Bol taký pekný, teplý nedeľný podvečer. Stmievalo sa a stromy sa pomaly skláňali nad jemne osvetlené stoly terasy. Voľná diskusia mala niečo do seba, aj keď nebola upriamená k presne vyhranenej téme. K istému príbehu niekto trefne zacitoval výrok z biblie. Niekto sa zamyslel niekto pousmial, až na pani v strednom veku. Hanlivo, povýšeneckým tónom vyprskla: Ako niekto môže čítať Bibliu, veď je tam samá krv. Som učiteľka a nikdy by som deti také neučila, a to už vôbec nie Dobšinského rozprávky. Veď jeho rozprávky sú horory... Kde to žieňa nabralo toľko hnevu?!?
Učiteľky sú osoby vysokoškolsky vzdelané, a ďalším predpokladom k ich profesijnej uvedomelosti je sčítanosť. Osobne si myslím, že učiť by sa malo to, čomu sa rozumie, čo učiteľ vidí z nadhľadu. Takže učiteľ by mal rozumieť učiteľstvu. Učiť niečo jednoznačne - je to tak a nie inak - je učiť k obmedzenosti. Učenie by malo naviesť k ďalšiemu prepojeniu učiva. Zbytočne niekomu otrieskame hlavu o tabuľu, aby si konečne zapamätal, že dva a dva sú štyri, keď ho chemik vo vyššom stupni bude učiť niečo iné, kde ho bude učiť, že zlúčením dvoch častíc o rovnakej váhe napríklad dvoch gramov, dochádza k treniu, kde sa časť hmoty spotrebuje do energie väzby. A to už nie sú štyri. Dieťa nepotrebuje vedieť, že spojením dvoch buniek vznikne jedno telo. Dosť na tom, že to nevedia mnohý dospelí. Dieťa sa má učiť, ako sa má učiť, a nie poslušne veriť a poslúchať v nezmyselnosť výkladu konkrétneho vyučujúceho, ktorý zakaždým odvoláva pravdu, ktorú predtým učil. Pani učiteľka bola zrejme veľmi poslušná žiačka, bez toho, aby sa usilovala rozvíjať vlastné schopnosti. Nemala by ale pochovávať tých, ktorí sa ešte chcú učiť na životných príbehoch, kde autorita funkcie sama o sebe neobstojí.
Biblia je písaná vo veršoch a verše sú spevy. Tak nám musí byť jasné, že je to poézia. Neviem si predstaviť poéziu bez symboliky, i keď som už čítal také „verše“ novodobých autorov, pri ktorých som - žiaľ - nemal žiadny poetický zážitok. Symbolika, nie je otázkou módy, stretávame sa s ňou v každodennom živote, keď nám osud podáva možnosti riešenia minulých prešľapov. To, že ich nevidíme, že ich nevieme rozlišovať, je len súčasťou silnejúceho sebeckého pokrytectva. Hádam mi nechce niekto nahovoriť, že v súčasnosti na Zemi nenájdeme mesto nerestí?!? Možno tých nerestných je viac, ako cnostných. A keď nám povedia, že spasený bude ten, ktorý vyhrá džekpot, zástupy uveria...?!? Nebolo to iné ani za čias Sodomy a Gomory. Umenie je pozemské stvárnenie dejov, ktoré nie sú pozemsky viditeľné. Sú to deje, ktoré pôsobia za našimi činmi, ako ich následok. Aj preto sú niektoré diela pochopené až v neskoršom období. Ani remeslá by sme si nemali zamieňať s umením, umenie musí byť vyššie ako pozemské remeslá. Pritom to nie je urážka remeselníkov, ale nemôžeme predsa prirovnávať prácu kováča k Hviezdoslavovej básni. Tak isto Bibliu nemôžeme porovnávať s faktografickou literatúrou pozemských dejín. Väčšia časť opisu sa neudiala tu, na tejto Zemi, iba ak niekto mieša hrniec do prívarku. Aký zmysel, by malo vytopiť jednu modrú planétu, keď omnoho väčšia časť ľudí žije v jemno hmotnom záhrobí so svojimi podobnými vlastnosťami, akými opustili túto planétu. Na to treba vynaložiť veľa síl, aby tak otupel človek a hľadal symbolicky opísanú Noemovu Archu na tejto krpatej planéte, ktorá je len malou, aj keď dôležitou časťou obrovského vesmíru. Ešte aj dnes sa presne vyjavujú všetky dôsledky iných dejov biblického opisu. Kain je roľník, telo pracujúce na Zemi, človek vtelený do mäsa, a Ábel je pastier, roľníkova duša, čo je myšlienkový svet. Lenivosťou ducha, jadra človeka, telo - Kain zabilo vlastnú dušu - Ábela, keď u neho prevládli telesné vášne. Koľko ľudí je ochotných nad týmto uvažovať?!? Presne toľko, koľkí si nezabili vlastnú dušu pre telesné pôžitky, bez vyššieho záujmu pre život a vlastný vývoj. Takže bratia Kain a Ábel sú symbolickým opisom jednej osoby a nato nie je nutné obzvlášť študovať arabistiku odkiaľ výrazy pochádzajú.
