Staroveký egyptský remeselník Sennedjem žil v Dér el-Medíne na západnom brehu Nílu, naproti Tébam, počas panovania Setiho I. a Ramzesa II. Bol pochovaný spolu so svojou manželkou Iy-neferti a rodinou. Jeho hrobka bola objavená v roku 1886. Bol v nej bežný nábytok z jeho domova, vrátane stoličky a postele, ktorú naozaj používal, keď bol nažive.
Žijeme skutočne v prelomovom, úžasnom období, v ktorom sa na nás nové objavy valia zo všetkých vedných odborov a veľké zmeny sú každodennom súčasťou ako ranný vtáčí spev. Tieto objavy zásadne menia náš pohľad na Vesmír a naše miesto v ňom. Tisícročná história Zeme a všetky súčasné i minulé učebnice sa musia pretvoriť a prepísať, aby mali naše deti a ich potomkovia potrebné vedomosti, nástroje na život krajší, plnší, kreatívnejší, bližší pravde a našej Vesmírnej – prepojenej podstate.
Nasledujúca časť je hieroglyfickým prepisom a prekladom Turínskeho kráľovského zoznamu od stĺpca II, riadku 11 až po stĺpec III, riadok 26/27. Táto časť zodpovedá prvej až piatej dynastii. S výnimkou použitia „rubra“ pri Netjerikhet (Džóser), skupina neobsahuje žiadne ďalšie vnútorné členenie. Zhrnutie na konci predstavuje súčet všetkých kráľov uvedených v tejto sekcii. Mohlo by to znamenať, že v čase zostavenia turínskeho kráľovského kánonu, všetci panovníci po piatu dynastiu boli vnímaní ako jedna koherentná skupina.
Keď som asi pre piatimi rokmi dopísal prvú pracovnú verziu mojej knižky O Zuzanke a Mesačnej víle: Ako zachránili detské sny, pôvodne som myslel, že moja ambícia končí pri napísaní pekného príbehu pre deti. Ako sa však blížilo jej vydanie, postupne dozrievala myšlienka prepojiť ju s jedným dávnejším nápadom, ktorý som nazval KAPOR alebo Klub Aktívnych a POhodových Rodičov.
Mahabalipuram je starodávne mesto ležiace v juhoindickom štáte Tamilnádu, v štvrti Kančipuram. Z pohľadu histórie bolo Mahabalipuram kedysi súčasťou dynastie Pallava – Tamilskej dynastie, ktorá vládla nad časťou južnej Indie v 3.-9. storočí nášho letopočtu. Jeden z architektonických úspechov Pallavských kráľov bolo postavenie komplexu chrámov bežne známych ako ´Sedem pagôd Mahabalipuram´. Z týchto siedmich chrámov dnes môžeme vidieť len jediný – Pobrežný chrám. O ďalších šiestich sa hovorí, že sú potopené v mori.
Včera Dr. Nicholas Reeves popísal údaje nazhromaždené radarovým skenovaním Tutanchamónovej hrobky ako „neobvyklé“. Ale divili sme sa, či to znamená „dobré“ alebo „zlé“? Teraz vieme. „Zrejme je to vchod do niečoho,” povedal radarový expert, „Je to veľmi hlboké.”
Na tlačovej konferencii, ktorá sa konala vhodne v Howard Carter's Rest House na západnom pobreží Luxoru, minister pamiatok, Dr. Mamdouh El-Damaty, učinil veľký oznam.
Dnes už kultová kniha Klausa Donu: ZAKÁZANÁ ARCHEOLÓGIA je, ak to tak môžeme povedať, bibliou alternatívnej archeológie v najlepšom slova zmysle. Pán Dona svojimi skúsenosťami a serióznym prístupom neochvejne dláždi cestu "zakázaným" poznatkom do konzervatívneho sveta tradičnej vedy a vyráža tak z rúk skeptikov obvyklé tromfy, ktorí alternatíve radi vytýkajú povrchnú senzáciechtivosť. Vychutnajme si prednášku plnú doložených faktov! (english below)
Zoznam kráľov na Turínskom papyruse bol pôvodne delený na neznámy počet stĺpcov alebo listov, z ktorých sa uchovalo len 11. Stĺpce I až V obsahovali 25 alebo 26 riadkov textu, stĺpec VI minimálne 27, IX a X najmenej 30. Postupne sa zvyšujúci počet riadkov, ako sa papyrus blížil ku koncu, zdá sa naznačuje, že si pisár uvedomil, že nebude mať dostatok miesta na spísanie všetkých kráľovských mien, ktoré mu boli známe, do 25 alebo 26-riadkových stĺpcov.
Turínsky zoznam kráľov, tiež známy ako „Turínsky kráľovský kánon“ je unikátny papyrus, písaný hieratickým písmom momentálne uložený v Egyptskom múzeu v Turíne, čomu vďačí za svoje novodobé meno. Papyrus je rozpadnutý na viac ako 160, často veľmi malých fragmentov, z ktorých mnohé boli stratené. V čase, keď bol objavený na pohrebisku v Tébach, talianskym cestovateľom Bernardinom Drovettim v roku 1822, sa zdal byť zväčša nepoškodený, no kým sa stal súčasťou zbierky Turínskeho múzea sa jeho stav výrazne zhoršil.
Asi niet menej „zaručených správ“, než tých historických. Dejiny jednak píšu víťazi (čo sa zvykne navyše časom meniť) a spoľahnúť sa môžeme zrejme jedine na najstaršie záznamy. Áno, je iróniou, že v legendách a mýtoch je, zdá sa, viac pravdy, ako v oficiálnych písomnostiach. Keď pochopíme fakt, že v dávnej minulosti mali naši predkovia ozajstný záujem, aby Pravda pretrvala veky, prestaneme sa čudovať forme, akú zvolili. A rovnako tak sa prestaneme diviť, prečo sú tie isté udalosti interpretované tak rôzne a o prekvapenia nie je núdza vždy, keď vyjde na svetlo nejaký „zabudnutý“ dokument. Novodobé legendy a mýty totiž majú jednu vadu – potrebujú byť pomerne často aktualizované... Navrhujem, aby sme sa sústredili na dôkazy, ktoré na interpretáciu prakticky nie sú odkázané, a ktoré k nám hovoria tak jasnou rečou, že jej neporozumie len silno zaujatý a pyšný človek.
