapa nič nepozriem, to vám prisahám!

:D

„Občas sme spolu hrali takú hru. Hru, ktorú sme volali ´Čo je za oblohou...´ Predstavovali sme si temnotu, alebo oslepujúce svetlo, alebo ešte niečo iné, čo sme nevedeli pomenovať. To ale samozrejme bola len hra. Za oblohou nič nie je, obloha proste je. Rozprestiera sa ďalej a ďalej a my pod ňou hráme všetky svoje hry.“

Citát z prvej časti seriálu UNESENÍ: „Čo je za oblohou“

Zdroj: vevrca; youtube.com

Čo je v skutočnosti zabalené v tom lákavom emočne bohatom obale Spielbergových filmov?

No predsa: dám Vám to po čom túžite, všetko to pekné, čo máme asi všetci spoločné - ľudské teplo, domov, dobro, lásku a... kdesi medzi týmito vrstvami vpletenú správu Vášmu vnútru. Niečo čo je na priamom svetle neprijateľné, niečo, na čo si musíte pomaly ale iste zvykať, lebo je to tak lepšie...

deziluz

- pokračovanie -

exkluzívne.miesta