Aj neskoršie stvorenie, hmotný svet sa skladá zo siedmych úrovní, ako samotné Stvorenie, teda duchovný svet. Aby sme sa mohli vteliť, tu na Zemi a tu konať, musíme mať na sebe sedem obalov alebo sedem šiat z každej úrovne. Každá jedna úroveň je čím ďalej hmotnejšia, teda najhmotnejšia je tu na Zemi. V každej úrovni pôsobí aj čas, ale podľa svojej hmotnosti. Najrýchlejšie pôsobí tu na Zemi, ale vo večnosti, v duchovne stojí, a preto je aj najjemnejšou úrovňou. Ak niekto hovorí o iných dimenziách, ako o časopriestore, o štvrtom rozmere, tak sa schováva za niečo, čo je aj jemu samému nezrozumiteľné, čas a priestor je predsa všade. Všetko sa na všetko podobá, ibaže v jemnejšom alebo v hutnejšom prevedení. Ak má niekto cit pre krásno, tak mu ľahko dôjde, že jemnejšie je krajšie, presvietenejšie. Aby duch človeka mohol presvietiť všetkých sedem obalov, každú úroveň musí zvládnuť, zušľachtiť, aj to pozemské telo. Zvládnuť túto úlohu a nezostať v nej porazeným, je rytierskym činom, sťatia siedmych hláv draka. Až potom môže človek nastúpiť na cestu múdrosti. Múdrosť sa mu stáva ozdobou, princeznou, no múdrosť nemôže vlastniť, iba používať, takže dostáva len pol kráľovstva.
Keďže vražda duše sa blížila už aj do slovenských zemí, a bez duše by zanikli tisícročia ústne tradované rozprávky a povesti, symbolicky pojednávajúce o zápasoch ducha v hmotnom svete, boli spísané pre ich záchranu. Nie sú o nič menej, ako samotná Biblia, či severské ságy, alebo tie antické. Bez nich nie je možné pochopiť Bibliu, a tým ani zmysel nášho bytia, lebo nato ony nadväzujú. I keď to akademici z kleriky popierajú najväčším štúdiom je vlastný život, vlastným prehodnotením o poznaní Pravdy, a nie kvantita v radoch cirkví. Tak ako akademický svetonázor, tak cirkevné kulty brblajú v cudzojazyčných a hlavne nič nevysvetľujúcich frázach o otázkach zmyslu a pôvode života. Zatiaľ dostatočne neodpovedajú, ani materialistický vedci, ani náboženské obce a z odpovedí sa dozvedáme len chvály o ich samotnej a jedinečnej činnosti. Kto si sám odporuje vo výkladoch, musí byť vzdialený od pravdy a podáva len to, čo sa poslušne naučil, bez akéhokoľvek zváženia o zavádzaní. Hovorí sa –čo tu tisíc rokov tam jeden deň-, a ak bolo Stvorenie stvorené za sedem dní, tak sa tým nemyslí za pozemských dní, teda týždeň ako ho poznáme. Keď bolo niečo stvorené, tak musí byť dokonalé, a to hovorí samo o sebe, čo je dokonalé je nemenné, nie je vo vývoji. My vo vývoji, nevieme nič stvoriť, máme len možnosť pretvárať v rámci možného. To platí aj o všetkých ľudských vynálezoch, môžeme vynájsť len to, čo nám príroda v možnostiach sama dáva. Ak to prehodnotíme, modrá planéta je vo vývoji, vo v sťahu vznikania a zanikania, a to je jasné každému. Tak nemohla byť predsa stvorená, ale je len doplnkom Stvorenia pre vývoj tých, ktorí sú následkom činnosti Stvorených. Takže sme na obraz už obrazu a nie na obraz ako sú Stvorení. Tu by už mohla padnúť koruna ľudskej samoľúbosti. Siedmy deň v týždni - nedeľa, je dňom ducha, deň v ktorom náš duch má prehodnotiť vlastnú celotýždennú činnosť. Každá etapa v našom živote na niečo nadväzuje, a tak sa učíme postupnosti. Prišli sme, aby sme sa naučili a nezamotávali sa v labyrinte svetských pokušení, náboženských poloprávd, či politických sľubov. Ak to tak nie je, hnev začne tmavnúť v ľudských srdciach, pani učiteľka................!
Miroslav Schindler
Zdroj: idemedalej.sk
