Od dávnych dôb po modernú dobu experimentoval človek s rôznymi architektonickými prístupmi vzhľadom k príslušnému obdobiu, špecifickým funkciám a svojej vlastnej úrovni vedomia. V súčasnej dobe, napriek celkovému technologickému pokroku a nástrojom v našich rukách, zostáva stále veľa nezodpovedaných otázok v súvislosti s použitím a účelom starobylých chrámov a megalitických monumentov.
Jednou z božských vlastností, ktorou Neferu disponovali, bola dlhovekosť, ktorá v porovnaní s pozemskými životmi vyzerala ako večnosť. Dosiahli ju spomalením procesu starnutia. Smrti sa nevyhli, ale jej príchod mohol byť oddialený až natoľko, že organizmus bol schopný starnúť viacero stáročí, niekedy až tisícročí. Pre dosiahnutie takého stavu bolo nutné zakonzervovať tok vnútorných biologických hodín, niečo čo Neferu dosiahli použitím energetických zdrojov a pyramíd. Prirodzene je to niečo, čo zaujíma čitateľa a takto jednoducho znejúce riešenie na jednu z najpálčivejších otázok vyžaduje ďalšie vysvetlenie.
Predtým, než sa začneme venovať tejto dôležitej téme, urobíme krátku odbočku a vrátime sa do súčasnosti. Všetky existujúce ezoterické doktríny súčasnosti nanešťastie disponujú kolosálnou chybou, ktorá viedla k predčasným úmrtiam mnohých ľudí, fantasticky oddaných rozvoju svojej mysle a zlepšovaniu svojich energetických vlastností napojením sa na „energiu kozmu“ a uvedením sa do špeciálneho stavu vedomia. Tento negatívny výsledok, ktorý vedie do priepasti, bol len dôsledkom straty znalosti o charakteristických genetických črtách ľudského organizmu. Poďme preskúmať podstatu tohto problému v skratke.
Aj keď o vlastnostiach pyramíd bolo spísaných mnoho kníh, stále sa nestali nevyhnutnou súčasťou nášho života. Jedným z dôvodov je, že ľudia si stále neuvedomili čím sú a prečo vlastne boli postavené. Mnoho názorov a návrhov sme už videli, ale žiadnu definitívnu, presvedčujúcu verziu ich skutočného účelu sme zatiaľ nezaznamenali. Stratené medzi toľkými hypotézami, zostáva zjednocujúcou myšlienkou, že boli mocným stimulom našich predkov, inšpirujúc ich k bezprecedentnému výkonu – postaveniu pyramíd, ktoré v súčasnej dobe nemôžu byť znovupostavené ani jednou krajinou, dokonca ani tými najrozvinutejšími hospodárstvami, pokiaľ by celý svet nespolupracoval. Ale čo skutočne potrebujeme je seriózny stimul.
Ale človek môže vo svetle týchto ideí preskúmať moderný socio-vedecko-technologický stav sveta a vyvodiť predbežné závery týkajúce sa hodnoty učení Pradávnych. História vedy demonštruje, že zriedka budujeme na veľkých objavoch predchádzajúcich generácií vedcov.
„Antropokozmická náuka [trvá na tom, že] každý rastlinný a živočíšny druh predstavuje stupeň v evolúcii vedomia...“
Človek je mikrokozmom makrokozmu.
„Takže Vesmír je inkarnovaný v človeku a nie je ničím iným, než potenciálnym Človekom, Antropokozmom.“
Žijeme skutočne v prelomovom, úžasnom období, v ktorom sa na nás nové objavy valia zo všetkých vedných odborov a veľké zmeny sú každodennom súčasťou ako ranný vtáčí spev. Tieto objavy zásadne menia náš pohľad na Vesmír a naše miesto v ňom. Tisícročná história Zeme a všetky súčasné i minulé učebnice sa musia pretvoriť a prepísať, aby mali naše deti a ich potomkovia potrebné vedomosti, nástroje na život krajší, plnší, kreatívnejší, bližší pravde a našej Vesmírnej – prepojenej podstate.
Asi niet menej „zaručených správ“, než tých historických. Dejiny jednak píšu víťazi (čo sa zvykne navyše časom meniť) a spoľahnúť sa môžeme zrejme jedine na najstaršie záznamy. Áno, je iróniou, že v legendách a mýtoch je, zdá sa, viac pravdy, ako v oficiálnych písomnostiach. Keď pochopíme fakt, že v dávnej minulosti mali naši predkovia ozajstný záujem, aby Pravda pretrvala veky, prestaneme sa čudovať forme, akú zvolili. A rovnako tak sa prestaneme diviť, prečo sú tie isté udalosti interpretované tak rôzne a o prekvapenia nie je núdza vždy, keď vyjde na svetlo nejaký „zabudnutý“ dokument. Novodobé legendy a mýty totiž majú jednu vadu – potrebujú byť pomerne často aktualizované... Navrhujem, aby sme sa sústredili na dôkazy, ktoré na interpretáciu prakticky nie sú odkázané, a ktoré k nám hovoria tak jasnou rečou, že jej neporozumie len silno zaujatý a pyšný človek.
Pravé vzdelávanie je samo o sebe cieľom, predsa je tiež prostriedkom evolúcie vedomia, pretože zahŕňa svoju vlastnú formu utrpenia.
„Chrám človeka“ môže čitateľa učiť prostredníctvom skúseností Schwallera de Lubicz vyjadrených ako jeho vlastné pochopenie. Naša skúsenosť bude menej bohatá, ale pochopenie sa môže vyvíjať, pretože sa oživujú samotné idey.
Kľúče k pochopeniu múdrosti Starovekých sa zachovali
Joseph Ray, Ph.D.
Z času na čas sa prakticky každému prihodia nevedomky významné udalosti.
Veľké objavy, impozantné vynálezy a dokonca vážne odkazy hlbokého dedičstva poskytovaného ľudstvu v relatívnej záhadnosti a niekedy proti vôli jeho kolektívneho nevedomia.
Taká udalosť sa stala koncom roku 1998 vydaním najväčšieho diela R. A. Schwallera de Lubicz: „Chrám človeka.“
