V tomto roku si svetová kultúrna verejnosť pripomína 200. výročie narodenia hudobného génia, spisovateľa a mysliteľa Franza Liszta. Je aj pre slovenskú umenovedu príležitosťou na pripomenutie tohto jubilea, ako aj prehodnotenie jeho vzťahu k Slovensku. Okolo osobnosti svetového hudobného génia v ostatných rokoch sa začalo vášnivo diskutovať.
Ešte v roku 2003 vyšla v Lausanne z pera M. Demku, najlepšieho znalca života F. Liszta kniha Franz Liszt compositeur Slovaque. Táto publikácia bola ocenená medzi desiatimi najlepšími publikáciami roka Oxforskou univerzitou. Odvtedy mu vyšlo v slovenčine ďalších päť kníh, ktoré okrem iného poukazujú na slovenský pôvod tohto slávneho rodáka.
Podľa dobový záznamov sa narodil 22. októbra 1811 v Raidingu v slovenskej menšine na pôde habsburského impéria. Jeho otec Adam List pochádzal zo starej váženej slovenskej rodiny. Adam List ako aj jeho manželka nehovorili a neovládali maďarčinu. Táto skutočnosť je kľúčovou, nakoľko privlastňovanie Franza Liszta zo strany iných národov je neopodstatnené. Základné všeobecné a hudobné vzdelanie získal od otca a ako zázračnému dieťaťu mu po slávnostnom koncerte roku 1820 v Bratislave (ako 9-ročnému) mu mestskí magnáti poskytli štipendium pre ďalšie vzdelávanie. Ako 16-ročný stráca svojho otca a spolu s matkou predtým ako príde do Paríža pôsobí v rakúskom Gráci, ako učiteľ hudby.
Franz Liszt sa ako klavirista a dirigent stále viac začal venovať skladateľskej činnosti. Po viedenských štúdiách sa v roku 1823 presťahoval do Paríža, kde po odmietnutí prijatia na konzervatórium pokračuje v štúdiách u Paära a Reichu. Nasledujúcich desať rokov žije v Paríži. V tomto období získava obrovské úspechy na koncertných vystúpeniach v Prahe, Weimare a Bruseli. Roku 1825 predstavuje vo Veľkej opere v Paríži svoju malú operu Don Sancho. F. Liszt sa sprvoti prezentoval ako vynikajúci klavírny virtuóz, geniálny improvizátor a ohromoval schopnosťou hrať z listu. Význam jeho hudobných skladieb nebol hneď po zásluhe ocenený. F. Liszt vo svojej nezištnosti pomáhal ostatným skladateľom a propagoval ich hudobné diela tým, že ich uvádzal na svojich koncertoch. Išlo hlavne o bratislavských rodákov Bacha a Hummela, ale aj Schuberta a Beethovena a iných.
F. Liszt získava významné kontakty s francúzskou a aj inou európskou kultúrnou elitou, okrem iných Chopenom, Berliozom, Hugom, Santovou, Heinem, Stendhalom a Mickiewiczom. V týchto rokoch v polovici 19. storočia vydal aj literárne diela, ktoré však spôsobili aj nevraživosť voči nemu. Lisztovo pôsobenie na náboženskom poli, obzvlášť spojené s jeho rodinnou františkánskou tradíciou vyvrcholilo na cyrilo-metodských oslavách v Ríme. Rok osláv 1863, F. Liszt považoval za vyvrcholenie finálneho obdobia jeho života. Jeho angažovanie sa ako reformátora rímsko-katolíckej liturgickej hudby súvisí s výborným osobným vzťahom a priateľstvom s pápežom Piom IX. Vyznieva tiež ako vykryštalizovanie jeho osobných názorov na dejiny kultúry a politiky.
Osobitne treba hodnotiť vrelý vzťah F. Liszta k Bratislave, preto, lebo všetky jeho veľké diela odzneli práve v tomto meste. Od roku 1820 po roku 1885 navštívil Bratislavu viac ako 25-krát. Okrem Bratislavy navštívil viackrát Trnavu, Dolnú Krúpu a Malacky, z tohto vidieť, že aký bol úprimný vzťah k domovine jeho predkov. Boj o Liszta medzi Nemcami a Maďarmi pokračoval aj po jeho smrti. Všetky nitky smerovali do Bratislavy, ktorá jediná mohla pôsobiť ako živý kult slávneho Uhra - Slováka. Všeobecne je známe, že Maďari sa ho v parlamente oficiálne vzdali. Preto je nepochopiteľné, ak v zahraničných encyklopédiách názvoch škôl a ulíc, dokonca posledne aj budapeštianskeho letiska si ho neprávom privlastňujú. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, Slováci stratili nádej byť slobodným národom. Aj z týchto dôvodov začalo obdobie masívnej emigrácie zo Slovenska. Lisztov výrok zo 70 rokov 19. storočia pripomína osud Slovákov, ktorí stratili domovinu z dôvodu kolonizácie. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, konštatuje: „Aká vlasť? Žiadna vlasť. Pre mňa už nie je žiadna domovina, keď je už všade.“
V týchto rokoch sa ujal slovenského skladateľa Jána Levoslava Bellu, keď mu vybavil štipendium, čím prirodzene poukázal na existenciu Slovákov. Najvyšší maďarský politický predstaviteľ Andrássy, ktorý dal Lisztovi ultimátum, ostať v Pešti, alebo odísť z Uhorska. Je to dostatočný dôkaz pre pochopenie skutočnej osobnej drámy tohto výnimočného slovenského skladateľa a hudobného génia? Uvedomuje si európske kultúrne a politické spoločenstvo, že vrchnosť nedovolila mu navštíviť svoju domovinu bez súhlasu Budapešti?
F. Liszt dôsledne odmietal veľkomaďarskú orientáciu. Vždy sa považoval za Uhra, t.j. príslušníka mnohonárodného uhorského štátu. Svedčí o tom aj odborné definovanie charakteristických slovenských prvkov a inšpirácií v jeho bohatej umeleckej tvorbe. Ako konštatoval M. Demko: „... stratený syn Slovenska Franz Liszt, jeho život, až do posledného dychu v skutočnosti je úchvatným dokumentom obrazu génia a intelektuála, ktorý spoza hraníc neporovnateľne, ale presne reagoval na politické ujarmenie Slovákov v Uhorsku.“
Prihlásenie sa nás Slovákov k tejto svetovej osobnosti iste prispeje aj k posilneniu našej národnej identity v dnešnej integrujúcej sa Európe.
Prof. Dr. Igor M. Tomo, CSc, MPH, predseda Slovenskej biologickej spoločnosti SAV, pansu.sk
Zdroj: SHO.sk
