Štyri živly ovládajú život v Mezopotámii – nekonečné nebo, búrlivý vietor, úrodná zem, hučiaca voda. Veriacemu Sumerovi sa predstavujú v podobe mocných božstiev. An je boh neba, Enlil pán vetra, Uras alebo Ki bohyňa zeme, z ktorej sa neskôr stáva Nintu, a napokon Inanna, bohyňa lásky a plodnosti. Vodu ako pôvod života stelesňuje Enki, ktorého volajú aj „pánom zeme“.
„Keď nebeské kráľovstvo prišlo na zem, rozvilo sa v Eridu,“ stojí na začiatku najstaršieho zoznamu sumerských kráľov, napísaného klinovým písmom na konci tretieho ticícročia pred n. l. Uvádza mená oných mýtických kráľov „spred potopy“, ktorých panovanie sa potvrdzuje v trvaní dvadsaťtisíc až štyridsaťtisíc rokov – akéhosi večného života, ako to v trochu skromnejšom rozsahu vieme z biblie o Adamovi a jeho potomkoch.
Predstavme si, že by filmová kamera na časozberné snímanie v družici bola nasnímala v čase od ôsmeho do štvrtého tisícročia pred n. l., čo sa dialo medzi 30. a 130. stupňom zemepisnej šírky na severnej pologuli našej Zeme – teda medzi Nílom a Čínskym morom.
A teraz by sme ten film – pravdaže, nemý – vyvolali.
