„...Veľká sfinga Harmachis sa týči na stráži nad severným výbežkom od čias Nasledovníkov Hóra. Vytesaná z pevnej skaly, na okraji horskej plošiny zdá sa, že dvíha hlavu, aby skrz údolie prvá zočila vzostup svojho otca – Slnka. Dnes sa dajú v jej zvetranom tele rozoznať už len hlavné črty leva. Spodná časť hlavy v ruinách, krk sa zdá byť príliš útly aby ju udržal.“
Existuje niečo, čo nám hovorí, že oficiálna chronológia ľudských dejín je úplne chybná. Existujú nálezy, ktoré naznačujú, že pred nami Zem obývala iná civilizácia – civilizácia, ktorej poznatky a technológia boli omnoho dokonalejšie ako tie, ktoré máme dnes, sofistikovaná spoločnosť, ktorá by mohla priniesť odpovede na mnohé záhady obklopujúce našu civilizáciu a pradávnu históriu.
Bola Tutanchamonova dojka jeho vlastnou sestrou?
V 19. storočí a na začiatku 20. sa mačacie múmie stali veľkým biznisom. Prehliadka cintorínov týchto nádherných kuriozít bola na turistickom zozname mnohých bohatých Európanov. Jedným z najväčších pohrebísk mačacích múmii bol Bubasteon v Sakkáre – posvätné priestory zasvätené bohyni Bastet.
Nasledujúca časť je hieroglyfickým prepisom a prekladom Turínskeho kráľovského zoznamu od stĺpca II, riadku 11 až po stĺpec III, riadok 26/27. Táto časť zodpovedá prvej až piatej dynastii. S výnimkou použitia „rubra“ pri Netjerikhet (Džóser), skupina neobsahuje žiadne ďalšie vnútorné členenie. Zhrnutie na konci predstavuje súčet všetkých kráľov uvedených v tejto sekcii. Mohlo by to znamenať, že v čase zostavenia turínskeho kráľovského kánonu, všetci panovníci po piatu dynastiu boli vnímaní ako jedna koherentná skupina.
Mahabalipuram je starodávne mesto ležiace v juhoindickom štáte Tamilnádu, v štvrti Kančipuram. Z pohľadu histórie bolo Mahabalipuram kedysi súčasťou dynastie Pallava – Tamilskej dynastie, ktorá vládla nad časťou južnej Indie v 3.-9. storočí nášho letopočtu. Jeden z architektonických úspechov Pallavských kráľov bolo postavenie komplexu chrámov bežne známych ako ´Sedem pagôd Mahabalipuram´. Z týchto siedmich chrámov dnes môžeme vidieť len jediný – Pobrežný chrám. O ďalších šiestich sa hovorí, že sú potopené v mori.
Zoznam kráľov na Turínskom papyruse bol pôvodne delený na neznámy počet stĺpcov alebo listov, z ktorých sa uchovalo len 11. Stĺpce I až V obsahovali 25 alebo 26 riadkov textu, stĺpec VI minimálne 27, IX a X najmenej 30. Postupne sa zvyšujúci počet riadkov, ako sa papyrus blížil ku koncu, zdá sa naznačuje, že si pisár uvedomil, že nebude mať dostatok miesta na spísanie všetkých kráľovských mien, ktoré mu boli známe, do 25 alebo 26-riadkových stĺpcov.
Turínsky zoznam kráľov, tiež známy ako „Turínsky kráľovský kánon“ je unikátny papyrus, písaný hieratickým písmom momentálne uložený v Egyptskom múzeu v Turíne, čomu vďačí za svoje novodobé meno. Papyrus je rozpadnutý na viac ako 160, často veľmi malých fragmentov, z ktorých mnohé boli stratené. V čase, keď bol objavený na pohrebisku v Tébach, talianskym cestovateľom Bernardinom Drovettim v roku 1822, sa zdal byť zväčša nepoškodený, no kým sa stal súčasťou zbierky Turínskeho múzea sa jeho stav výrazne zhoršil.
Jeden z tých desivejších filmov, čo si pamätám z detstva, je ´Múmia´ (1999) od Stephena Sommersona. Hlavnou postavou v tomto filme bol Imhotep – veľkňaz faraóna Setiho. Samozrejme filmový Imhotep nie je totožný s tým, o ktorom tu píšem. V skutočnosti Imhotep, ktorý nás zaujíma, žil počas Starej ríše, čo je viac ako tisíc rokov skôr než vládol Seti I. Náš Imhotep bol benevolentný a pravdepodobne je v súčasnosti najznámejší ako architekt Stupňovitej pyramídy faraóna Džosera. Okrem toho bol Imhotep aj fyzikom, veľkňazom, konštruktérom, polyhistorom a veľmi dôležitým členom rady faraóna Džosera.
Pred viac ako 2000 rokmi Hérodotos a Strabón, starovekí grécki historici, zdokumentovali svoje návštevy legendárneho egyptského labyrintu, skôr než sa stratil v prúde dejín. Mnohí verili, že zmizol naveky, no v poslednom storočí došlo k veľkým pokrokom v odhalení jeho polohy, kulminujúcim v nedávnej expedícii Mataha, ktorá použila najmodernejšiu technológiu aby boli tajomstvá, ktoré labyrint skrýva konečne odhalené.
Radikálne operácie a lieky obsahujúce prísady, o ktorých sa v súčasnosti vie, že sú toxické, sú súčasťou liečby očných ochorení v 1900 rokov starých lekárskych papyrusoch Starovekého Egypta, ktoré sa odborníci snažia z gréčtiny preložiť už dlhé roky. Súčasťou lekárskych textov je tiež liečba bolesti hlavy po opici: okolo krku prevesený veniec z listov kra Chamaedaphne. V tej dobe ľudia zväčša používali listy Alexandrijského Chamaedaphne na liečbu bolestí hlavy, či to však pomáhalo je otázne.
